Tréner prešovských volejbalistov Erik Digaňa: Niekedy mám chuť vybehnúť na ihrisko

Zdroj: Viktor Zamborský

Pán tréner, s akým cieľom vstúpil tím VK Mirad Prešov do novej volejbalovej sezóny?

Snažíme sa to vidieť reálne. Vzhľadom na všetky okolnosti sme sa s funkcionármi v klube zhodli, že chceme zabojovať o prvú štvorku. V novej sezóne sme hráčsky káder opäť vyskladali zo starších skúsených i mladých odchovancov, ktorým bude vypomáhať jeden legionár. Z poľskej prvej ligy k nám prišiel 22-ročný hráč KS Gwardia Wroclaw, Mateusz Śnieżek.

Tešíme sa tiež z prestupu východniarov, konkrétne smečiara Michala Ščerbu a nahrá­vača Mária Oleárnika zo Svidníka. Ostatní hráči na čele s kapitánom Martinom Sopkom st. zabojujú o čo najlepšie umiestenie aj tento rok.

Naša konkurencia v extralige posilnila. Ja však svojim hráčom verím, majú potenciál bojovať o medaily. Keď sa nám budú vyhýbať zranenia a chlapci zamakajú, tak máme šancu zdolať každého súpera.

Dostanú na ihrisku šancu aj mladí hráči?

Určite áno, je to jeden z mojich čiastkových cieľov. Na každej pozícií máme kombináciu skúseného hráča a mladý talent. Niekde dokonca viac. Pracujeme so 4-mi nahrávačmi. Minimálne v základnej časti každý z mladých hráčov dostane svoj priestor a je len na nich, ako s ním naložia.

Či sa zahryznú ešte viac. Či budú chcieť vytlačiť starších z pozícií a ukážu cieľavedomosť, alebo povolia a budeme musieť v mládeži hľadať niekoho iného. Budem sa snažiť, aby zbierali maximum herného času.

Ako ste spokojný s prípravou pred novým ročníkom?

Klub sa nám postaral o výborné podmienky. Prvé augustové týždne už tradične patrili testovaniu a podrobnej diagnostike fyzických možností jednotlivých hráčov. Pokračovalo sa kondičnou prípravou, posilňovaním, plávaním, bicyklovaním, turistikou a pohybom na piesku. Nechýbala ani regenerácia.

V septembri sme prešli viac k volejbalu a jeho technikám. Zakomponovali sme prípravné duely doma i v zahraničí. Absolvovali sme herné previerky s extraligovými súpermi i v poľskom Krosne a maďarskej Kazincbarcike.

S prípravou som spokojný. Splnila účel, aj keď niektorí hráči prispôsobovali tréningy pracovným povinnostiam, tak si myslím, že sme to zvládli bez komplikácií a môžeme sa sústrediť na extraligu.

Má tím ambície zaútočiť neskôr v play off aj na medailové pozície, alebo to nie je otázka dňa?

Ambície máme stále vysoké. Môj názor je taký, že tím, ktorý do extraligy nastupuje s tým, že si ide len zahrať, nepatrí do najvyššej slovenskej volejbalovej súťaže. My chceme zabojovať o medailu. Ak by sme do toho nastupovali s tým, že chceme byť niekde v strede tabuľky, alebo nebodaj nevypadnúť, tak by som išiel sám proti sebe a svojmu presvedčeniu.

Aký máte vzťah k mestu Prešov? Odkiaľ pôvodne pochádzate vy?

Narodil som sa v Ilave, ale veľkú časť mladosti som prežil v Humennom. Do Prešova som sa dostal vďaka štúdiu na Prešovskej univerzite, konkrétne Fakulte športu. Ak ma pamäť neklame, tak som momentálne najdlhšie pôsobiaci člen klubu.

Za Prešov som hral ešte pred príchodom generálneho partnera firmy Mirad, keď sa po zlatej ére a následnom krachu mužského volejbalu s pomocou pána Mikolaja začínal formovať staronový klub.

K Prešovu mám veľmi kladný vzťah. Mesto je krásne, sú tu šikovní ľudia, výborné školy. Ja som sa tu usadil, mám tu rodinku, učím, trénujem a verím, že tu zostanem do konca mojich dní (úsmev).

Ste milo, alebo nemilo prekvapení z toho, že v Prešove dominujú menšinové športy, ako volejbal a hádzaná a nie futbal a hokej?

Hádzaná je v Prešove dlhodobo na vysokej úrovni nielen na Slovensku, ale aj v európskom meradle. Prešovskí hádzanári majú môj veľký obdiv a majú ho všetci ľudia, ktorí sa snažia o napredovanie športu. Držať to toľko rokov na takej úrovni si žiada nemalé úsilie a kopec peňazí.

Je mi ľúto momentálnej situácie v Prešove s futbalom a hokejom. Ich stagnácia je do veľkej miery spôsobená absenciou športovísk. Verím, že keď sa štadióny dajú do poriadku, tak sa to zlepší. Investícia do športovísk nie je podnikateľskou aktivitou. Je to podpora športu a aktívnej športovej mládeže v budúcnosti.

