Obrovský úspech Prešovčana na svetovej súťaži: Jeho snímka získala prvenstvo! FOTO

Tomu sa povie parádny úspech. Prešovčan Dušan Holovej so svojou snímkou zabodoval na svetovej fotografickej súťaži. Pozrite si ju aj vy.

Ľubomír Hudačko

Dušan, gratulujeme ku krásnemu úspechu, ktorý ste dosiahli. Ako sa vlastne zrodil?

Ďakujem za gratuláciu. Stále sa z toho pomaly spamätávam, je to úžasný pocit niečo také zažiť na vlastnej koži. Minulý rok som sa stal členom Asociácie profesionálnych fotografov Slovenskej republiky. Členovia tejto a podobných asociacií majú možnosť sa zapájať do rôznych svetových súťaží. Jednou z nich bol aj World Photographic Cup. Keď som sa do tejto súťaže hlásil, tak by ma ani vo sne nenapadlo, ako to celé dopadne (úsmev). Tesne pred koncom minulého roka som dostal informáciu, že by asi bolo dobré, keby som bol na slávnostnom udeľovaní cien v japonskej Yokohame. Z predbežných výsledkov to vyzeralo celkom sľubne, ale to, že sa mi podarí získať zlato som sa dozvedel až po vyhlásení druhého miesta priamo na slávnostnom ceremoniáli.

Aké podmienky boli na to, aby ste sa mohli súťaže zúčastniť, čo všetko bolo nutné splniť?

Každý jednotlivec mohol do súťaže prihlásiť jednu fotku do každej kategórie. Kategórií bolo dokopy šesť, komerčná fotografia, portrét, reportáž, príroda, ilustračná fotografia/digital art a svadba. Ja som prihlásil iba jednu fotku do komerčnej kategórie. Princíp tejto súťaže spočíva v tom, že súťažia jednotlivci, ale zároveň aj celé krajiny. Myšlienka súťaže je vytvoriť niečo podobné ako olympijské hry, tu ale vo fotografickej oblasti. Je to jediná súťaž tohto druhu na svete. Tohto roku sa do nej zapojilo 26 krajín, v porote bolo 20 porotcov z celého sveta. Pikoška bola, že pri počítaní bodov museli „ajťáci“ upraviť sýstem tak, aby vyhodnocoval bodovanie jednotlivých fotiek až na sedem desatinných miest.

Prihlásili ste sa do takejto súťaže prvýkrát, alebo máte za sebou viacero účastí a úspechov?

Toto bola moja prvá súťaž, do ktorej som sa prihlásil. Momentálne som ešte prihlásený v ďalšej súťaži, taktiež v kategórií komerčná fotografia. Výsledky z nej budú vyhlásené začiatkom apríla v Taliansku a tiež mi bolo naznačené či náhodou nepôjdem po ceny aj tam (úsmev). To ale nechcem predbiehať.

Čo pre vás takéto ocenenie znamená?

Táto cena pre mňa znamená veľmi veľa. Je to ako výhra zlatej olympijskej medaily v nejakom športe. Skrátka, je to obrovská radosť a hlavne znak toho, že to čomu sa venujem asi robím správne. V súťaži bolo prihlásených niekoľko tisíc fotografií. Obrovský úspech bolo už len to, ak sa niekto dostal do prvej desiatky. Ja som získal zlato v komerčnej kategórií, ale okrem mňa sa podarilo dostať do finále aj ďalším trom Slovákom v iných súťažných kategóriách. Môj úspech, ako aj úspech mojich kolegov, sa pričinil o to, že ako Slovensko sme skončili na desiatom mieste z 26 možných.

To je skvelé. Čo vás teraz čaká po návrate na Slovensko?

Čaká ma každodenná realita, práca, vlastné projekty, šport a rodina. Dal som si za cieľ na tento rok, že každý mesiac spravím jednu fotografiu ako svoj vlastný projekt, ktorý bude môcť mať v portfóliu. Januárová fotografia je už na svete a ak mám byť úprimný, tak vyšla nad moje očakávania a sám sebe som zdvihol latku tak vysoko, že budem mať čo robiť, aby aj ďalšie boli na takej úrovni. Za február mám síce sklz, lebo veľa času mi zabralo plánovanie a organizovanie cesty do Japonska, ale to v marci doženiem (úsmev). Na konci roka by som tak mal mať 12 fotografií, čo mi umožní uchádzať sa o ďalší európsky fotografický titul QEP, čo je kvalifikovaný európsky fotograf.

Je pre vás ďalší úspešný Prešovčan Ján Štovka vzorom? Sledujete jeho kroky a úspechy?

Čo sa týka fotografických vzorov, tie nemám žiadne. Existuje pár svetových fotografov, ktorí má inšpirujú svojou prácou a ochotou sa podeliť o svoje dlhoročné skúsenosti. Taktiež nezastávam názor mať v niekom vzor. Môžem sa inšpirovať, ale v konečnom dôsledku by mal byť každý sám sebe vzorom. Každý človek je jedinečný a mal by rozvíjať svoj vlastný potenciál. K Jánovi Štovkovi mám dosť blízko, keďže sedíme spolu v jednej kancelárií a sme kolegovia už 7. rok. Od roku 2010 pracujem ako grafik v reklamnej agentúre. Zároveň mám prehľad o jeho oceneniach a úspechoch, ktorých je neúrekom.

