Rado Mešša patrí k elite dídžejov z Prešova: Zažil už všeličo, aj svadby, kde sa bili celé rodiny

Patrí k elite dídžejov z Prešova, o svojich skúsenostiach i začiatkoch porozprával v rozhovore Rado Mešša.

Od ktorého momentu ste sa začali venovať práci dídžeja, čo vás k tomu viedlo?

Prvé diskotéky som si začal robiť doma, len tak sám pre seba, niekedy v šiestej alebo siedmej triede základnej školy. Potom prišlo obdobie akcií na škole. Pre žiakov v telocvični a aj pre učiteľov na rôznych oslavách. Tam som bol skrytý za plachtou, aby som nevidel ako “šantia” (úsmev). Na gymnáziu sa to rozbehlo naplno a z triednych a školských večierkov som sa presunul na akcie klubu stredoškolákov vo vtedajšom pionierskom dome a na ďalšie, ktoré sa diali vo vtedajších oficiálnych a polooficiálnych kluboch. K tomu rôzne večierky na školách, stužkové a svadby starších kamarátov. V roku 1985 som cez prázdniny dostal šancu ako 17-ročný nastúpiť po emigrácii Mariána Májovského a odchode Petra Pavelku na diskotéky do Domu kultúry s vtedy už legendou Mirom Jágerským. Bola to veľká výzva začať na vtedy najprestížnejšej a najnavštevovanejšej prešovskej nedeľnej diskotéke. Veľa som sa pri tom od Mira naučil.

Potom zrejme prišlo množstvo ďalších akcií, klubov nielen v Prešove…

…ale aj na Slovensku. Absolvoval som všetky prehrávky, ktoré boli vtedy potrebné a neskôr sme spolu s Rudom Voitom, Robom Balážom, Maťom Imrichom, Danom Jordánom a ďalšími pravidelne úspešne absolvovali a reprezentovali na krajských prehrávkach, ktoré nám umožňovali hrať na celom Slovensku. Tie posledné boli práve v čase revolúcie vo Svite a tak sa DJi z celého kraja zúčastnili na generálnom štrajku priamo tam. Pár rokov som mal na starosti aj okresné prehrávky DJov, kde som sa snažil prerobiť politicko-kultúrne testy na odborné, čo sa mi aj podarilo. Prečo som s tým začal a prečo to stale robím neviem úplne presne definovať. Asi je to preto, že u nás doma bol vždy veľmi pozitívny vzťah k hudbe. Môj dedo objednával všetky platne, ktoré sa vtedy dali objednať. A hlavne preto, že mi hudba učarovala a je mojim najväčším záujmom, koníčkom a vlastne aj zamestnaním až doteraz.

Čo je pri hrávaní diskoték, alebo pri mixovaní najťažšie?

Na začiatku bolo najtažšie získať nahrávky. Ľudia však vtedy boli oveľa vďačnejší za dobrú hudbu. Nebola až taká všedná a bežne dostupná ako teraz. Vtedy sme v podstate vyrábali hity. Pamätám si na to, ako som z Maďarska za vtedy veľa peňazí priniesol platňu úplne neznámej SADE a z jej Smooth Operator sa časom stal veľký hit diskoték. Okrem toho sme vtedy velmi často robili aj fonotéky, či divadlá hudby, kde sa prezentovali celé albumy. Potom bolo tažké nájsť si svoj vlastný štýl. Byť iný ako ostatní. Lepšie povedané naučiť ľudí zabávať sa na to, čo chcem, aby ľudia spoznali. Najťažšie je však naučiť sa vycítiť atmosféru, náladu ľudí a vedieť s tým pracovať. Vytvoriť zábavu, ktorá plynule graduje a smeruje z bodu A do bodu Z. Mixovanie v dnešnom ponímaní mi nikdy veľmi nechytilo. Dokážem mixovať songy, ale nebaví ma hrať nepretržite v jednom tempe.

To je skôr doména oveľa mladších DJov?

Áno, ja som skôr z tej starej školy. Viac ma baví spájať tracky, ktoré sa k sebe hodia a vytvárajú radosť a zábavu. Nemám problém s hovoreným slovom, ale rešpektujem, že sa doba zmenila a úlohu informovania o skladbách prevzali na seba rádiá. Radšej nech DJ nič nehovorí a hrá, prípadne sa ozve len v nutných prípadoch. Z duše sa mi ale protiví dnešný trend mnohých podnikov, kde DJ každých 5 minút hrá niekomu na želanie, alebo venuje skladbu. To mi pripomína kolotoče, hráme jubilantom, či miestny rozhlas. To nech je radšej fakt ticho (úsmev).

Hrávali ste kedysi inú hudbu ako teraz? Zmenil posun doby a plynutie času aj vás a vaše hranie?