Vezmime si príklad z Michaloviec. Malé mestečko, ešte východnejšie ako Prešov a má všetky športy v najvyšších súťažiach. Volejbalové družstvo hrá 1. ligu. Aj Prešov si zaslúži všetky športy. Konkurencia pri výchove mladých športovcov je zdravá a je fajn, keď si detí majú možnosť vybrať, či sa budú venovať hádzanej, volejbalu, futbalu alebo hokeju.

Po Prešove možno behá ešte neobjavený nový Zdeno Chára, Marek Hamšík, alebo Maťo Sopko. Je tu naozaj veľa šikovných detí, ktoré nutne potrebujú športoviská. Keď deti budú mať kam prísť športovať, tak stačí zopár odhodlaných a trpezlivých trénerov a možnosť vidieť svoje vzory na ihriskách v najvyšších slovenských súťažiach, aby mali ku komu vzhliadať.

Čo musí z vášho pohľadu mať kvalitný volejbalista, aby sa presadil?

V prvom rade by mal mať rád volejbal (smiech). Volejbal nepatrí medzi najvýnosnejšie športy z hľadiska príjmu športovcov. Možno to bude znieť ako klišé, ale ako v každej profesii, aj volejbalista musí mať chuť stále sa zlepšovať. My na Slovensku sme zvyknutí sa uspokojiť. Mladí ľudia niečo dosiahnu a im to stačí.

Ak chce byť volejbalista úspešní, tak musí chcieť byť najprv najlepší v klube, potom najlepší na východe, na Slovensku, v zahraničných ligách. Chuť neustále na sebe pracovať a zlepšovať sa je podľa mňa najdôležitejším atribútom.

Čo pre Vás znamená alebo znamenalo trénovať hráčov ako Martin Sopko, či donedávna aktívneho hráča Michala Červeňa? Obaja sú starší ako vy…

Šnapso a Maco sú profesionáli. Keď sa do Prešova vrátili zo zahraničných líg, tak bolo citeľné, že prišli hotoví volejbalisti. Ešte ako hráč som vnímal, že keď prišli na tréning, tak jednoducho bez sťažovania sa a dudrania proste urobili svoju robotu. Vedeli presne, čo robiť so svojím telom, s výkonnosťou.

Vedia, kedy je potrebné viac pritlačiť. Oni nepotrebovali od trénerov počúvať, že teraz urobíš 10 kľukov. Oni vedeli, kedy potrebujú 10. Dali si aj 15, hoci tréner povedal 10. Oni jednoducho vedeli. Prichádzali medzi prvými a odchádzali poslední. V mojej trénerskej praxi mi ich prítomnosť neskutočne pomohla.

Som rád, že profesionáli ukázali a stále ukazujú mladým, ako sa pracuje na vrcholovej úrovni, lebo oni obaja patria k špičke slovenského volejbalu. Bola a stále je pre mňa česť ich trénovať.

Aké kuriózne chvíle ste počas zápasov už zažili? Skúste niektoré opísať, ako prebiehali a čo sa dialo.

Nespomínam sa na nič extrémne alebo kuriózne počas mojej hráčskej ani krátkej trénerskej kariéry. Zatiaľ nám žiadna polonahá slečna na palubovku nevybehla, ako sa to stáva napríklad na futbale. Nie, že by sme to neprivítali (smiech). Chlapci by sa určite potešili. Záujemkyne poprosím vopred poslať fotky a možno sa dohodneme (smiech).

Koľko hodín denne a týždenne sa venujete volejbalu?

Volejbalu venujem skoro celý deň. Je to niekedy náročné. Zatiaľ mi to rodina toleruje. Vstávam okolo pol šiestej, od siedmej mám nultú hodinu, kde trénujem volejbalové krúžky, končím o pol štvrtej a pokračujem k mužom. Všetky voľné chvíle vypĺňam sledovaním volejbalových videí, štúdiom. Vzdelávam sa, rozmýšľam nad tréningom.

Čo sa ešte dá zlepšiť. Pre mňa je to naozaj tak 14 hodín denne. Snažím sa venovať aj rodinke, ale často sa mi o volejbale aj sníva. Baví ma to, nezaťažuje ma to, ja tým žijem. Nemám rád, keď v niečom nie som dokonalý. Keď niečo neviem, tak sa to snažím doštudovať.

Čím viac sa ten okruh vedomostí zväčšuje, tak priamo úmerne vyvstávajú nové a nové otázky. O desať rokov budem mať síce o 10 rokov viac skúseností, ale znova budem musieť študovať, lebo to čo platilo pred 10-timi rokmi, už nemusí platiť. Ako trénera ma čaká ešte dlhá cesta, ale som odhodlaný na sebe stále pracovať.

Máte chuť niekedy na palubovku skočiť aj vy sám z lavičky? Ste skôr impulzívny, alebo pokojný tréner?

