Artúr o pešej púti do Španielska: Krízu som mal hneď, no dorazil som tam šťastný, FOTO

Zdroj: archív Artúra Benesa

Artúr Benes je dlhé roky spoluorganizátorom mnohých spoločenských či kultúrnych aktivít v Prešove, prežil tu väčšinu života. Rád cestuje a vždy ho to ťahalo na púť do Santiago de Compostela. Keď sa na ňu vybral, zažil množstvo príbehov a udalostí. O čom boli, to prezradil v rozhovore.

Artúr, predpokladáme, že využívate krokomer. Koľko krokov denne zvyčajne nachodíte?

Asi vás prekvapím, ale nikdy som krokomer nepoužíval a ani iné športové aplikácie. Pred odchodom som počas rutinného pracovného týždňa viac najazdil a nasedel, ako nachodil. Vždy som bol pod tlakom termínov, porád a rôznych pracovných stretnutí, na ktoré som sa zvyčajne presúval autom. Až pred cestou do Compostely som sa rozhodol pre aplikáciu, ktorá ukazuje prejdené kilometre a trasu a to vždy na meter presne podľa GPS. Chcel som mať prehľad o základných parametroch.

Čo sa totiž dá merať, to sa dá manažovať.

Aké cifry ste teda približne mali počas svojej dobrodružnej cesty do Santiaga de Compostela?

Počas celej mojej cesty som využíval aplikáciu, ktorú som zapínal ráno a vypínal pred spaním. Keďže som nechodil nijako inak, než pešo, videl som každý deň presnú trasu aj rýchlosť. Dokázal som si tak lepšie plánovať trasy a lepšie som predvídal, čo ma čaká a akým svižným krokom mám asi ísť, aby som svoj denný plán splnil. Trasy sa mi potom zbierali na Google maps.

Púť prezentujete ako cestu pešou chôdzou. Kde začínala a koľko kilometrov celkovo ste počas nej prešli?

Filozoficky povedané, moja cesta trvá už 58 rokov. Ale púť do Compostely sa začala v španielskom meste Irun na hraniciach so Španielskom, prvou pečiatkou v pase pútnika. Odtiaľ som kráčal pešo až do Santiago de Compostela. Následne som pokračoval na "koniec sveta“ do mesta Finisterre – najzápadnejšieho bodu Španielska.

Celkovo som prešiel 921 kilometrov.

Denné etapy boli rôzne. Najkratšia mala približne 14 km, najdlhšia mala cez 32 km.

Využili ste predsa len vo výnimočných prípadoch aj cestu akýmkoľvek dopravným prostriedkom?

Počas tejto púte je v určitých prípadoch oficiálne povolené použiť aj dopravné prostriedky. Je to len na niektorých miestach, kde nie je iná možnosť – napríklad prevoz cez záliv loďkou, alebo cez rieku železničným mostom, teda smiete sa zviezť jednu zastávku vlakom. Súvisí to so samotnou cestou a rázom krajiny. Celkovo boli tri takéto zálivy, kde som sa prepravil loďkou a 1 x som využil práve vlak na prejazd cez rieku.

Koľko dní ste teda celkovo potrebovali na to, aby ste sa dostali do cieľa?

Každý, kto sa vydá na túto cestu – Camino si ju ide vlastným tempom. Stretol som ľudí, ktorí štartovali v ten istý deň ako ja a do Compostely sa dostali až dva dni neskôr ako ja, aj takých, ktorí svoju cestu absolvovali rýchlejším tempom, prípadne na bicykli.

Mne táto púť trvala celkom 44 dní od Irunu až na Finisterre.

Vykročil som 21.9. a k majáku na najzápadnejšom cípe som doputoval 3.11. Do samotného Santiaga som došiel 31.10. Tri dni mi ukrojil potrebný oddych, keďže som sa počas cesty nevyhol problémom s nohami.

Prečo ste sa rozhodli ísť práve takúto púť do Španielska?

Hovorí sa, že Camino sa nezdoláva, ale človeka si zavolá samé. Ja som o ceste uvažoval už asi päť rokov dozadu. Nevedel som si ale predstaviť, že by som mal na ňu obetovať toľko času. V roku 2017 sme ju plánovali s kamarátom. Niekoľko rokov po sebe do toho vždy prišlo niečo vážne. Až som sa rozhodol, že sa na ňu vyberiem sám. Niekedy je lepšie, keď sa veci nedejú tak, ako by ste chceli. Na rok 2021 vyšiel tzv. Ano Xacobeo (svätojakubský rok), keď aj pútnici majú možnosť vidieť v katedrále viac.

Bolo to šťastie?

Áno, lebo najbližší svätojakubský rok vychádza na 2027. Nevedel som, čo ma na tej ceste čaká. No cítil som potrebu vyčistiť si myseľ a zistiť, prečo ma to tam tak veľmi vnútorne ťahá. Keďže mám rád výzvy všetkého druhu a celý život rád cestujem, zo všetkých možností a ciest, ktoré vedú do Compostely som si vybral tú najmenej známu, najdobrodružnejšiu, najdlhšiu, ale zaručene najkrajšiu a najmenej preľudnenú trasu – Camino del Norte. Vedie po celej dĺžke popri Atlantickom pobreží.

Čo vám tá cesta dala?

Asi najviac sebazaprenie, pokoj, pokoru a vďačnosť. Možnosť usporiadať si myšlienky a nájsť mnoho odpovedí, dokonca aj na otázky, ktoré som si nikdy predtým nekládol.

Čo je najdôležitejšie počas takejto púte, prípadne, čo určite musíte mať so sebou?

Ja to vidím tak, že najdôležitejšie je mať so sebou “seba”. Tešiť sa na každý deň. Na to, čo prinesie a na lekcie, zážitky, ktoré vám zošle. Nie som cestovateľ začiatočník. Ovládam niekoľko jazykov a mám scestované takmer všetky kontinenty. Viem si plánovať itinerár, predvídať predvídateľné veci, nepredvídateľné zaimprovizovať.

Ste dokonale odkázaný len na seba.

Nesiete si na chrbte celý svoj svet zbalený do jedného batohu. Veľmi rýchlo prídete na to, že aj to málo je zbytočne veľa. Táto cesta vám rozhodne dá možnosť pochopiť, koľkými zbytočnosťami sa obklopujete a čoho všetkého ste otrokom.

Dôležité veci by som rozdelil na štyri základné skupiny:

• Turistické oblečenie (nohavice, tričko, bunda, pončo pre prípad dažďa, kvalitné turistické topánky)
• Vychádzkové oblečenie (tepláky, tričká a šľapky)
• Hygienické a zdravotnícke potreby
• Technická výbava (nabíjačky, powerbanky, mobil, potreby na šitie, sáčkové polievky, náhradná voda, tyčinky alebo iný rýchly zdroj energie)

Aká motivácia vás najviac hnala dopredu?

To bolo viac ako motivácia. Motivácia môže byť napríklad prekonať niekoho, alebo prekonať seba samého. Ale vnútorná túžba je to, čo vás poháňa vpred aj keď nohy už nemôžu. Nie súťaž. Tam nemáte súpera.

Nič človeka a jeho sústredenosť neosvieži tak, ako keď prechádza úplne novou cestou v ústrety miestu, kde ešte nikdy nebol. Ja som nezdolával Camino, ale seba. Tá cesta sa paralelne odohrávala aj v mojej hlave. A bytostne som túžil vedieť, čo je na konci tej fyzickej cesty a kto je na konci tej duševnej.

Koľko párov obuvi ste spotrebovali počas púte?

Kráčal som vo vysokých turistických topánkach, ktoré boli o jeden a pol čísla väčšie. Pri kratších a ľahších etapách som používal športové tenisky. Oboje sú zničené.

Aké najvtipnejšie zážitky ste na ceste zažili, prípadne najkurióznejšie?

Bolo ich omnoho a vždy sa odohrávali vtedy, keď som ich najmenej čakal. Väčšinou boli spojené s ľuďmi, ktorých som na ceste stretával, či už to boli majitelia podnikov alebo ubytovacích zariadení, prípadne samotní pútnici.

Veľmi zaujímavé bolo privítanie v kláštore cisterciánov, kde bol len jeden mních a ja jediný návštevník.

A tak som mal privátnu exkurziu. Mal som však aj zaujímavé zážitky so zvieratami. Raz mi cestu urýchlili dva veľmi nahnevané psy a raz mi ju doslova skrížil kôň. A s tým som nevedel pohnúť. Nevedel som, či sa nesplaší a nekopne ma.

Ďalšie pútavé zážitky a aj to, ako dopadlo stretnutie s koňom čítajte na 2. strane.