Mirka z Prešova je obrovskou fanúšičkou futbalového Tatrana: Jej vášeň k obľúbenému klubu sa len tak nevidí!

Je príkladným fanúšikom obľúbeného tímu. Mirka Baranová z Prešova vo veľkom obdivuje a fandí futbalovému Tatranu Prešov ako málokto. Pre náš web poskytla rozhovor plný lásky ku klubu, ktorému plne podriaďuje svoj voľný čas. Takáto vášeň sa len tak nevidí...

Ľubomír Hudačko
Ilustračný obrázok k článku Mirka z Prešova je obrovskou fanúšičkou futbalového Tatrana: Jej vášeň k obľúbenému klubu sa len tak nevidí!
Zdroj: Dnes24.sk

Keď o svojej láske hovorí, tak s iskričkou v očiach. Sympatická Prešovčanka Miroslava Baranová vo veľkom obdivuje náš futbalový celok a navštevuje každý domáci zápas. Duelom zelenobielych podriaďuje svoj voľný čas a prežila s ním smutnú chvíľu, ale aj veľkú radosť. Viac prezradila v rozhovore.

Mirka, ste fanúšičkou prešovského futbalového klubu telom aj dušou. Od ktorého momentu máte túto vášeň? Čo bolo tým zlomom?

Už ako malé dievčatko som chodievala s dedkom na športy v Prešove. Samozrejme, nie na každý zápas a ešte som to príliš nevnímala. Obľúbeným športom bol hokej, no zlom nastal, keď som trochu podrástla. Kedysi sme hrali proti Slovanu Bratislava. Na štadióne bola fantastická atmosféra, na zápase bolo vyše 6 000 ľudí, počas celého zápasu sa povzbudzovalo. Aj sektor hostí bol plný fanúšikov belasých. Vtedy sme nad Slovanom vyhrali 3:0, ale práve oni s Košicami a Sencom postúpili do najvyššej súťaže. Chytilo ma to však tak, že odvtedy som na štadióne stále.

Chodíte na každý domáci zápas?

Odvtedy chodím na zápasy nášho tímu, tohto roku to bude už 11 rokov. Futbal som od tohto momentu začala brať úplne inak, stal sa súčasťou môjho života. Počas tohto obdobia som nevynechala takmer žiadny domáci zápas. Stretnutia, na ktorých som nebola, by sa dali spočítať aj na jednej ruke. Ak som na niektorom zo zápasov chýbala, tak jedine preto, že som bola odcestovaná v zahraničí. No veľakrát sa stalo, že som nešla napríklad na dovolenku iba preto, že bol futbal. U nás doma sa všetko prispôsobuje zápasom našich (úsmev). Ak je možnosť, neváham a idem aj na zápasy vonku. Jedným z mojich snov je byť na všetkých stretnutiach, či hráme na domácom ihrisku alebo u súpera.

Čo pre vás znamená prešovský futbalový klub?

Je súčasťou môjho života. Neprejde deň, aby som to neriešila, alebo sa nerozprávala o ňom. Každý deň sa mu nejako venujem, minimálne kliknutím na web. Celý týždeň sa vždy teším na sobotu, keď budem môcť ísť konečne opäť na futbal. Keď si to tak spočítam, v podstate mužstvu fandím už polku svojho života. Futbal a tento tím je pre mňa číslo 1.

Aký najsilnejší a pozitívny zážitok máte s ním spojený?

Pre mňa je zážitkom každý jeden zápas. Ale najradšej si spomínam a zároveň môžem označiť za najsilnejší zážitok vytúžený postup do Corgoň ligy v roku 2008. Po šiestich rokoch v druhej lige sa nám to vtedy podarilo a postúpili sme do najvyššej súťaže. Pre mňa to bolo najkrajšie obdobie. Postup do ligy a jeho oslava, na to nikdy nezabudnem. Dvakrát za sebou nám totiž vtedy v druhej lige postup vždy ušiel o jedno miesto. Keď postupovali traja, boli sme štvrtí, keď postupovali štyria, boli sme na piatom mieste. Ale v sezóne 2007/2008 bola miestenka pre postupujúceho do prvej ligy iba jedna a vtedy to už vyšlo. Najsilnejším zážitkom teda bol okamih, keď sme mali istý postup a teda aj oslava po zápase Prešov – Podbrezová.

Nezabudnuteľným zápasom bol aj ten prvý domáci v najvyššej súťaži po návrate. Za Ružomberok hral vtedy proti nám v tom čase ešte neznámy Juraj Kucka…

Veľmi rada si na tento duel spomínam, hralo sa 26. júla 2008. Ja som prišla dopoludnia z dovolenky a hneď ako som prišla domov, pozrela som si novinky na internete, prečítala články a poobede som išla konečne na vtedy už corgoňligový Tatran. V úvodnom domácom stretnutí sme zvíťazili 3:2, no víťazného gólu sme sa dočkali až v nadstavenom čase. Niektorí diváci už odchádzali zo štadióna, ale ja som stále verila a podarilo sa. Z poslednej šance, po poslednom rohovom kope zaznamenal Prekop nádherný víťazný gól, ktorý nám zaručil prvú výhru po návrate.

A ktorý bol ten najsmutnejší zážitok?

