Rozhovor s riaditeľom gymnázia na Konštantínovej: Najťažšie na mojej práci je robiť kompromisy
Svojho času sa stal najmladším riaditeľom na Slovensku, vedie prešovské Gymnázium na Konštantínovej ulici. Stanislav Šanta pre náš portál prezradil v prvej časti rozhovoru čosi o svojich začiatkoch aj o tom, čo je na práci učiteľa to najťažšie a ako sa časom študenti zmenili.
Chceli ste byť učiteľom od detstva?
Ťažko povedať, každý má nejaký sen od detstva, ja som až do svojich osemnástich rokov aktívne hrával futbal. Vtedy som sa dostal na rozhranie, či športovať ďalej, alebo sa venovať štúdiu. Vyriešila to za mňa „príroda“, keďže som sa zranil v osemnástich a o to to bolo jednoduchšie rozhodovanie. Aktívny futbal som teda zavesil na klinec, ale počas štúdia som hral aspoň internátnu ligu. Neskôr po štúdiu som ešte aktívne hrával aj prešovskú uličnú ligu a až v podstate pred 7–8 rokmi som skončil. Bolo to zaujímavé, pretože hrával som zápasy ešte s vlastnými študentmi.
Teda nie je možné jednoznačne povedať, že ste chceli byť učiteľom…
Nie, ja som začínal v revolučnom roku 1989, to som bol prvák na Vysokej škole. Zhodou okolností som začínal štúdium Ruský jazyk – Dejepis. Nastúpil som v septembri a v novembri vypukla revolúcia. Na ruštinu boli celkovo rôzne názory a tak sme v tom období takmer celá skupina, čo sme mali ruský jazyk prestúpili na filozofiu. Skončil som ju teda aj s dejepisom a od roku 1994 učím na gymnáziu. V roku 2000 som sa stal riaditeľom, svojho času ako najmladší riaditeľ na Slovensku, mal som 29 rokov. Boli to zaujímavé časy, človek sa musel veľa učiť. Samozrejme, hovorí sa, že Vysoká škola niečo naučí, no jedna vec je škola a druhá prax s realitou. Človek na vlastnej koži musí preskákať rôzne situácie, aby sa vo fachu naučil pohybovať a aby sa etabloval.
Pozícia riaditeľa je predsa len niečo iné…
Na Vysokej škole nie sú kurzy na to, ako by to malo fungovať. Trvá určitý čas, kým si človek osvojí návyky, pravidlá a ako to funguje v reálnom živote. Možno v tých počiatkoch boli iné pravidlá, napríklad čo sa týka financovania školstva. Tie sa z roka na rok menia, hoci nedovolím si povedať či k lepšiemu, alebo k horšiemu. Človek sa musí obracať, aby škola dostala niečo navyše okrem toho klasického normatívu. Akonáhle chce byť škola, nazvime to úspešnejšia, úspech sa dá merať dvomi spôsobmi.
Iste sem patrí záujem o školu…
Áno, teda koľko študentov sa hlási na školu a druhý faktor, ktorý je relatívne merateľný je to, koľko žiakov sa dostane na Vysokú školu. Aj keď v dnešnej dobe je to relatívne, keďže tých škôl je mimoriadne veľa. Takže mohlo by byť merateľným faktorom to, či sa žiaci dostali na tú školu, kam prioritne chceli ísť. My sme špecifickou školou, keďže tu máme gymnázium osemročné, klasické, nemecké bilingválne a aj anglické bilingválne. Sme raritou na Slovensku, pretože sme jedinou školou, ktorá pod jednou strechou zhromažďuje všetky tieto štyri typy štúdia.
Ktoré predmety učíte?
Dejepis som učil zhruba do roku 2000, odvtedy učím filozofiu. Riaditeľ má znížený úväzok, mám štyri hodiny týždenne, tak som si vybral skôr tento predmet.
Čo je na nej najdôležitejšie?
Ja hovorím, že sú dva druhy filozofie. Krásna, klasická, kde môžeme polemizovať a rozoberať rôzne problémy. Krása, láska, existencia, ľudské bytie. A na druhej strane je školská, ktorá je striktnejšia, kde potrebujú mať žiaci určitý základ vedomosti, aby mohli spraviť prijímacie pohovory na rôzne Vysoké školy. Tam už nie je voľnosť a možnosť voľného rozprávania, nakoľko musíme podať žiakom strohejšie fakty. Aj pri tej je ale niekedy šanca na voľnejšie témy.
