Známy dídžej prehovoril o svojom chlebíčku: Neveselá spoveď o scéne v Prešove!
Pre náš portál nám rozhovor poskytol známy prešovský dídžej Daniel Franko (46). Podľa neho je hudba v súčasnosti len kulisou a toto remeslo postupne vymiera. Čítajte viac, ako naberal skúsenosti vo Švajčiarsku, ale aj to, aká bola kedysi medzi dídžejmi atmosféra.
Prešovský dídžej Daniel Franko v prvej časti rozhovoru určil, že najťažšie je na tomto remesele udržať ľudí na pódiu. V pokračovaní si môžete prečítať aj o jeho anabáze vo Švajčiarsku či aká panovala kedysi medzi dídžejmi atmosféra.
Aký rok sa písal, keď ste začínali?
Bolo to približne v roku 1985. V 89-tom som už mal prvú licenciu a tú som si nechal dodnes. Mám tam zaujímavé hlášky typu „Kopírovanie audio a video kaziet“ – čo dnes je trestné, vtedy sa to pritom dalo. Chodilo sa do Ostravy na burzu, kde sa nakúpili kazety a potom sme z kopírovačiek šírili zahraničnú hudbu aj tým, ktorí sa k nej nemohli dostať. To nebolo tak, že sa to dalo kúpiť, nemal sa k tomu možnosť dostať každý. Keď vyšiel album Alphaville, niekto mal platňu, no niekto už nemal gramofón, ale kazeťák.
Vtedy sa to mohlo šíriť a dnes je to trestné…
Bolo také obdobie, že nikto nevedel, čo môže a čo nie. Postupne prichádzali legislatívne veci a už sa všetko zakazuje. O chvíľu sa už nebude dať stiahnuť z internetu ani ľudovka, ide sa z extrému do extrému. Zháňal sa materiál z hocikadiaľ a ten, kto sa k nemu dostal, bol víťaz. Aj medzi dídžejmi sme si požičiavali novinky, pretože nie každý mal šancu hneď k tomu prísť. Ak niekto mal nový hit, dal ho nahrať ďalšiemu.
Aká bola atmosféra medzi vami dídžejmi, kamarátska?
Bola kamarátska, hoci medzi nami trošku panovala aj rivalita. Každý mal svoje teritórium a nikto druhému do kapusty neliezol. Každý mal svoj štýl, bolo nás tu asi 8–10, ktorí fungovali, dnes je ich pomaly 100. Vtedy sme robili väčšinou len to, alebo 80% len hudba a dídžejing. Dnes to už robí hocikto, popri štúdiu, popri práci. Neskôr som šiel na vojnu, kde som mal to šťastie párkrát robiť diskotéky. Po návrate som si založil vlastný klub na Šváboch v priestoroch PKO, čo mnohých prekvapilo, že som si to tam prenajal. Akurát bol totiž pád socializmu. Celkom sa to ujalo a rozbehlo, hoci začiatky boli ťažké. Začínali sme pri dvadsiatich ľuďoch a nakoniec sme skončili tak, že sme mali vstupenky jedine pre svojich členov, a každý z nich si mohol doviezť jedného človeka, že tam môže prísť. Vždy sme mali vypredané. Neskôr som dostal ponuku ísť hrať do Švajčiarska, takže na Šváboch som skončil.
Bolo to vo Švajčiarsku o niečom inom, pravda?
Áno, životná skúsenosť na nezaplatenie, o tom sa mi ani nesnívalo. Tam som trošku videl inú kultúru a iný štýl, našiel som nové možnosti techniky, začal som mixovať s CD. Doniesol som si mixovací DENON, dvojcd prehrávač, kde sa dalo s CD mixovať, pretože dovtedy to bolo na platniach. Už sa na tom dalo čarovať, vďaka Švajčiarsku som sa naučil mixovať hudbu. Odvtedy som viac mixoval, pretože na spíkra som nemal vlohy, snažil som sa teda zabávať ľudí dobrou hudbou, aby to bolo spontánne. Spoznal som aj iný štýl hudby, začal som mixovať aj rockové veci, hoci som na tento štýl nebol.