Ja nepatrím k DJom, ktorí hrajú len jeden druh hudby. Ani vo svojom osobnom živote to nemám takto nastavené. Je hudba, ktorú mám rád a všetko ostatné rešpektujem. Vždy dopredu viem, kde budem hrať a čo sa tam očakáva. Ak to je mimo môjho záujmu, tak tam radšej nejdem. Je zlé, keď DJ typu “zabávač” hodnotí hudbu. Má hrať to, na čo sa môžu ľudia zabávať. Nebyť jukeboxom a drtiť dokola len to, čo ľudia povedia, ale vytvoriť dobrú zábavu. Keď je raz niečo hit a nepáči sa mu to, nevyhne sa tomu. Dôležité je nájsť tú správnu mieru vlastného a “povinného” vkusu.

Dnes je to oveľa tažšie než pred rokmi?

Určite, vtedy stačil obmedzený počet nahrávok a bolo vybavené. Hrával som z pásov, kaziet, videa, vinylov, CD a dnes som vďačný za všetky tie nové technológie, ktoré umožňujú mať so sebou množstvo muziky a nemať vyťahané ruky od kufrov. Nie som vyznavač “DJského staromilstva”. Nemyslím si, že iba z CD alebo vinylov to je “to pravé orechové”. Všetky tracky mám originálne a kúpené. Nič stiahnuté zadarmo. Mám profesionálny softvér a príslušenstvo. Zmenil sa iba nosič. Fascinuje ma, že dokonca aj z iPhonu, či iPadu sa dá celkom slušne fungovať. Ale počítač za vás nevyberie tie správne tracky. To musí DJ sám. Výhodou je rýchlejšia a pohodlnejšia obsluha, ale práca DJ s hudbou je rovnaká ako s CD, či vinylmi. Nie je to o tom z čoho, ale ako hráte.

Máte aj vlastné skladby, ktoré hráte?

Nemám. Nikdy som nemal a ani to neplánujem. To prenechávam tým, ktorí to vedia (úsmev).

Zmenilo sa publikum a ich správanie na diskotékach?

Od osemdesiatych rokov, keď som začínal sa to zmenilo veľmi výrazne. Ľudia sú teraz veľmi zhýčkaní, neschopní sa primárne baviť a DJa si pletú s osobným “playlistárom”. Často sa stane, že príde partia do podniku, ešte sa ani nestihnú vyzliecť z búnd a už mieria k DJovi s požiadavkami. A všetko chcú hneď a teraz. To je veľmi zlé vnímanie. Je potrebné si uvedomiť, že DJ je tam na to, aby “kočíroval” zábavu a rozložil všetko na čas, ktorý má vyplniť. Ak tento trend bude pokračovať, skončí to tak, že každý bude mať svoje slúchadlá, svoj playlist a všetci spolu sa budú natriasať. Ale každý na to svoje. A to vlastne už nemusia nikam chodiť a nepotrebujú ani DJa.

Kde v Prešove ste hrali najčastejšie a kde hrávate dnes?

Dom kultúry, PKO, Klub Máj, vysokoškolský klub, Čierny Orol boli moje najčastejšie miesta v Prešove. Bolo ich viac, ale už si na všetky ani nespomeniem. Ale myslím, že neexistuje v Prešove miesto, kde sa hralo a nehral by som tam. A boli aj miesta, kde sa bežne nehralo. Po krátkej pauze, keď som pár rokov hral iba sporadicky a iba súkromné akcie som v roku 2012 pomáhal v Bratislave rozbiehať zaujímavý projekt 80’s klubu, kde sa hrala iba hudba 80tych rokov. Dnes hrávam pravidelne v rockových podnikoch v Bratislave (Barrock, Rock OK, Slang Pub, Rock Café). A robiť rockové párty ma naozaj baví. Minimálne raz do roka si v Prešove stále zahrám. S veľkou radosťou na festivaloch zlej hudby, ktoré organizovali Chiki liki tu a, či na vianočných Dangerous party, ktoré organizujú Denis Kučerenko a Ivo Velecký.

Sledujete aj konkurenciu a kolegov? Koho považujete za najväčší talent v prešovskom regióne a na Slovensku?

Ja som to vždy vnímal ako kolegialitu, nie ako konkurenciu. Každý to robí inak a najlepšie ako vie. Kedysi sme sa vzájomne podporovali, pomáhali si s nahrávkami, prípadne aparatúrou. Všetkých bývalých kolegov (Robo Baláž, Rudo Voit, Dano Franko, Maťo Imrich, Dano Jordán, Miro Jágerský, Peter Pavelka, Marián Mišík, Robo Seman…a ďalší z Prešova, na ktorých mená si teraz neviem rýchlo spomenúť, či Tibor “Apa” Egry, Vlado Pichanič, Milan Gajtko, Marcel Sivák, Peter Strachan z Košíc a ďalší z východu) si veľmi vážim a uznávam ich prácu. Súčasných DJov v Prešove väčšinou nepoznám a neviem posúdiť ich prácu, pretože už viac ako 10 rokov žijem v Bratislave, kam som odišiel kvôli práci vo vydavateľstve Universal Music a kde som sa momentálne vrátil k práci v rádiu a moderujem rannú show v rádiu Rocková republika.

