Herečka Stanka Kašperová: Svadbu mala v divadle, jej obľúbené miesto v Prešove vás dostane
V prešovskom divadle pôsobí herečka Stanka Kašperová deväť rokov. V rozhovore prezradila, že stíha pracovať ešte aj v nemocnici a priblížila tiež okamihy svojej vlastnej svadby. Mala ju práve v divadle. A jej obľúbené miesto? Tak to vás určite dostane...
Prešov je pre ňu mesto, ktoré jej dovoľuje tiež stále byť v tom, čo miluje. Teda v divadle. Deviatu sezónu pôsobí herečka Stanka Kašperová v Prešove. V jej prípade ako hosťa ju sem počas štúdia štvrtého ročníka vysokej školy do predstavenia Jej pastorkyňa pozval režisér Michal Náhlik. Aktuálne ju môžeme vidieť v predstavení Jana z Arku a onedlho aj v seriáli ZOO.
Mali ste herectvo v rodine?
Starý otec viedol folklórny a divadelný súbor. Mamina celý život vedie folklórny súbor, ja som chodila na divadelný krúžok od šiestich rokov. To znamená ZUŠ, dva stupne literárno-dramatického odboru, klavír, dlhé roky som tancovala folklór. Hrala som v amatérskych a ochotníckych divadlách, nastúpila som na Vysokú školu a pracovala som v rôznych profesionálnych divadlách. Tiež aj autorské predstavenia pre deti, venujem sa teda aj detskému divákovi. Odohrali sme preňho asi 3 000 predstavení. Dôležité je nezastať, ale tvoriť, mať chuť a entuziazmus. Mať v sebe to, prečo to robím a keď pripravujem študentov na vysoké školy, tak moja základná otázka je, že prečo to chceš robiť? A pýtam sa ich potom zmaľovaná po predstavení, či naozaj chceš takto ako ja odchádzať každý deň domov. Ak povedia áno, tak veľa šťastia a ideme do toho. Nie je to práca, je to poslanie.
Koho aktuálne hráte v predstavení Jana z Arku?
Svätú Margitu, jednu zo svätých, ktoré sa tam objavujú. Na moje požiadanie mám menšiu postavu kvôli pracovným povinnostiam v Bratislave. No myslím, že postava Jany z Arku mojimi kolegyňami prežitá, odohratá a najmä odspievaná bravúrne. Sisa Donová a Ľudka Dutková ju poňali cez svoje vnútorné životy a skúsenosti a posunuli to do krásnych polôh. Ale samozrejme nielen ich výkony sú hodné poklony. Mali sme predstavenie, kde sme mali detského diváka, študentov s veľmi fajn ohlasom a s veľmi dobrou atmosférou bolo toto predstavenie mladšou generáciou prijaté. Ten príbeh môže byť aj v súčasnosti aktuálny a ľudsky precítený aj nimi.
Je to pre vás srdcovka?
Pre mňa je všetko srdcovka a výzva, čo má zmysel a ako to vôbec bude prijaté, keď sa to odprezentuje pre diváka. Divadlo robím 26 rokov, z toho 9 sezón v Prešove a je veľmi dôležité, že som sa na scéne ešte nehanbila. Odmalička robím veci divadelného, folklórneho a speváckeho ponímania. Aj spievam, hoci som ho nikdy neštudovala. To je moja srdcovka, ktorú milujem. Študovala som herectvo, hudobný nástroj, ale spev nikdy. Každý z nás, ktorí sme tam, až na pár výnimiek, milujú spev a sú ľudskí a majú nádherné hlasy. Je to výzva ísť s takýmto dielom von.
Máte aj vlastné pesničky?
Každý ma do toho tlačí nejakým spôsobom a ja raz album vydám, ale bude to asi v päťdesiatke. Budem spievať piesne, ktoré sa možno budú môcť nazvať ako šansónové. Ale nemám pocit, že mám o čom spievať, ja mám o čom hrať. Spievam síce nonstop, len si človek si musí vybrať, čo chce robiť. Mojím poslaním je aj „viesť deti umeleckým životom“, učila som aj na konzervatóriu či na ZUŠ. No musela som sa týchto vecí vzdať v prospech toho, že som tu a chcem aj rodinu, naplno. V Prešove môžem mať aj rodinu, viem byť aj matkou a nielen karieristkou a pracovne zaneprázdnenou. Môžem robiť divadlo, poprípade na chvíľku vycestovať, ale vždy sa vrátim do Prešova. Tu je to pokojnejšie a mne vyhovujúcejšie. Už štúdium som si vybrala v Banskej Bystrici.
Venujete sa ešte aj ďalšej ušľachtilej aktivite. Prezradíte, čomu sa venujete v nemocnici?
Deväť rokov pracujem ako doktor Klaun v občianskom združení Červený nos Clowndoctors. Sídlime v dvanástich krajinách, dokopy je nás teraz profesionálne vyškolených klaunov na Slovensku 54 a denne chodíme do nemocníc. Prinášame na tvár detí úsmev, aj v ťažkých prípadoch. Sú tam niekedy bez rodičov dlhé dni a pomáhame aj lekárom pripraviť psychicky decká na často krát dosť náročné liečebné procedúry. Vchádzame tam my, klauni, ktorí sme „lekári“ iným spôsobom liečby a podporujeme ich psychicky. Dávame nové motivácie, cítime a smejeme sa s nimi, no hlavne prinášame radosť nielen pre decká, ale častokrát hlavne pre rodičov, ktorí ho niekedy potrebujú ešte viac.
