Viedol Dibarboru, Vášaryovú či Gregora: Pred 130 rokmi sa narodil Prešovčan Janko Borodáč

Režisér, pedagóg, herec, publicista a prekladateľ Janko Borodáč zohral významnú úlohu v oblasti rozvoja profesionálneho slovenského divadla. Podieľal sa na budovaní prvej divadelnej scény – Slovenského národného divadla (SND) v Bratislave a stal sa aj riaditeľom Východoslovenského národného divadla, ktoré od roku 1955 nesie názov Štátne divadlo Košice.

Formoval a pedagogicky viedol mnohých legendárnych umelcov ako napríklad František Dibarbora, Martin Gregor, Ján Jamnický, Emília Vášáryová či Božidara Turzonovová.

Prvý Slovák v odbore

Od narodenia Janka Borodáča uplynie v sobotu 18. júna 130 rokov.

Narodil sa 18. júna 1892 v Prešove do veľmi chudobnej rodiny. V roku 1911 sa stal absolventom učiteľského ústavu v Prešove a následne pracoval ako pedagóg v Pstrinej i v Kvačanoch. Popri učiteľskej kariére sa venoval aj ochotníckemu divadlu.

Medzi rokmi 1919–1921 študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Prahe a stal sa prvým Slovákom, ktorý sa vzdelával v tomto odbore. Na štúdiách sa zoznámil so svojou budúcou manželkou a divadelníčkou Oľgou rodenou Országhovou.

Po návrate na Slovensko pôsobili spolu v sezóne 1921–1922 v divadelnej zájazdovej skupine Marška, ktorá bola propagačným činoherným súborom SND. Po ukončení činnosti Maršky sa vrátil k profesii učiteľa a viedol Dramatický krúžok Jána Palárika v Sabinove.

V roku 1924 sa manželský pár začlenil do SND, kde Oľga pôsobila ako herečka a Borodáč sa okrem herectva venoval aj réžii. V rokoch 1929–1945 bol (s prerušením 1931–1932) umeleckým šéfom činohry. Zameriaval sa na slovenskú aj svetovú drámu, z nej najmä na sovietsku.

Cyrano i Ženský zákon

Značnú časť režijnej tvorby inscenoval v duchu popisného realizmu, ktorý prijímala kritika negatívne.

Z jeho umeleckých počinov možno spomenúť javiskové spracovanie hier ako napríklad Dobrodružstvo pri obžinkoch (1933, 1936), Ženský zákon (1934), Cyrano z Bergeracu (1942) či Matka (1944).

Borodáčov umelecký prístup výrazne ovplyvnila tvorba Moskovského umeleckého akademického divadla, známeho pod skratkou MCHAT.

Legendárna osobnosť tohto divadla Konstantin Sergejevič Stanislavskij, ktorý bol autorom hereckej metódy spočívajúcej v precítení a poznaní postavy, získal aj obdiv slovenského režiséra. Borodáč preto vytváral inscenácie aj v duchu psychologického realizmu a od hercov vyžadoval hlboký „ponor“ do vnútra stvárňovaného charakteru.

Pôsobenie manželov Borodáčových v SND na osem rokov (1945–1953) prerušil odchod do Košíc, kde Janko Borodáč zastával post riaditeľa a režiséra Východoslovenského národného divadla. Na tejto scéne do veľkej miery formoval činohru, operu aj balet.

Dekan fakulty

Za najvydarenejšie inscenácie z tohto obdobia možno považovať Tri sestry či Revízor (obe 1952) vyznačujúce sa najmä prepracovanosťou hereckých výkonov.

Po návrate z Košíc do Bratislavy pôsobil v SND ako hosťujúci režisér a úspešne naštudoval diela ako Svätá Barbora (1953), Herodes a Herodias (1955) alebo Na dne (1959).

Zomrel v roku 1964

Slovenský divadelník, ktorý položil trvalé základy slovenskej javiskovej reči odborne pripravoval budúcich umelcov na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave (1925–1943). V rokoch 1953–1963 učil aj na Vysokej škole múzických umení (VŠMU) a istý čas pôsobil aj ako dekan Divadelnej fakulty VŠMU (1953–1958).

Uplatnil sa tiež ako herec. Epizódne úlohy si zahral vo filmoch Milan Rastislav Štefánik, Jánošík (oba 1935) či Zemianska česť (1957). Národný umelec Janko Borodáč, ktorý sa výrazne zaslúžil o rozvoj slovenského profesionálneho divadla, zomrel 18. februára 1964 v Bratislave.

Zdroj: theatre.sk, Kolektív autorov: Encyklopédia dramatických umení Slovenska A-L (1989), www.sdke.sk

ilsutračné foto