Dá sa povedať, že vám to otvorilo oči?
Otvorilo mi to oči, o čom je ten svet. Buď sú profi dídžeji, ktorí žijú úplne len dídžejingom, ale potom už musíte opustiť malé Slovensko, alebo sú Jukeboxovia, kde som sa aj ja zaradil. Hrať teda len to, čo chcú ľudia, aby boli spokojní a nevnucovať im štýly, ktoré letia teraz. Radšej budem hrať muziku, ktorá baví väčšinové masy. Nešiel som do techna, ani do rocku vyslovene, no hrať zo všetkého trochu. Keď som sa vrátil, začal som hrať vo Hviezde, tam bol pravidelný prísun vysokoškolákov. To boli skvelé časy a pomedzi to boli stužkové a svadby, na ktorých sa zarábalo na techniku. Dídžejingom sme hrali za 400–500 Sk a 450–490 Sk stálo jedno CD. Celý večer ste teda hrali preto, aby ste si potom mohli kúpiť jedno CD. Keď ste chceli dvojvýberovku, museli ste hrať dva dni.
Prečo ste sa zo Švajčiarska vrátili?
Mal som možnosť ostať, alebo sa vrátiť. Bolo to osem mesiacov tam a štyri tu a dookola. Boli sme komunistická krajina a keď som šiel tam vybavovať papiere, aby som tam mohol oficiálne cez agentúru pracovať, tak som stál v rade medzi Nikaraguou a africkými kmeňmi. Slovensko bolo vtedy zaradené medzi Afrikou a rozvojovými krajinami, čo bolo divné. Buď by som tam ostal a prišiel o všetky väzby z domu, alebo som sa mohol vrátiť. Mečiar vtedy sľuboval, že budeme malým Švajčiarskom, tak som popálil mosty a začal budovať kariéru doma. Ale nedalo sa tam dlhšie pracovať, po 8 mesiacoch ste sa museli vysťahovať a čo by som tu robil 4 mesiace? No a keď som tam chcel ostať, musel by som si tam nájsť priateľku, oženiť sa, nájsť si biznis a zlegalizovať si papiere, keďže som bol cudzinec. Švajčiari vtedy prichýlil len ľudí z vojnových krajín z bývalej Juhoslávie. Oni tam pracovať mohli, no u nás vojna nebola.
Ako hodnotíte ten návrat po rokoch?
Bola to perfektná skúsenosť, že som videl veci, ktoré by som na tú dobu inde nemal šancu vidieť. Zažil som úplne iný spôsob práce a možností. Tam boli k dispozícii obľúbené piesne s tým, že vám ich doniesli buď promotéri, z vydavateľstiev, alebo ste šli do obchodu za firemnú kartu, doniesli ste do podniku a hrali ste to. Tam som si kúpil to, čo som chcel ja a nie odrhovačky, ktoré som musel hrať kvôli tomu, že to chceli ľudia. Čo vtedy frčalo, to ste museli mať a hrať. Niektoré by som si nekúpil, ale na Slovensku ste museli kúpiť všetko, aby ste boli dobrým dídžejom. Vo Švajčiarsku mal DJ väčšiu podporu vydavateľstiev a zarábali aj viac peňazí. Mal som ale väzby na rodinu, tak som sa vrátil. Už som začal podnikať tu a viac som preč nešiel.
Majú to dnes teda dídžeji ťažké?
Nezávidím dídžejom, pretože zo 100 vydaných skladieb je možno jedna, alebo žiadna dobrá. Niekedy z Top 40 bola hrateľná polovica. Teraz máme všetci všetko a najlepšie zadarmo, čiže to nemá žiadnu hodnotu. Hudba, za ktorú sa neplatí, kde si ju dídžej stiahne z internetu a nedá za ňu ani cent si ju neváži. Keby si to platil sám ako my, potom má človek vzťah k hudbe iný. Ľudia dnes prídu na parket a sú presýtení. Dnes je podľa mňa hudba len kulisa, aby ľudia nesedeli a nepozerali doblba a teda nech tam aspoň niečo hrá. Hudba stráca umenie, aj páni hudobníci idú hocikde hrať, pritom ľudia ich ignorujú. Veľakrát som videl na firemných akciách, že odviedli profesionálnu robotu, snažili sa, ale publikum ani nevie, že skončili, nezatlieskajú. Hudba stratila čaro, je to biznis.