Je táto práca pre vás vyčerpávajúca?
Každý sa ma pýta, či ma táto práca nevyčerpáva, alebo či pre mňa nie je veľmi emotívna. Áno, je to emotívne, keďže mám dve deti, takže päť rokov sa na to pozerám trošku inak. Ale je to ešte väčšia hodnota a ešte s väčšou hodnotou prichádzate domov. Tie deti nás nabíjajú energiou. Tá sa vám vráti. Máme to rozdelené na západ, stred, juh a ja pôsobím na východe. Od Popradu, Kežmarku až po Trebišov či Košice. Chodíme denne vo dvojiciach aj v Prešove, na východe je nás aktuálne deväť, takže sa to dá.
Dá sa to všetko stíhať? Matka, herečka, speváčka…
Pozrite sa na mňa. Dá sa? Myslím, že áno. Ak sa so mnou ešte dá porozprávať a nemajú zo mňa ľudia zlý pocit, tak si myslím, že to robím správne. A s najväčšou pokorou ku všetkému. Keď hrám, je to pocit zodpovednosti, voči samej sebe, voči dielu, autorovi a divákovi. Nenazvala by som to trémou. Ja som emočná, citlivá, vnímajúca a každý to máme inak.
Bude vás možné v najbližšej dobe vidieť v niektorom zo seriálov, alebo filmov?
Ja som natočila jeden jediný film s geniálnym režisérom Robom Švedom pred šiestimi rokmi a ten film v projekte Nesmrteľní pre Slovenskú televíziu mi otvoril mnoho svetov. Šesť rokov som odolávala rôznym slovenským produkciám, pretože som bola vždy tehotná, alebo som toho mala veľa v divadle. Alebo som nemala pocit, že ten ktorý typ seriálu by ma mohol posunúť a žeby som kvôli nemu mala obetovať veľa vecí.
Teraz prišiel prelom?
No teraz prišiel prelom a po šiestich rokoch odolávania som si povedala, že nastúpim do seriálu. Aj kvôli silnému hereckému obsadeniu, aby to aj mňa niekam posunulo. Ale vôbec to nie je kvôli zviditeľneniu. Ja som deväť rokov v divadle a spoznali ma mimo javiska zatiaľ dvaja ľudia na ulici. Ja si to veľmi vážim. Som chameleón a taký by mal byť herec, tá premena je naozajstná a ja za to ďakujem. Je to silný pocit, že do každej postavy idete za seba, ale necháte tú postavu preraziť. A vtedy je to pravé. Myslím, že hovorím za geniálny tím ľudí. Sme taká odnož Akadémie umenia z vysokej školy v Banskej Bystrici a sme rodinný klan viacerých ročníkov, takto si to postavil umelecký šéf Michal Náhlik a takto mu to funguje.
V ktorom seriáli konkrétne vás diváci budú môcť vidieť?
V pripravovanom seriáli ZOO televízie Joj, ktorý sa bude vysielať v budúcom roku. Bude tam hrať Táňa Pauhofová, Ján Koleník, Marko Igonda či Stražanovci. Išli do toho po 35 rokoch, čo je skvelé. Bude tam teda zastúpený aj východ.
Vy ste v divadle mali dokonca aj svoju svadbu. Je to zrejme ojedinelá záležitosť…
Nechodím do kostola, ale k divadlu mám silný vzťah. Som človek, ktorý verí. Cíti, že ho sprevádza sila, ktorá ho vedie. Nepotrebujem preto pomenovať svoju vieru. Pre mňa je tou vierou asi práve divadlo, pretože je to chrám, pred ktorým som vždy pokorná. Vstupujem doňho s najväčšou vážnosťou a s odovzdaním a každý to má nejako inak. Niekto má mestský úrad, ja mám divadlo. Nechcela som, aby z toho vznikol nejaký boom, alebo unikát, ale je to pre mňa najprirodzenejšie miesto, kde môžem povedať mužovi svoje áno. Bolo to nádherné a predstavte si ten pocit. Stojíte na javisku, už sa to začína diať a vy si s kolegom, ktorý bol môj svedok poviete, že: aha, to už nie je predstavenie a keď sa zatlieska, tak to neskončí, ani keď sa vyzlečieme z kostýmov.
Boli tam prítomní aj diváci?
Bolo to zvláštne. Mala som najväčšiu trému na svete. Netušila som, na ktorý prst sa dáva prsteň. Stála som tam inak, s tou najväčšou vážnosťou. Diváci tam neboli, hoci bola tam postavená scéna z môjho obľúbeného predstavenia – Lakomec. Boli tam moji najbližší. Tá atmosféra dýchala celým obradom a chcela som, aby si tam zaspieval môj kamarát Maťo Husovský, kolega Filip Lenárth so svojou Soničkou, Janko Štovka cez objektív. Bolo to trošku iné. Prsteň je jediný môj šperk, ktorý mám a je to veľmi zvláštny pocit, keď si ho pred predstavením dávam dole. Tam sa totiž nemá nosiť váš život, postava musí byť čistá.