Aké zážitky si z ceremoniálu odnášate?

Pred začiatkom ceremoniálu som mal čo robiť, aby som to emočne ustál (úsmev). Veľmi mi nepomohlo ani pivo a dva rumy. Uvedomoval som si, že je tom pre mňa veľká česť byť medzi najlepšími fotografmi a zároveň aj zodpovednosť, keďže som tam reprezentoval aj našu krajinu. Keď sa samotný ceremoniál začal, nervozita opadla a začal som si to užívať. Za to, ako to bolo celé zorganizované musím Japoncov pochváliť. No pri tom, ako to v ich krajine všade funguje, ma to ani neprekvapilo. Oni už teraz žijú v budúcnosti (úsmev).

No a s akou snímkou ste teda na spomínanej súťaži uspeli? Ako vznikla?

Fotka, s ktorou som uspel, vznikla ako jeden z mojich osobných projektov. Pri prezeraní svojho portfólia som zistil, že mi tam chýba nejaký šperk alebo fotka hodiniek. Od kamaráta som si požičal hodinky, ktoré vyzerali fotogenicky. Chcel som ich spojiť s prírodnými živlami, preto som sa rozhodol spojiť hodinky s vodou a kameňmi. To ako som to fotil, je tiež zaujímavé. Ako ateliér mi poslúžila obývačka u mňa doma. Najprv som potreboval celú kompozíciu niekam umiestniť, na to mi poslúžil čierny plech na pečenie (úsmev). Povrch bol lesklý, v ktorom som sa odrážal, tak na dno plechu som položil čierny matný papier. Poukladal som kamene a nalial vodu. Snažil som sa čo najdôkladnejšie hodinky vyčistiť, aby som mal menej práce v post produkčnej fáze – to mi trochu pomohlo, ale pri vysokom rozlíšení v akom fotím, tak na hodinkách bolo stále viditeľná kopa prachu, ktorý som musel odretušovať.

Ako dlho vám trvalo toto fotenie?

Zabralo mi asi dve hodiny. Keďže moje vybavenie nie je až také bohaté, musel som z neho vyťažiť maximum. Hľadal som správne uhly nastavenia svetiel, samostatne som nasvecoval každý kameň. Keď boli kamene nasvietené a nafotené, začal som s nasvietením hodiniek. Najväčší problém bol s ciferníkom hodiniek, pretože na sklíčku sa stále objavovali nežiadúce odlesky od softboxov. Nakoniec sa mi podarilo vysporiadať sa aj s týmto problémom. Po fotení som zistil, že mám nafotených asi 130 snímkov. V post procese som si povyberal iba tie, ktoré spĺňali moje kritériá. Celkovo som pracoval asi s 20 zábermi. Po približne piatich hodinách práce s Photoshopom bola fotka na svete a ja som z nej mal neskutočnú radosť. To som vôbec netušil, že som práve dokončil fotku, ktorá bude zároveň mojou vstupenkou medzi najlepšich fotografov do Japonska. A ukážky mojej práce sú dostupné aj na webovej stránke.

Čím podľa vás fotografia zaujala?

To sa iba môžem domnievať. Videl som všetky finálové fotky v tejto kategórií a boli skvelé. Väčšinou to boli fotografie k nejakým reklamným kampaniam. Tie však podľa mňa dostali ten správny význam, až keď boli v kampani doplnené o nejaký nadpis. V súťaži sa posudzovali iba samotné fotky, bez ohľadu na to, aké bude ich budúce použitie. Na mojej fotke je vidieť, že ide o produktovú reklamnú fotografiu aj bez nutnosti dopĺňania nejakých headlinov – podľa mňa toto bola zásadná vec a určitú úlohu zohrala aj kompozícia a technické prevedenie – na tom som si fakt dal záležať. U mňa vždy platí, že aj keď robím fotku iba tak pre seba, venujem jej toľko času a energie, ako keby to mala byť veľmi dobre platená zákazka.

Verili ste si, že môže prísť takýto úspech, alebo to bol pre vás veľký šok? Čo ste si povedali ako prvé, keď ste sa o triumfe dozvedeli?

Keď som sa hlásil do tejto súťaže, tak to bolo iba s pocitom, že to treba vyskúšať a že o nič nejde. Fotku som prihlásil a po nejakom čase som na to aj zabudol. Šok bol, keď mi koncom minulého roka napísal kolega z asociácie, či pôjdem po ceny do Japonska. Tomu som, samozrejme, nemohol uveriť. Až keď som uvidel mail od organizátorov súťaže, kde bolo moje meno medzi ocenenými, až vtedy som si začal uvedomovať, čo sa vlastne deje. Najlepšie na tom bolo, že známym som tvrdil, že bez zlatej medaily sa domov nevrátim (úsmev). Vtedy som netušil, aké bude moje umiestnenie. Asi sa celý vesmír nejako spojil a ja som stál na stupienku so zlatou medailou.

A prezraďte, vedeli v Japonsku niečo o Slovensku?

Ak sa ma opýtali, že odkiaľ som, tak po odpovedi, že zo Slovenska sa tvárili, ako keby boli u nás minimálne päťkrát. Niektorí povedali klasickú vec, že poznajú Československo. Iní si to možno poplietli so Slovinskom. Ale to sa Slovákom vo svete stáva asi bežne (úsmev).

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Zdroj: Dnes24.sk