Ľubomír Hudačko Kultúra

Režisérka Júlia Rázusová: V Prešove sa niečo deje, verím, že to bude pokračovať

Júlia Rázusová premenila nomináciu za réžiu inscenácie Znovuzjednotenie Kóreí na ocenenie Dosky. V rozhovore pre náš web zaspomínala aj na svoje detstvo.

Ilustračný obrázok k článku Režisérka Júlia Rázusová: V Prešove sa niečo deje, verím, že to bude pokračovať
7
Galéria

Júliu Rázusovú vždy poteší, ak za prácou nemusí cestovať stovky kilometrov. No na druhej strane mince, rovnako sú pre ňu zaujímavé aj divadlá na západe Slovenska. „Nekastujem to na východ a západ, pretože aj na západe mám pracovné a priateľské zázemie, keďže sme tam dlhšiu dobu žili a študovala som tam. Divadelný svet na Slovensku vnímam vcelku. Náš život funguje tak, že dosť cestujeme a tie pracovné príležitosti sú bez obmedzení,“ hovorí v našom rozhovore táto režisérka.

Vy máte spisovateľské priezvisko…

To mám od manžela, ale vzdialené korene tam naozaj sú. Môj manžel aj syn sa volajú Martin Rázus.

Michal Rázus, o ktorom sme písali na našom webe o jeho práci vyhľadávania rodokmeňov ľudí je váš príbuzný?

To je môj švagor (smiech).

Ako ste prežívali nedávne udalosti, vrcholom čoho bolo ocenenie Dosky 2018 za vašu réžiu inscenácie Znovuzjednotenie Kóreí v Štátnom divadle v Košiciach?

Pre mňa sa udiali dôležité udalosti ešte aj pred oceneniami Dosky 2018, pretože na programe bola aj Divadelná Nitra. Je to festival, na ktorom som ja generačne odrástla. Pre divadelníkov je to vždy malá slávnosť. Vnímam ho tak, že zahraničné divadlá sa konfrontujú so slovenskými a veľmi som sa tešila, že práve hra Znovuzjednotenie Kóreí, ktorú som naštudovala v Štátnom divadle Košice bola programovou súčasťou festivalu . A zo samotného ocenenia sa veľmi teším, vôbec som s ním nerátala. Existuje teraz mladá generácia kritikov, ktorí sú ochotní vycestovať za divadlom a snažia sa objektívne na celom Slovensku sledovať, čo sa v divadle deje. Veľmi si to vážim, že sa rozhodli oceniť práve túto inscenáciu.

Čo vám v tej chvíli prebehlo v myšlienkach?

Nemala som pripravenú reč, bola som veľmi prekvapená. Rovnako som držala prsty kolektívnej nominácii hercov z košického divadla. Nominovaná bola aj výtvarníčka Znovuzjednotenia Kóreí, Markéta Placha. Pre mňa by to bola rovnaká radosť, keby z nášho tímu získal ocenenie ktokoľvek. Prežívala aj zvyšné nominácie kolegov, veľmi som sa potešila, keď bola ocenená aj Barbora Andrešičová z Nitry. Myslím si, že v tej inscenácii Ľudia, miesta a veci podala výrazný a skvelý výkon.

Také niečo sa nestáva každý deň a to víťazstvo bolo pre vás asi niečo nové…

Išlo o tretiu nomináciu, ale toto je moja prvá doska. Predošlá nominácia bola za objav celkového konceptu PND a inscenáciu Single radicals, tá druhá bola pred rokom za réžiu predstavenia, ktoré som robila vo Zvolene; Denník Anny Frankovej. V Prešove máme Prešovské národné divadlo (PND), ktoré sme založili s Michaelou Zakuťanskou, čo je moja spolužiačka z VŠMU. Tým, že sme sa rozhodli žiť na východe, vznikla prirodzená potreba mať tu nejaký vlastný priestor, kde sa budeme realizovať a pokračovať v tom, čo sme začali na škole. A tým, že mám rodinu a dve deti, sme viazaní na tento domáci priestor a neviem si predsatviť, žiť tu a netvoriť.

Nie je to trochu paradox, že z domáceho DJZ ponuka neprišla?

V DAD som niekoľko rokov po škole režírovala inscenáciu na motívy L.N.Tolstého noviel s názvom Nescudzoložíš. To bola moja spolupráca s divadlom Alexandra Duchnoviča. Ale ponuku z DJZ som doteraz nedostala. Každé divadlo má nejakú predstavu o dramaturgii a ja rešpektujem ich viziu.

A dostane vaša doska aj špeciálne miesto?

Bolo to veľmi vtipné, lebo sme s tou doskou takmer nestihli IC vlak do Prešova na druhý deň a bežali sme s ňou cez celú stanicu. Uložiť si ju vo vlaku bolo vtipné, aj prestupovať s ňou v Kysaku a premiestniť ju zo západu na východ. Je zatiaľ doma niekde v obývačke, je veľmi pekná a uvidíme, či bude mať aj špeciálne miesto. A čo sa tyka oslavy, tá bola s priateľmi do rána…

Aký máte vzťah k Michalovciam? Ste vlastne Prešovčankou?