Aktuálne predstavenie Jana z Arku býva vypredané?
Je vypredané, bohužiaľ, našťastie. Je to oslobodzujúci pocit pozrieť si takéto predstavenie počas sviatkov, kde to duchovno vnímame možno trochu inak. Alebo kde sa inak spätne vraciame a hodnotíme roky. Tam si nájde veľa ľudí veľa odpovedí. Veľmi úspešný titul František z Assisi mal skoro 140 repríz. Quo Vadis sa blížil k stovke, takisto Mária Antoinetta. My preto ďakujeme každému jednému divákovi, ktorý si povie, že večer strávi v divadle.
Dá sa to všetko zapamätať? Ako ste na tom s textami?
Rôzne. Na niekoho pôsobí vek, na niekoho únava, ale ani chirurg nezabudne držať skalpel. Ak to niekto neberie ako prácu, ale ak to berie ako poslanie a to prečo je tu, tak na to sa asi nezabúda. Sú veci, ktoré divák ani nemôže postrehnúť, ale na tom sa vieme pobaviť my.
Čo teda kuriózne sa vám počas predstavenia prihodilo?
Jedna smiešna, druhá tragikomická situácia. Keď som nastúpila do divadla, začala som skúšať Jej pastorkyňu a veľmi som sa vžila do postavy. Na premiére bola scéna z plexiskla, ktoré nebolo až tak dobre obrúsené. Šmykla som sa a zodrela som si celú kožu na nohe. Celá sála zhíkla, pretože videli, čo sa stalo, ale vy musíte hrať ďalej. V tom pocite na mňa prišiel taký plač, ktorý som nevedela ovplyvniť dlhý čas. Toto povolanie nemôžete oklamať, buď hráte, alebo sa na scéne len tak pohybujete. Mysleli si, že je to súčasť, ale s tým, že to vyšlo zle.
A ten zábavný moment?
Ten sa udial počas komédie Všetko najlepšie. Štyria kolegovia sme sa odbúrali takým spôsobom, že sme nemohli pokračovať v texte minúty a minúty. Smiali sme sa a diváci s nami. Vedeli sme, že je to dlho aj pre nich, aj pre nás, ale nedokázali sme sa naštartovať na repliku a dohrať to predstavenie. Ale tieto veci sú ľudské a živé.
Robíte si herci aj naprieky?
Žiaden herec nepodkope nohy tomu druhému, ide len o malé a milé kamarátske veci. Keď viete, že ten druhý to obstojí a len to odľahčí situáciu. Divadlo je živý organizmus a každý deň môže vypáliť inak. Preto ma to napĺňa a nabíja. Každé predstavenie je úplne iné, aj cez deň nás ovplyvňujú rôzne veci.
Mimochodom, váš hlas sa veľmi podobá na hlas herečky Bibiany Ondrejkovej…
…áno a hovoria mi aj to, že sa podobá na hlas Slávky Halčákovej, ale predsa len moj je „originál“. Veľa som aj dabovala. Na západnom Slovensku by si ale nemali myslieť, že my tu nie sme tvoriví a geniálni. Počas vysokej školy som v štúdiu v Banskej Bystrici dabovala denne, takisto v Martine či Nitre a v Košiciach. No 98% produkcie si necháva Bratislava. Všetky hlasy, ktoré počúvame vo filmoch sú hlasy bratislavských hercov. Je to veľmi smutné. Hlasy a potenciál pritom na východe sú. Smiešna otázka je, keď sa vás niekto opýta v Bratislave, že kde vás mohol vidieť a vy poviete: v divadle. No ale v telke a tak. No ak sa myslia seriály, tak nikde. Tam to majú ponímané tak, že keď človek nie je na obraze, akoby naozaj nebol. Pritom denne odovzdáva svoje poslanie v divadle.
Máte v Prešove miesto, ktoré je vaše to najobľúbenejšie?
Mojím životom je rodina a divadlo. Teda aj pocit stáť nielen na scéne, pričom hovorím teraz o historickej budove. Tá je inak zmenšenina budapeštianskeho divadla. A to zákulisie – napríklad priestor fajčiarne. Tam sa stretneme pred predstavením a prejdeme si texty z hry, alebo sa len porozprávame, čo sme prežili a čo ideme v daný večer uviesť. V Prešove je pre mňa magickým priestorom. Očakávali ste možno, že poviem kaviareň, alebo reštauráciu. No fajčiareň je priestor, kde sa nestretávame ako kolegovia, ale ako priatelia. Fajčiareň v zákulisí divadla. Je taká teória, že nefajčiari prídu o témy, ktoré fajčiari preberajú vo firmách či rôznych zákutiach (smiech).
Môže vás zaujímať:
Prešovská primátorka a jej Vianoce? Andrea Turčanová prehovorila o traume, ktorou trpela v puberte
foto: Ján Štovka