Z rodiča sa stal tréner: Milan Lehotský v rozhovore o prešovskom karate

Keďže športoval v minulosti, patrí k hlavným trénerom v úseku Agility, čo je prekážková dráha – súťaž v karate pre deti do 11 rokov a doplnil trénerský tím. V klube trénuje taktiež jeho syn Gregor, ktorý po 2 tituloch vicemajtra Slovenska tohto roku získal pre Prešov aj titul majstra Slovenska. Viac sa dočítate v nasledujúcom rozhovore.

Ste trénerom a váš syn Gregor sa venuje tiež karate. Prečo ste zvolili pre vaše dieťa práve tento šport?

Dôvodom bola jeho aktivita a iniciatíva v ranom veku. Chodieval so mnou cvičiť do domácej posilňovne a fascinovali ho posilňovacie stroje či boxerský mech. Karate sme preňho s manželkou vyberali dlhšie. Rodičia môžu deti prihlásiť na rôzne krúžky, no ja osobne som komplexnosť tréningového procesu videl práve v prešovskom Karate, kde tréneri vkladajú veľa prvkov aj z gymnastiky a iných športov, čo výrazne podporuje detský rozvoj. Tréneri nerobia rozdiely, nikoho nepreferujú, spájajú slabšie články s tými lepšími, aby deti skôr pochopili tréningový proces. Kreovanie a udržiavanie vzťahov medzi trénermi a deťmi v klube sú na veľmi dobrej úrovni.

Verili ste na začiatku, že to môže dotiahnuť až k titulu najlepšieho karatistu na Slovensku? Aký je to pocit, mať doma dieťa, ktoré je najlepšie na Slovensku?

Najlepší na Slovensku – o tom sa dá polemizovať. Slovíčko „najlepší“, je aktuálny stav u Gregora v jeho vekovej a váhovej kategórii. Šport je aj o tom, že ak sa nebude zdokonaľovať a zlepšovať, ľahko sa to zmení a o titul najlepší karatista príde, lebo konkurencia je veľká a silná. V prvom rade, titul majstra Slovenskej republiky, ktorý Gregor vybojoval v tomto roku, je zásluhou aj trénerov KK Junior Prešov, ktorí sa vo svojom voľnom čase nezištne deťom venujú. Keď Gregor získal titul na Majstrovstvách Slovenskej republiky detí a žiakov 2018 v kategórii Kumite, nastala doma eufória radosti. Veď športové víťazstvá nespadnú samé od seba. Pre Gregora to nie je iba zlatý kov, ale hlavne zadosťučinenie, že jeho vytrvalosť a celkový prístup k tréningom má nakoniec aj ovocie.

Kedy ste začali trénovať deti v Juniore?

V novembri 2014, keď mal syn 6 rokov. Prišiel som s ním pozrieť na tréning karate a v ten deň začal aj cvičiť. Najprv som sedel na lavičke, pozeral som na tréningový proces a tešil som sa z toho, že Gregor rýchlo zapadol do kolektívu detí a cvičenie ho baví. Postupne som sa osobne zoznámil s trénermi v klube a neskôr som dostal ako dar moje prvé kimono a biely opasok. Tréneri mi kimono darovali a tým ma prijali medzi seba ako člena klubu. Za to im ďakujem. Dodnes chodím s Gregorom na tréningy a aj to je pre neho určitý hnací motor, že aj rodič sa hýbe.

Ako je možné, že Prešov sa zrazu takto v karate rozbehol? Čo potrebujú iné združenia alebo kluby, aby sa dostali až na vrcholne súťaže v ich sfére?

Za všetkým je tvrdá drina ľudí, ktorí sa spojili pre dobrú vec, verili jeden druhému a funguje to dodnes, k čomu sa snažíme smerovať aj deti v klube, ktoré veríme, že jedného dňa prevezmú pomyselnú štafetu vedenia klubu.

Čo je ťažšie? Karate alebo silový trojboj, ktorému ste sa venovali vy kedysi?

Ak ide o atletiku, bojové umenia, gymnastiku, silové, loptové, vodné, či iné športy – ak ich človek robí vrcholovo, hoci aj amatérsky, všade je cesta ťažká k dosiahnutiu vytúženého cieľa. Všetko má svoje hranice a úskalia a každému vyhovuje niečo iné. Nepodceňujem a nepreceňujem žiadne športy, lebo viem, že všade je to ťažké a pot steká po tele každému.

Ako je na tom dnešná mládež a deti v rámci športu v Prešove? V akom stave k vám rodičia dávajú začínajúce deti?

Deti majú málo pohybu hlavne v predškolskom a školskom veku. Za mojich detských čias, sme mali už dnes poniektorými odsudzovanú, či neznámu spartakiádu a s tým spojenú samotnú prípravu. Vtedy boli deti donútené sa hýbať počas telesnej výchovy v škole, museli navštevovať aspoň jeden školský, či mimoškolský krúžok, vtedajšou „ne-internetovou“ dobou bola nútená osobná komunikácia, deti sa stretávali a hrali vonku, čo dnes je vzácnosťou. Zapájame deti do rôznych mimo klubových športových aktivít aby aj iné deti videli, že v dnešnej dobe je potrebné sa hýbať. Deti k nám dosť často prichádzajú s vysokým deficitom pohybu. Je to vidieť pri ich prvých tréningoch. A nastávajú aj situácie, keď rodičia po prvých sťažnostiach detí na svalovicu ich z tréningov a z členstva klubu ohlásia, čo je na škodu. Čím neskôr sa začnú hýbať, tým ťažšie to budú zvládať.

Trénujete so synom Gregorom aj doma? Poraďte rodičom, čo je potrebné robiť, aby bolo neskôr úspešné…

Najprv bol Gregor nadšený z tréningov, no neskôr sa mu už nechcelo na ne chodiť. Dieťa v takom veku ešte nevie, čo je pre neho dobré. Vytrvalosťou sme to s manželkou dotiahli do dnešnej podoby, kedy Gregor našiel v karate možno aj životný štýl. Musím ho za to pochváliť a chválim ho aj za kladný prístup k školským povinnostiam. Ak chcete, aby vaše dieťa to v športe niekam dotiahlo, malo by trénovať aj doma. Nič netreba nechávať na náhodu a nakoniec podotknem iba jedno slovo, áno, je potrebné sa deťom venovať, čim skôr.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.