Prešovský vedec toho vo svete už videl mnoho, ale tvrdí: Naše mesto má čaro vzbudiť radosť

Vďaka vstupu Slovenska do EÚ sa mnohým ľuďom otvorila možnosť vycestovať do zahraničia za štúdiom, či za prácou. Špecifickou skupinou ľudí sú taktiež tí, ktorí sa do sveta vyberú na vlastnú päsť nie z nutnosti, ale z túžby svet lepšie spoznať. To je aj prípad Jána (32) z Prešova. V prvej časti rozhovoru prezradil viac.

Ján, kedy ste prvýkrát odišli zo Slovenska do zahraničia?

Osobne radšej používam slovo vycestovať, keďže odísť vo mne evokuje akúsi potrebu či nutnosť. Moje obdobie spoznávania začalo relatívne neskoro. V mojej rodine cestovanie ako také nebolo zaužívané, resp. keď sa už niekam cestovalo, tak len do destinácií, ktoré boli blízko a v ktorých sa ako-tak dalo dorozumieť. Rovnako moja generácia nemala tie možnosti ako terajší mladí ľudia, čo sa napríklad vycestovania za štúdiom týka. Som veľmi rád, že terajšie možnosti ako cestovanie a internet dovoľujú ľuďom rozšíriť si ich poznanie. Moje možnosti (z)meniť môj pohľad na svet a samého seba odštartovali vo veľkom, až keď som začal robiť doktorát na TUKE v Košiciach, keďže práve vďaka účasti na konferenciách, z ktorých mnohé boli v zahraničí, som začal zisťovať, že toho o svete vlastne neviem takmer vôbec nič. Až na tie zaužívané stereotypy. A že jedinou možnosťou, ako to zmeniť je vycestovať do zahraničia na dlhšie obdobie.

Skúste popísať, ktoré krajiny ste precestovali kvôli práci, kde ste doteraz pôsobili a čomu konkrétnemu sa venujete…

Pre mňa osobne najlepšou vecou, čo sa práci vo výskume týka je to, že človek musí svoje priebežné výsledky publikovať a prezentovať. Vďaka tomu som mal možnosť cestovať po cele Európe, plus Amerika. Najprestížnejšie konferencie sú výsadou vedecko-výskumných „veľmocí“, ako sú napríklad Amerika a Nemecko. Pri iných krajinách Európy to je skôr o tom, na akú oblasť sú zamerané. Škandinávske krajiny sú napríklad dobre etablované vo výskume, čo sa HPC (high performance computing, pozn. red.) a vizualizácie dát týka, Švajčiarsko je napríklad dobré, čo sa biomedicíny týka. Krajiny, kde zvyknem pôsobiť volám základne, keďže cestovaniu po konferenciách či spolupráci s inými vedecko-výskumnými centrami v iných štátoch sa človek v danej oblasti proste nevyhne. Mojimi doterajšími základňami boli Nórsko a Švajčiarsko.

Kde pracujete momentálne?

Aktuálne mi končí môj posledný kontrakt vo Švajčiarsku, takže sa obzerám za novými možnosťami.

Bol to váš sen odísť do zahraničia, alebo akú motiváciu ste k tomu mali?

Môj prvý osobný kontakt so zahraničím bol nápad mojej učiteľky angličtiny zo základnej školy, ktorá nám dala možnosť dopisovať si listy s ľuďmi z Európy. Čiže už od mlada som mal aký-taký kontakt s inými kultúrami, aspoň čo sa Európy týka. Naschvál som sa vyhol slovu „krajinami“, keďže častokrát aj v rámci jednej krajiny majú ľudia iné kultúrne zázemie a minulosť. Viď, napríklad Švajčiarsko, ktoré má svoju nemeckú, francúzsku a taliansku časť. Čo sa mojej motivácie týka – pomohol by som si tým známymi „Lepšie raz vidieť ako stokrát počuť“.

Plánovali ste viesť takýto spôsob života?

Musím úprimne priznať, že som pred povedzme desiatimi rokmi vôbec neplánoval viesť tento spôsob života, aký teraz mám. Mojimi plánmi bolo usadiť sa po dokončení vysokej školy a žiť spoločne s mojou expriateľkou, s ktorou som v tom čase žil. No život to zariadil ináč, na čo by Francúzi iste nonšalantne povedali “c’est la vie”. Takže tomu, že som sa dal na cestu výskumníka, ktorý rád cestuje po svete vďačím, v značnej miere práve rozchodu s vtedajšou priateľkou, čo bol pre mňa moment, kedy som musel prehodnotiť, ako a kam sa uberať osobne a profesionálne. Môjmu rozhodnutiu pracovať vo výskume v zahraničí zatiaľ neľutujem. Je ale nutné podotknúť, že v tej dobe Slovensko nemalo tie možnosti, čo sa môjho úzkeho zamerania týkalo. Ak by tomu tak nebolo, možno by som ostal žiť na Slovensku.

Aké sú rozdiely medzi krajinami, kde ste pôsobili a Slovenskom? Dá sa to aspoň v niektorých bodoch porovnať?

Jedným slovom? Obrovské! Veľké rozdiely sú aj medzi ľuďmi v jednej krajine, ak sú z iných častí. Ako som už spomínal, Švajčiarsko je pekným príkladom toho, ako jedna malá krajina môže byť tak rozdielna, čo sa ľudí, no aj samotných miest týka. Povedzme Zürich má po stránke architektúry toho viac spoločného s Nemeckom, zatiaľčo Ženeva je po stránke architektúry veľmi francúzska. To isté by som mohol povedať aj o životnom štýle. Švajčiari z nemeckej časti sú puntičkári a veľmi pracovití, zatiaľčo Švajčiari z francúzskej časti či talianskej sú síce tiež pracovití, no deň začínajú veľmi pomaly, doslova oddychom pri kávičke. Bez toho by to tam hádam ani nešlo.