Čo je to úplne najťažšie na práci učiteľa, či riaditeľa?
Robiť kompromisy. Niekedy nemôžeme vyhovieť tej druhej strane a preto to je potrebné robiť tak, aby tá spokojnosť bola na určitej úrovni.
Vyviedli žiaci na hodinách niečo vtipné, čo ste napríklad zažili?
Určite áno, najmä, keď som začínal. To boli veľmi zaujímavé časy, so študentmi sme si boli veľmi blízki, najmä vekovo. Bol som ďaleko najmladším učiteľom na škole, druhý najmladší kolega mal 35, ja som mal 22 a žiaci 18. Rozumel som si s nimi vtedy lepšie.
Je práca učiteľa stresujúca, pociťujete ešte stres?
Áno, je to pocit zodpovednosti. Akonáhle prichádzate do triedy, máte na sebe určitú zodpovednosť podať tým žiakom to, čo potrebujú. Učím štvrtákov a viem, že budú niečo potrebovať na prijímacie pohovory. Ak by som to nejako odflákol, tak uškodím v prvom rade im a to by som nerád. Je tam aj pocit stresu a bez neho to jednoducho nejde.
Ako vnímate žiakov vy povedzme od roku 2000 doteraz?
Doba sa pohla, našťastie, my tu máme ešte možnosť „výberu“ žiakov. Dostali sa k nám žiaci s vynikajúcimi výsledkami. Hoci, stane sa, že v priebehu puberty a rôznych vplyvov doma môžu kamsi skĺznuť. Často nevieme, aké môžu mať doma podmienky a možno sa tomu učeniu ani nemôžu venovať. Sú iní v každom prípade, určite iní mentálne ako spred toho roku 2000. Aj ten učiteľ bol autoritou a teraz…
Viac si dovoľujú?
Dovoľujú si ďaleko viac, hoci opakujem, my chvalabohu máme žiakov v drvivej väčšine slušných. Sem-tam sa, samozrejme, nájde problematický žiak, ktorý má rôzne problémy.
Kde sa vidíte o 10 rokov?
Netuším, aká bude doba a aké možnosti. Ako mi bude slúžiť zdravie a ako sa vyvinú podmienku. Teoreticky naďalej môžem kandidovať na post riaditeľa. Samozrejme, musím vidieť, že je tam podpora zo strany zboru učiteľov. Ak by som videl, že to nefunguje, že niečo nie je v poriadku, tak by som nekandidoval.
Váš názor na školstvo je aký? Čo vás trápi?
Som riaditeľom už 14 rokov, čo je pomerne dosť a prežil som viacerých ministrov a viaceré reformy. Nič ale nie je dlhodobejšie, ministri prichádzajú aj so zdravými názormi, ale nemajú príliš veľa času na aby tieto názory dokázali realizovať. Ak sa niečo začne a veľmi rýchlo sa to skončí, tak tá reforma sa minie účinku. V konečnom dôsledku školy buď vedia reagovať a prispôsobiť sa mnohým požiadavkám a potrebám. Uvediem príklad; pred 7–8 rokmi boli moderné informatické triedy, všade sa preferovala informatika, technika. Tieto triedy, žiaľ, dlho nevydržali. Potom sa objavili bilingválne gymnáziá. Tie zatiaľ fungujú pomerne na vysokej úrovni, aj keď v priebehu posledného roka tuším 6–7 škôl v Prešove otvára bilingválne triedy. Má to dva výstupy; je vyšší normatív finančný na bilingválne gymnázium, čiže áno súhlasím, prečo to otvárajú. Na druhej strane ide o to, že to gymko potrebuje mať pokryté to vyučovanie aj personálne a na profesionálnej úrovni. Je rozdiel konverzovať s učiteľom, ktorý je odborník, ale predsa len, lektor komunikuje v cudzom jazyku, ako vo svojom rodnom jazyku.
Viac sa dozviete v druhej časti rozhovoru s riaditeľom Stanislavom Šantom!
Čítajte tiež:
Študenti a študentky rozhodli: Toto je najobľúbenejší učiteľ prešovského gymnázia!
Známy dídžej prehovoril o svojom chlebíčku: Neveselá spoveď o scéne v Prešove!
foto: Dušan Guman