Som Prešovčankou, len som sa úplnou náhodou narodila v Michalovciach. Otec je Prešovčan a aj my sa za nich považujeme. Len v rodnom liste mám Michalovce. Môj otec je basketbalový tréner (Viliam Nižník) a tiež žil kočovný život a s ním aj celá rodina. V dobe, keď som sa narodila, trénoval práve Michalovce (smiech).

Ako ľudia vnímajú to, že ste založili národné divadlo? Zrejme sa to môže brať ako to národné v Bratislave, zažili ste už vďaka tomu povedzme nejakú výhodu, alebo kuriozitu?

Ten názov je na rozmedzí recesie, ale zároveň aj jasného formulovania toho, že nám ide o to, aby aj na východe existovalo divadlo, ktoré je bez kompromisov, ktoré je profesionálne a generačné. To, že prídeme žiť na východ neznamená, že sa vzdáme svojich totálnych predstáv o divadle. Kuriozity boli dvojsečné – keď sme sa chceli prihlásiť do siete alternatívnych a nezávislých divadiel, tak nám napísali, že ale vy ste predsa národné divadlo. A keď sme boli na festivale v Martine, tak nám pre zmenu dali štvorhviezdičkový hotel a iným nie. Má to rôzne podoby. Provokácia v názve reflektuje našu filozofiu.

Kde má teraz PND svoje priestory?

Fungujeme v prenájme na Malej scéne DAD. Posledná premiéra sa konala v novootvorenom priestore na Kmeťovom Stromoradí, ale stály priestor PND nemá.

Na ktorých inscenáciách ste v PND spolupracovali?

Ja som v PND spolupracovala na inscenáciách Single radicals, Good place to die a Deň, keď zomrel Gott. Tomáš Mischura získal pred rokom dosku za výkon v inscenácii Deň, keď zomrel Gott. To divadlo s nami generačne rastie. Tým, že sme si predsavzali, že to bude divadlo s názorom a budeme ho robiť tak, ako si my predstavujeme, tak sa stále snažíme dať si vzájomný tvorivý priestor a slobodu. Ja teraz v PND chystám monodrámu s Petrom Brajerčíkom na motívy knihy od Umberta Eca Pražský cintorín. Naši herci si zakladajú rodiny a už to nie je také jednoduché premiestňovať sa zo západu na východ. Uvidíme, kam sa posunie náš model fungovania. Ponuku hrať v PND zatiaľ nikto neodmietol, čo je veľmi milé. Ja si to veľmi cením, že herci na Slovensku sú ochotní za divadlom vycestovať.

Kedy bude mať premiéru Pražský cintorín?

O dva mesiace, 14. decembra v Prešove v priestore divadla Viola, ktoré nedávno vzniklo. Bude tam aj repertoár pre dospelých, hoci sa formuje ako profesionálne divadlo pre deti. Teším sa, že pre vás v tomto rozhovore spomínam dva novovzniknuté priestory. V Prešove sa niečo deje a verím, že to bude pokračovať.

Sú všetci herci, ktorí účinkujú v PND Prešovčania?

Každý, kto účinkoval v PND má nejaký vzťah k východu, ale nemusí byť “ortodoxný” Prešovčan. Je to vždy zaujímavý mix a tí ľudia majú k východu špecifický vzťah. Neprídu len skúšať divadlo, ale navštívia aj príbuzných a priateľov zo škôl. Divadlo tým chytá aj druhý veľmi osobný rozmer.

Je podľa vás Prešov kultúrnym mestom?

Čo mi vadí je a poviem to otvorene, že kultúru tu kvalitatívne držia súkromné kluby, aktívni občania a občianske združenia, ktoré pozývajú hostí z vlastných a grantových zdrojov a organizujú kultúru v meste. Dokážu tu pritiahnuť zaujímavých interpretov a produkcie, ale samotné mesto tu z môjho pohľadu absolutne zaostáva. Kultúrne akcie a workshopy tu sú, ale mesto na nich neparticipuje. Predstava mestských zastupiteľov o kultúre je kategória programu “na ples”. To ma mrzí, že v tom ohľade je síce Prešov kultúrne mesto, ale vďaka iným angažovaným konateľom. Aj komunikácia s mestom je hrozne ťažká. Ak by som nemala vlastnú skúsenosť s mestskými poslancami, tak to nehodnotím.

Vy to môžete porovnať aj s inými mestami, keďže cestujete po celej krajine…

Je tu veľa zaujímavých výtvarníkov, hudobníkov či divadelníkov. Hrozne si vážim iniciatívu ľudí, ktorí sa z vlastného presvedčenia rozhodnú v Prešove byť verejne aktívni. Sú tu nadšenci, ktorí si vytvoria svoj formát a urobia zaujímavý program. Stále sa tu niečo deje.