Ste teda z toho smutný…
Áno, smutný a som rád, že teraz už nemusím hrať každý deň ako inokedy. Dnes by som to psychicky veľmi ťažko znášal. Hráte pre ľudí a je im to jedno. Vidíte, že sa idú len opiť.
Záujem klesá a dídžejstvo teda vymiera?
Úplne. Dnes hrá každý a technika padla na úroveň, kde človek príde s telefónom, tabletom a odohrá celý večer. Niekedy ste potrebovali médiá, zosilovač, bedne, zdroje zvuku, CD, gramofóny, dobrý mikrofón, mixážny pult. Dnes je to jedna softvérová aplikácia hodená do notebooku, naťahané mp3ky a ten, čo nemá Apple sa musí modliť, aby mu nespadol windows a nevidel modrú smrť. Je degradovaná teda nielen hudba, ale aj technika. Technológia ide dole vodou, pri svetlách je to to isté. V dídžejingu firmy bojujú o prežitie, pretože to už nie je to, čo bolo.
Vy ste vlastne zažili púšťanie z vinylov a teraz z počítača…
Snažil som sa udržať kvalitu a pritom zmenšovať veľkosť vecí, ktoré so sebou musím nosiť. Aktuálne hrám z DENON 5500, ktorý sa už nevyrába. Vyrobili geniálne nadčasovú mašinu, kde položíte jeden kufor a hráte, akoby ste tam dali štyri kufre CDčiek. Mám všetky piesne v mp3 a hrám z nich na firemných akciách a takých, kde si ma objednajú, napríklad na svadbu. Stužkové nehrám už dávno, tam to je už príliš komplikované. Naposledy som na väčšej akcii hral v Košiciach, kde bolo 600–700 ľudí. V Prešove to príliš do úvahy nepripadá, tu väčšinou ani nie sú podobné agentúry, cez ktoré by ste mohli hrať. Jedine košické, alebo bratislavské, ktoré vám dajú prácu, ale tu sme hladová dolina, tu sa nič nedeje.
Pritom hudobná scéna v Prešove je kvalitná…
Určite. Čo sa týka kapiel, scéna je tu úžasná. Nemá to na Slovensku obdoby, len nemajú, kde hrať. O všetkom, o čom sa rozhoduje je v Bratislave a všetky firmy, ktoré financujú a sú schopné rozpočet zaplatiť a pustiť, sú opäť tam. Tu je to trápenie pre kapely a o dídžejoch ani nehovorím. Podliezajú si cenovo nohy a hrajú za 50 eur celý večer, pričom nájdete aj zúfalca, čo zahrá aj za 30 eur. To je už choré, ak si zoberiete, aké sú náklady. SOZA, benzín a podobne a za celý večer zoberie almužnu. Mladí dídžeji sa pochovali úplne a pochovali celý biznis. Keby si držali nejakú cenu, lebo napríklad ja dodnes svoju cenu nemením, tak sú všetci spokojní a ľudia sú ochotní zaplatiť. Ale prečo by ste platili viac, keď vám ponúkajú menej traja iní? Medzi sebou sa zbíjajú a idú s cenou dole. Koncový zákazník je teda spokojný, hoci potom plače, že hrali nezmysly a nedalo sa tancovať. To už je jeho problém, keď chcel najlacnejšie. Samozrejme, česť výnimkám, sú tu dídžeji, ktorí sa snažia fungovať, ale tiež je to trápenie. Neverím, žeby len z toho mohol niekto v súčasnosti vyžiť aspoň v štandarde.
Čítajte tiež:
Rozhovor s košickým DJ-om Robinom: Hrať na želanie je pre dídžeja to najhoršie :)
Prešovský dídžej o diskotékach vtedy a dnes: Platne za socializmu mu zháňali hokejisti
Rozhovor so zvolenským DJ-om Musteem: Byť dídžejom je veľký tlak, nemôžem urobiť chybu
foto: archív df