Keď sme postúpili do najvyššej súťaže, želala som si a verila, že môžeme hrať o popredné priečky. Po piatich rokoch medzi elitou a navyše deň po 115. výročí najstaršieho futbalového mužstva na Slovensku sme ale v poslednom kole, na domácom štadióne so Spartakom Trnava vypadli. To bol môj najsmutnejší zážitok. Prišlo mi veľmi ľúto, že sme zápas, v ktorom sme mali aj výhodu domáceho prostredia a v ktorom sa rozhodovalo o zostupujúcom, nezvládli do úspešného konca, hoci nám na záchranu stačila aj remíza. Pamätám si, že po zápase k nám domov volali známi a pýtali sa, ako sa mám a ako to zvládam. Priznám sa, že týždeň po tom zápase som sa takmer s nikým ani nerozprávala, nechcelo sa mi a bola som sklamaná.

Čo hovoria na vašu vášeň vaši príbuzní a kamaráti?

Väčšinou sa stretávam s pozitívnymi reakciami, skôr moju vášeň pre futbal ľudia obdivujú. Na druhej strane sa mi občas stáva, že tí, ktorí ma nepoznajú sa na mňa nechápavo pozerajú a hovoria, že nikdy by to na mňa nepovedali. Pretože ja sa veľmi rada fintím, nosím opätky a pekne sa obliekam. Niektorí mi ani neveria, že chodím na futbal kvôli futbalu (smiech). No keď ma spoznajú, hneď pochopia, ako mám futbal rada a už im to nepríde až také divné. Z našej rodiny som jediná žena, ktorá takto fandí a chodí na futbal. Moje kamarátky futbal veľmi nezaujíma a vôbec ho nesledujú, ale keď o ňom rozprávam s nadšením, tak si to rady vypočujú. A kamaráti sú radi, že sa majú s kým porozprávať o športe a často mi hovoria, že obdivujú, že ma to stále tak baví. Ale viacerí si už robili aj žarty, že ich sen je mať takú ženu ako som ja (smiech).

Poznáte sa aj s hráčmi a trénermi? Ako na vás reagujú? Predsa len, táto záľuba pre dnešné mladé slečny je viac ojedinelá ako každodenná.

Okrem toho, že fandím futbalu, som aj študentkou mediálnych štúdii a chcem sa stať športovou redaktorkou. Prácu žurnalistky sa snažím vykonávať už popri štúdiu a aj vďaka tomu sa poznám s našimi futbalistami a samozrejme, aj s trénermi. Chlapci ma už poznajú, takže myslím si, že oni to berú už úplne v pohode a sú zvyknutí. Na moju osobu smeruje väčšinou vtipné doberanie a podpichovanie.

Hrávate futbal aj sama, alebo ste to skúšali? Alebo sa radšej venujete inému športu?

Futbal som sa snažila hrať, keď som bola menšia, ale keďže odmalička tancujem mám úplne iné držanie tela a pohyb a už sa to nedá veľmi skĺbiť s futbalom. Aktívne sa venujem mažoretkám v klube PŠ Labi Prešov. Okrem futbalového fandím aj prešovskému hádzanárskemu celku s rovnomenným názvom. Aktuálne s mažoretkami spolupracujeme práve s hádzanármi a na ich zápasoch robím roztlieskavačku (úsmev).

Ako dlho plánujete na zápasy koňarov chodiť? Neodrádza vás iba druholigová príslušnosť a nezáujem vedenia postúpiť do Fortuna ligy?

V mojom srdci je iba jeden klub a jedine 1. FC Tatran Prešov. Fandiť mu budem vždy, či budeme hrať v prvej, druhej alebo piatej lige. Vždy pri ňom budem stáť a nikdy ho neopustím (úsmev).

Kto je pre vás vzorom vo futbalovom fachu?

Mojím „pracovným“ vzorom je komentátor Marcel Merčiak. Je to Prešovčan, má rád futbal a žije týmto športom podobne ako ja.

Chceli by ste niečo vedeniu klubu odkázať, čo by sa podľa vás malo zlepšiť? Iste si zaslúži lepšie postavenie, ako už tretiu sezónu v II. lige…

Sme najstarším futbalovým klubom na Slovensku a podľa mňa je jeho miesto v najvyššej súťaži. Zaslúži si aj modernejší štadión s kapacitou pre 3. najväčšie mesto na Slovensku, aj keď mne sa páči aj tento, na tomto mieste, kde je, pretože má svoju históriu a na ňom som mu začala fandiť.

Ako to vyzerá vo vašej detskej izbe? Prevládajú zelenobiele farby, teda farby 1.FC, alebo si na toto nepotrpíte?

Izbu mám, samozrejme, v zeleno-bielej kombinácii, mám v nej aj fotky tímu a ďalšie veci s logom. A nielen izbu. Každý, kto vstúpi k nám domov vidí ako prvé jeho znak. Zelenobielym farbám dám prednosť aj v oblečení.

Čo by vás momentálne viac potešilo; postup zelenobielych do najvyššej súťaže alebo zľavy na oblečenie v obľúbenom butiku?

Veľmi rada nakupujem a som spokojná, keď mám nové oblečenie. To však nie je nič oproti mojej láske k Tatranu (smiech). Aktuálne je môj sen postup do najvyššej súťaže.

Môže vás zaujímať:

Záľuba, aká sa len tak nevidí: Prešovčanka Klaudia (21) vo veľkom obdivuje MHD, väčšiu fanúšičku by ste ani nenašli!

Lucia maľuje Prešov spôsobom, aký ste ešte nevideli: Pozrite si jej nádhernú tvorbu! FOTO

Pavol (32) píše parádne príbehy v šarištine: Pripovitka pre chlopoch, akú ste ešte nečítali!

foto: archív mb/Dnes24

Zdroj: Dnes24.sk