Skúste uviesť ďalšie príklady rozdielov…

Mnoho ľudí so mnou súhlasí v nasledujúcom. „Áno“ a „nie“ majú iný význam v iných krajinách. Uvediem príklady. Keď som žil v Nórsku, tak zakaždým áno bolo áno a nie bolo nie. Teda, ak niekto niečo povedal, prípadne sa človek s niekým ďalším na niečom dohodol, tak si mohol byť istý na 100%, že veci sú tak, ako bolo povedané. Práca v Ženeve bola z tohto uhla pohľadu pre mňa šokovou terapiou, keďže mi trvalo zopár mesiacov si zvyknúť na to, že áno je možno a nie je možno. Ináč povedané, ak mi niekto niečo povedal, prípadne som sa s niekým na niečom dohodol, tak som mal len 50%-tnú šancu, že to aj tak bude. Častokrát to, čo bolo povedané ráno už večer neplatilo. Z objektívnych či subjektívnych dôvodov. Nevravím, že ľudia boli klamári, prípadne, že nedokázali dodržať svoje slovo, keďže život v Ženeve je rak rušný a dynamický, že všetko sa mení veľmi rýchlo. Je dôležité poznamenať, že keď sa už áno zmenilo na nie, tak mi to bolo oznámené. Nepamätám si, žeby som ostal na pochybách, či čakajúci na niekoho, kto nedošiel. Ľudia dali vedieť, že sa plány zmenili. V súvislosti s tým áno-nie som prišiel časom tiež k tomu, že iné kultúry majú iné vnímanie týchto slov. Napríklad pre Japoncov je typické to, že nikdy nepovedia nie. Teda v ich kultúre áno je áno a nie je áno. Znie to smiešne, no je to tak.

Aké boli vaše začiatky?

Zvyknem vravieť, že začiatky sú ťažké, no najkrajšie. Niektorí ľudia neradi začínajú od bodu nula a život v cudzom prostredí takýmto prípadom častokrát je. No znalosť cudzieho jazyka či už len to, že človek má európsky pas výrazne pomáha v mnohom, najmä s úradmi.

Odporučili by ste aj ďalším Prešovčanom odísť do zahraničia?

Odporučil by som každému človeku z každej krajiny na Zemi aspoň na čas vycestovať do inej krajiny, spoznať iné kultúry, spoznať iné spôsoby života, no zároveň aj lepšie spoznať seba a to, aké je to žiť mimo svojej „zóny komfortu“, aspoň na krátky čas. Takže áno, odporúčal.

Aké je to mať kamarátov zo sveta, ktorí vôbec neovládajú váš jazyk? Praktizovali ste spolu zvyky a tradície ako napríklad Veľkú noc či Vianoce? Ako to vyzeralo?

Síce moji kamaráti neovládajú môj jazyk, no vieme sa bez problémov dorozumieť angličtinou. Osobne som preferoval používať jazyk, ktorému rozumie každý, keďže nie každý vie hovoriť po nemecky, francúzsky či nórštinou. Mať kamarátov z celého sveta je niečo, čo človeka zakaždým obohatí. Iné zvyky, iné tradície, iné spôsoby, iné názory, iná kuchyňa. V istom zmysle sa ľudia snažia prezentovať kultúru svojho pôvodu v čo najlepšom svetle. To najčastejšie znamená navariť čosi typické pre tú ktorú krajinu pôvodu. Veľká noc je čosi typické pre kresťanskú časť sveta, Vianoce sú o čosi „známejšie“ aj napríklad v Ázii.

Zase v Európe nemáme tradíciu oslavovať čínsky nový rok či deň vďakyvzdania…

No v globálnych mestách ako Ženeva je možné všetko. A spoznávať kamarátov cez ich zvyky je vždy pekná a aj zábavná vec. Samozrejme, oslava narodenín je univerzálna. Čo ale pomaly nikde vo svete nepoznajú, vrátane západnej Európy, je oslava menín. To je typické pre strednú a východnú Európu. No vždy sa dá potešiť kamaráta z inej časti sveta tým, že „Kebyže žiješ na Slovensku, tak dnes oslavuješ meniny. Aha, tu je malý darček pre teba“.

Keď porovnáte mesto Prešov a mestá vo svete, je to príjemné, alebo pekné mesto?

Áno aj nie. Myslím si, že ani nie je až tak dôležité, či mestá sú prijemné, alebo pekné, ale to, či sa človek rád do nich vracia. Z tohto uhla pohľadu je Prešov pre mňa miestom, ke sa rád vraciam. A to kvôli rodine, priateľom, no aj čo by len kvôli tomu vidieť, ako sa časom mení, čo má nové. Samozrejme, nemá také atrakcie ako napríklad Eiffelova veža v Paríži, no napríklad pre mňa Paríž nie je mestom, kde sa rád vraciam. Rovnako kopec iných miest v Európe a Amerike vo mne nevzbudí žiadne emócie, keď ich znova navštívim kvôli konferenciám a podobne. Len málo miest má to čaro, ktoré vo mne vzbudí radosť zakaždým, keď ho znova navštívim. A Prešov toto čaro, našťastie, stále má a iste bude mať ešte dlho.

Mohlo by vás zaujímať:

• Druhá časť rozhovoru:

Prešovský vedec prehovoril o živote v zahraničí: Prečítajte si zaujímavý rozhovor

Čítajte aj ďalší príbeh o živote v zahraničí!

foto: na foto Ženeva, archív jp