Skúsite poradiť mladým začínajúcim ľuďom, ktorí sa chcú stať uznávanými dídžejmi, čo je dôležité pre začiatočníkov, aké finty majú používať?

Nechcem veľmi mudrovať. Podľa mňa je najdôležitejšie mať rád hudbu, chcieť robiť ľuďom dobrú náladu a zabaviť ich. Finty neviem poradiť a myslím, že žiadne ani neexistujú. Je potrebné vedieť, čo chcem. To ostatné buď príde, alebo nepríde. A je jedno, či sa rozhodnete pre dráhu “zabávača-púšťača” alebo prezentéra jedného žánru, alebo tvorcu vlastného štýlu. Musíte do toho ísť naplno a presvedčiť ľudí, že to viete a dokážete. Potom budú mať potrebu sa k vám vracať, prípadne vás vyhľadávať.

Hrávate na diskotékach aj na želanie, alebo sa niečo také už v dnešnej dobe „nenosí“?

Už som o tom hovoril. Je rozdiel, či hráte na súkromnej oslave alebo večierku, alebo v podniku, kde je dané ako to má vyzerať. Na privátnej párty je to o dohode. Inde je to podľa okolností. Ak si niekto slušne poprosí niečo, čo sa hodí a je vhodné v rámci štýlu a žánru, nemám s tým problém.

Hrali ste aj na oslave pre niekoho známeho z médií?

Často boli medzi návštevními ľudia známi z médií a v Prešove kedysi aj ľudia, ktorí ešte vtedy nevedeli, že raz budú známi z médií. Hral som aj na mnohých akciách, kde boli iba takí ľudia. Väčšinu z nich poznám osobne, tak mi to nijak zvláštne nepríde. Nedávno ma veľmi potešil Marco Mendoza, basák z Thin Lizzy, Whitesnake, The Dead Daisies, ktorý prišiel po koncerte na moju rockovú párty, dobre sa bavil a počas večera mi sám od seba prišiel podať ruku a veľmi sa divil, že viem, kto je. Keď potom nadránom odchádzal, tak sa so mnou rozlúčil a dodal: „Good Job“.

Ako je to s dievčatami. Vieme, že zvyknú obletovať dídžejov. Musíte ich odháňať?

Bolo všelijako, ale to je história. Aj moja manželka si ma “vyhliadla” na diskotéke. Dnes už viac patrím do kategórie: “Ujo, mohli by ste mi zahrať?” a to sa za obletovanie považovať nedá (smiech).

Spomeniete si na kuriózne situácie počas hrania?

Bolo ich veľmi veľa. Skôr spomeniem na kuriózne akcie. Niekoľkokrát som hral na večierku pre telesne postihnutých, kde to “vozíčkari” na moje prekvapenie poriadne rozparádili. Zaujímavé hranie bolo aj pre sluchovo postihnutých. Tí vnímajú hlavne basové frekvencie a k orientácii slúžili tabuľky s nápisom “rýchla”, “pomalá”. Zažil som aj svadby, kde sa bili medzi sebou celé rodiny, alebo oslavu, na ktorej nikto celý večer netancoval. Na konci ale prišli a povedali : Perfektné veci si púšťal, ale vieš, my sme taká rodina, že nikto netancuje, ale veľmi dobre sme sa bavili. Alebo naopak, plné námestie tancujúcich, či plnú mestskú halu v Prešove.

Aký máte názor na slovenskú hudobnú scénu, najlepšie na tú prešovskú?

Prešov mal vždy zvláštne fluidum, ktoré ovplyvňovalo muzikantov. Rodili a rodia sa tam talentovaní ľudia. Nielen na muziku. Ale tá je najpočuteľnejšia a najvýraznejšia. Som veľmi rád, že som mnohým muzikantom mohol aspoň trochu pomáhať v ich rozbehu. Ako povedal raz Stano Čorej z kapely Komajota: “V Prešove sú len tri možnosti, čo môže mladý človek robiť. Športovať, hrať v kapele alebo chodiť do krčmy. Keďže posledné dve veci sa dajú dobre spojiť, veľa ľudí zakladá kapely." A to je dobre. Myslím, že Prešov bude stále dodávať na slovenskú hudobnú scénu dobrú muziku. Keď budem môcť, stale jej pomôžem dostať sa ďalej.

Dá sa zrátať, koľko diskoték ste odohrali?

Nikdy som to nepočítal. Nie som typ štatistika. Nemám zrátané ani vinyly, ani CD. Keď mi nedávno vykradli sklad, kde som mal odložené CD a DVD a zas som sa raz odhodlával v nich spraviť poriadok, nevedel som policajtom povedať číslo, čo ich prekvapilo. Od roku 1982 až doteraz ich bolo asi dosť veľa. To je to najpresnejšie číslo, ktoré viem vypočítať (smiech). A verím, že ich ešte bude celkom dosť.

Čítajte tiež:

Prešovský dídžej Daniel Franko: Najťažšie je ľudí na parkete udržať

Dídžej Róbert Baláž v rozhovore o svojej kariére: Kultúra v Prešove zahynula pred 20 rokmi!

foto: archív rm