Niekedy mám chuť vybehnúť na ihrisko, ale obmedzujú ma zranenia a bez rozcvičky by to nebol najlepší nápad. Snažím sa byť pokojný tréner. Začínal som s prácou s mládežou a mladí hráči robia kopec technických chýb. Uvedomujem si, že zlepšenie neprichádza zo dňa na deň, je to dlhodobá práca. Všetkému sa snažím dávať čas, ale priznám sa, že aj ja vybuchnem.

Som len človek. Chlapci ma vedia pekne naštartovať. Beriem to tak, že ma musia brať vážne. Aj ja od nich očakávam, že prejavia emóciu na tréningu aj v zápase. Nehráme sa na šedé myšky. Vrcholový šport je len o detailoch.

Technicky by mali byť všetci hráči na tom približne rovnako. Emócia vie niektoré chyby schovať. Náš tím nie je zložený s reprezentantov a práve tá emócia, chuť a bojovnosť nám môže pomôcť.

Prečo ste sa začali venovať trénerstvu v tak mladom veku? Čo bolo tým impulzom?

Vyštudoval som učiteľstvo. Zistil som, že má napĺňa vzdelávať sa a podávať informácie. Ako hráč som pre zdravotné problémy už nemohol napredovať. Keď som sa dostal do fázy, že som nebol „v základe“, sedel som na lavičke, nehral, a bol som s tým spokojný, tak som si povedal, že stačilo. Toto bolo impulzom. Uspokojenie sa.

Vedel som, že musím robiť niečo iné a prišlo to s trénovaním mládeže na ZŠ Šrobárová. Chlapci sa od prvého dňa snažili, chodili skôr na hodiny, pýtali sa, pracovali na sebe aj mimo tréningov a veľmi chceli. Vyhrali dokonca celoslovenskú súťaž v 3-kovom volejbale. Toto ma motivovalo. Tieto výzvy sú pre mňa hnacím motorom aj teraz pri mužoch.

Ako vnímate prestupy v kluboch pred novou sezónou? Do extraligy sa prihlásilo 8 družstiev, ako bude súťaž prebiehať?

Áno. Stará Ľubovňa po uplynulej sezóne vypadla a víťaz prelínačky, Revúca, sa do extraligy neprihlásila. Máme pred sebou extraligu, v ktorej nastúpilo 8 štandardných tímov doplnené o družstvá reprezentantov do 20 rokov a tiež mládežníci z Centra olympijskej prípravy Trenčín. Dovolím si povedať, že prestupmi žiadne družstvo výrazne neoslabilo.

Práve naopak. Napríklad z Nitry síce odišiel Peťo Kašper do Komárna, ale prišli tam mladí chlapci z COP Trenčín. Z Košíc síce odišiel nahrávač a libero, ale prišli mladí a odhodlaní reprezentanti. Prievidza si prešla zmenou, ale stále majú dobrý káder. Myjava podobne. Komárno je túto sezónu veľkým ašpirantom na titul.

Má v základe zvučné mená na čele so skúseným Ferom Ogurčákom a Jurajom Zaťkom. Svidník má dvoch nových ukrajinských hráčov. Zvolen tiež posilnil o troch legionárov. Veľmi sa to vyrovnáva. Už nie je jeden, maximálne dva tímy, ktoré sa bijú. Je ich naozaj 7–8.

Reprezentácia U20 a COP Trenčín končia po nadstavbe, čiže všetci máme miestenku v play-off istú, ale najdôležitejšie bude, z ktorého miesta. Budú to tesné súboje. Nový formát bude mať aj Slovenský pohár, takže sa máme na čo tešiť. Sledujem vývoj u konkurencie a hľadám cestičky, ako by sme mohli byť úspešní.

V Športovej hale Spojenej školy Ľ. Podjavorinskej začínate tretiu sezónu. Ako to vyzerá s návratom do Vášho domovského stánku na Prešovskej univerzite v Prešove?

Áno, rekonštrukcia Športovej haly PU sa predĺžila, ale aktívne komunikujeme s univerzitou, ktorá nateraz potvrdila odovzdanie stavby a otvorenie prevádzky na marec 2020. Máme mladých hráčov, ktorý potrebujú aj dopoludňajšie tréningy na vyladenie techniky a na Sekčove na to nie je priestor. Hala je 100% vyťažená.

Na federácií máme ako organizátor nahlásené obe športoviská. Keď dostaneme pokyn, tak sa automaticky sťahujeme, hoci aj v polovici sezóny na úkor toho, že by to mohlo ovplyvniť hru. Hala PU je pre nás stále domovský stánok, kde sa cítime najlepšie.

S Prešovskou univerzitou a Fakultou športu máme skoro 20-ročnú spoluprácu, ktorej výsledkom sú 2 majstrovské tituly a 3 trofeje Slovenského pohára. Veríme, že na tieto krásne úspechy nadviažeme aj v budúcnosti a všetkým partnerom sa odvďačíme ďalšími cennými kovmi.

Redakcii rozhovor sprostredkovala Jana Palenčárová z prešovského volejbalového klu­bu

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.