Je to asi o celkovom pohľade na kultúru.

Je to aj o osobnom vzťahu poslancov ku kultúre. Sú mestskí poslanci schopní posúdiť kvalitu predkladaných kultúrnych projektov? Predstava o divadle tam zrejme nie je taká, žeby divadlo vedelo napríklad generačne ovplyvňovať ľudí. Šport je, samozrejme, rovnako dôležitý. Ale to aj kultúra a nemôžeme porovnávať nezávislú kultúru s divadlami, ktoré sú dotované Prešovským samosprávnym krajom.

Vy ste prísna režisérka?

To asi nie je otázka na mňa. Väčšinou zažijeme pri skúšobnom procese veľmi veľa zábavy a nie sme len kolegami, ale aj priateľmi. Režisér musí komunikovať, bohužiaľ, na úkor dobrých medziľudských vzťahov aj ten negatívny obsah. Ak vám ide o nejakú vec a chcete tých ľudí dotiahnuť na hranice ich možností, tak nie je to častokrát veľmi príjemné. Ja mám rada ľudí. Divadlo odhaľuje v tom celom nejaké pochopenie pre človeka, nezobrazuje ľudí čiernobielych, ale s veľkým pochopením pre ich konanie, ktoré zvonku niekedy odmietame.

Chceli ste byť aj herečkou, alebo ani nie?

Ja som nechcela byť herečkou, veľmi skoro som v tom mala jasno. Od detstva ma bavilo vymýšľať si príbehy, aj bežnú hru zvonku nejako riadiť a ovplyvňovať. Bavila ma tá druhá neviditeľná strana. A keď som mala desať rokov, prišla možnosť dať sa na dramatický krúžok, veľmi ma to lákalo. Počas štúdia na Rose Bruford College v Londýne som sa ocitla v opačnej pozícii herečky-performerky – a veľa vecí som si uvedomila, ako sa herec cíti, ako musím byť pri tvorbe trpezlivá. Som za túto oneskorenú hereckú skúsenosť vďačná.

Spomínané vaše aktuálne ocenenie je možno dôkazom, že je to tak správne…

Asi.(smiech.) Ja som si divadlo založila už na strednej škole v druhom ročníku, chodila som na gymnázium na Konštantínovej. Mali sme divadlo Raqua a na Budovateľskej ulici v industrialnej časti mesta sme mali svoje miesto. Písala som autorské hry a dodnes mám kamarátov z tohto obdobia. Hrali tam Viktor Štefančík, herečka Daniela Pribullová, môj manžel aj švagor, alebo Veronika Ličáková, dnes úspešná grafička. Takže takto generačne sme sa nejako našli a prepojili.

A ako ste sa k réžii vlastne dopracovali? A máte aj nejaký svoj vzor?

Vedomosti som postupne získavala na filozofickej fakulte, študovala som na PU estetiku a slovenský jazyk a literatúru. Chcela som s autorským divadlom pokračovať v Prešove a prišlo mi zbytočné ísť hneď na réžiu, keď som tu mala vlastný súbor. Tých 5 rokov filozofie, dejín umenia, jazykovedy a literatúry mi pomohlo , malo to zmysel. Potom som sa rozhodla ísť prirodzene na réžiu. Vždy je to polemické s tým vzorom ženskej režisérky, napríklad prvá ženská režisérka Magda Husáková-Lokvencová mala trošku odrastenejšie deti, keď začala režírovať, žila v Bratislave… A ja to stále neviem, ako to mám robiť a či to robím správne, čo sa týka kombinovania rodiny a práce. To je môj celoživotný konflikt, ja totiž od rodiny na dva mesiace preč neodídem a tak si ich nosím všetkých so sebou. Inak to robiť neviem. Je to pre celú rodinu náročné, no neviem, ako to inak lepšie riešiť.

Uvidia spomínanú inscenáciu Znovuzjednotenie Kóreí aj diváci v Prešove?

Áno, 5. decembra bude hosťovať v DJZ. Ku košickému súboru sa v tejto inscenácii pridali dvaja hostia, Braňo Mosný, čo je trnavská legenda z divadla Stoka a aj Gabika Marcinková Mihalčínová. S Gabikou spolupracujem už od školy a som rada, že môžem aj naďalej. Obrovský herecký objav je pre mňa aj Tomáš Mischura.

Aký máte vzťah k mestu Prešov, máte tu aj nejaké svoje obľúbené miesto?

Ja som zo Sídliska III, z konečnej pod Bikošom. Mala som skvelé detstvo. Teraz žijeme na Sídlisku II a tiež sme pod ďalśím prešovským kopcom. V Prešove mám nacvičené trasy a srdcové mapy mesta, mám dennú a nočnú mapu. (smiech.)

Sledujte nás aj na našom Instagrame a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.

Foto: archívne, zdroj: Ctibor Bachratý/Branislav Štefánik

Za réžiu ju ocenili Doskou: Prešovčanka Júlia Rázusová nám poskytla rozhovor
7
Galéria
Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie