Prešovský dídžej Daniel Franko: Najťažšie je ľudí na parkete udržať
Pre náš portál nám rozhovor poskytol známy prešovský dídžej Daniel Franko (46). Určil, že najťažšie je ľudí na parkete udržať, ale viac sa dozviete aj o tom, ako sa ľudia časom na ňom zmenili. Pre začínajúcich pokračovateľov má aj jasný odkaz.
Ako ste sa dostali k dídžejstvu a odkedy ho prevádzkujete?
Bolo to zaujímavé, ja som vyrastal v dobe, keď ešte prístup audia nebol taký, ako je dnes. Tie kanály sme mali príliš obmedzené a boli sme závislí na ľuďoch, ktorí nosili platne zvonku. Ja som mal brata, ktorý študoval v Bratislave a tam chytal hitparádu najhorúcejších štyridsať hitov. Toto mi nahrával na kotúčové pásky a keď išiel domov, vždy mi to doniesol. Môžem vďačiť práve jemu, pretože ma do toho „namočil“ v tom, že prehovoril rodičov, aby mi kúpili kvalitný kotúčák.
Dnešní mladí možno ani nevedia, čo to kotúčák bol…
Mal výhodu, že sa na ňom dalo nielen stereo, ale aj mono. Mali ste tam tak plno hudby na dvoch kanáloch. Mali sme tu vtedy naše vzory starých dídžejov, ako Jágerský, Májovský, Pavelka, Škerlík – oni hrali v PKO, alebo v DK ROH, tu sa väčšinou nikde inde nehralo. Sem-tam vznikol nejaký klub mládeže, bol tu Pioniersky dom, alebo Klub Máj. PKO a DK ROH boli diskotékové ikony, kde sa hralo. Pomedzi to boli aj divadlá hudby, no bez satelitov a nebol ani internet.
Odkiaľ ste mali hudobné novinky?
Keď vyšiel nejaký nový album, tak sme ho dostali, alebo kúpili od niekoho, kto šiel vonku. Doniesol aj všelijaké vtedy populárne časopisy – z toho sme si fotili tematické obrázky. Keď sa púšťali platne, k tomu boli akoby videoklipy, hoci iba zo statických obrázkov. A keď sa robili prehrávky pre dídžejov, tak tam bola tematická a monotematická časť, čiže diskotéky a divadlá hudby. Niekto bol smerovaný na jednu, niekto na túto druhú časť. Potom sa to pomiešalo.
Bolo to celé zrejme poriadne drahé…
Predtým tie kotúčáky neboli 513-ky, v Tuzexe sa dali kúpiť ešte iné značky. Cena toho bola ako cena auta, nemohol si to kúpiť každý. A aj keď ste to mali, čo z toho, keď ste na tom nemali čo pustiť. Zdroj bol totiž obmedzený, bolo tu len pár slovenských interpretov ako Modus, Gombitová, Habera, Elán a podobne. Mohli ste teda počúvať akurát maďarské hitparády, hoci, sem-tam zahraničné 2–3 piesne púšťali aj Česi. Ale ani sa to nedá opísať, aké bolo ťažké zohnať informácie. Dosť dídžejov bolo dokonca naháňaných kriminálkou, že šíria kapitalistickú kultúru a že púšťajú veci, ktoré sú u nás zakázané.
Ako sa vtedy vnímal diskdžokej?
Vtedy aj diskdžokej bol rebel, ktorý nešíril len socialistickú, ale aj kapitalistickú kultúru. Bolo ťažko sa k tomu dostať a ešte na to ani nebola podpora. Museli sme si robiť každý rok prehrávky, tam boli skúšky a keď ste to získali, tak ste mali podľa svojho daného stupňa 20, 30 alebo 60 korún na hodinu. To ste si mohli pýtať, keď ste išli hrať buď diskotéku, alebo divadlá hudby v daných organizáciách v PKO, alebo DK ROH. Kto mal preukaz, mohol hrať, kto nie, mal smolu. Mohli ste hrať, keď ste si zabezpečili hudobné zdroje. Pásky, kazety, alebo platne. Dnes je doba iná, hrať môže hocikto. Z internetu si stiahne pesničky a neabsolvuje žiadne prehrávky. Dnes je doba voľná. No mňa to vtedy bavilo hľadal som ďalšie možnosti, značne vedel pomôcť aj Zväzarm.
Ten vám konkrétne čo mohol poskytnúť?
Vďaka nemu bola možnosť požičať si aparatúru. Chodili sme do hifiklubu, ktorý bol pod ním a ten požičiaval svojim členom zosilovač a bedne, keď sa šlo niekam hrať, kým sa nenašporili peniaze na vlastnú techniku. To boli začiatky s Pavelkovcami, ktorí riešili hifiklub. S kamarátom Škerlíkom som sa orientoval potom na divadlá hudby, dlhé roky to bolo v PKO a doniesli sme tu prvé video divadlo hudby Michaela Jacksona. Keďže to malo úspech, púšťalo sa to trikrát za deň. Ľudia nám volali, či to bude naozaj video a pohyblivé obrázky. Zvyknutí boli totiž len na prefotené, statické fotky umelcov. Postupne sa to začínalo štartovať, prílev hudby sa dal viac a viac získať a pomaly sa otvorili trhy, čiže ľudia mohli ísť niekam do Maďarska nakúpiť si hudbu. Prišli satelity a pozerali sme MTV, kde fičali novinky nonstop, na čo sme zvyknutí neboli. Bola éra videodiskoték, nie každý mal satelit, takže do každej diskotéky si dali televízory a púšťali sa tam videoklipy. Nastal paradox, že 80% ľudí tam skôr pozeralo na parkete na klipy, ako tancovalo. Potom ich to prestalo zaujímať.
Čo je na práci dídžeja najťažšie?
Mal by byť spolovice psychológ, hoci, záleží na tom, aký dídžej. Sú takí inovátori a chcú ukazovať smer, hrajú len jeden žáner a chodia na párty, kde to vyžadujú. Čiže nezahrá na želanie. Potom sú dídžeji ako ja, volám ich Jukebox. My hráme to, čo chcú ľudia, aby sme ich zabavili. Keď ste v tejto kategórii, musíte byť spolovice psychológ. Musíte na akcii odhadnúť, akí ľudia vám prišli a potom po pár minútach viete, čo ich baví a snažíte sa ich na parkete udržať. To je podľa mňa najťažšie, udržať ľudí. Ináč v dnešnej dobe hrá všetko prakticky samo, polovicu urobí technika. Ja som zástancom toho, aby dídžej nevstupoval do akcie komentármi, ja sa tomu vyhýbam. Privítam ich na začiatku a na konci sa rozlúčim. Spíker je dôležitý na moderovanie akcií, ale dídžej je na hranie.
Akí sú ľudia na parkete, za ten čas sa zmenili?
Niekedy nemali toľko prístupnej muziky a tešili sa z novinky a z toho, čo im bolo zahrané a vedeli to aj oceniť. Dnes je trh ale presýtený a majú všetko. Sú masírovaní hudbou, ktorá je skôr platená ako dobrá. Keď si zoberiem súčasnú Bilboard 100, tak maximálne 4 pesničky sa dajú vypočuť a ostatné je odpad. A čo sa dlho drží v hrateľnosti, tak to sú platené veci. Vydavateľstvá platia za to, aby sa 100-krát pustená pesnička stala hitom a potom si aj nezmysel, ktorý sa nám nepáči začneme spievať. Hudbu dnes robí každý, sú na to čarovné mašinky. Nemusíte vedieť ani noty, ani základy hudobnej teórie. Stačí, že si vyrobíte sample, nakradnete vzorky a už poskladáte hit.
Skúste uviesť momenty, ktoré sa vám počas kariéry vryli do pamäte…
Najviac sa mi páči, keď mi niekto povie, že mám hrať „daco baječne“. No ale čo to má byť, pretože máte repertoár neskutočne veľký, to neviem, to je pre mňa klinec. Stala sa mi však aj nepríjemná vec, keď po jednom plese prišli z baru pod nami v dobrej nálade. Začali sa jašiť, strhávali balóny a veľký kvetináč mi kvôli tomu spadol na techniku. Rozbil mix tak som im povedal, že mohli ste sa zabávať do rána, no teraz to musíme ukončiť. Aj to sa stáva.
Kto by sa teraz chcel stať uznávaným dídžejom, čo by ste mu poradili?
Začínajúci by mal mať vzor, mal by ísť za tým a mal by ísť do zahraničia na stáž. Vyskúšal tam pohrať, aby videl, ako tam funguje život a potom produkovať niečo, čo by chcel. Mal by si zvoliť, či chce byť tematický dídžej, alebo či chce byť Jukebox a hrať pre ľudí.
Ale odporúčali by ste ísť do toho?
No, jasné, život je zmena, je potrebné skúsiť, určite.
Máte aj vlastné skladby?
Mal som tendenciu mixovať vlastné veci, ale potom som prišiel na to, že keďže som sa zaradil do portfólia dídžeja Jukebox, tak ani nemám skladby, ale len svoje mixy. Nahral som si sety, ktoré sadli a ľudí udržali na pódiu. Ale vyrábať hudbu a nové tracky, k tomu som nemal vzťah. Musel by som sa špecializovať na žáner a ten prezentovať. Do toho som teda nešiel.
Prečítajte si tiež pokračovanie rozhovoru s Danielom Frankom!
Čítajte tiež:
Rozhovor s košickým DJ-om Robinom: Hrať na želanie je pre dídžeja to najhoršie :)
Rozhovor so zvolenským DJ-om Musteem: Byť dídžejom je veľký tlak, nemôžem urobiť chybu
Chiki liki tu-a v Prešove rozdivočili PKO: Publikum ich nechcelo pustiť z pódia! ZÁBERY z koncertu
foto: archív df
