Učiteľka z prešovskej škôlky: Deti odhalia, ak učiteľ nerobí prácu celým srdcom

Agáta Zimová nám prezradila, že po ukončení Strednej pedagogickej školy v Prešove v roku 1986 hneď nastúpila do práce. „Vtedy to bolo tak, že hneď po skončení školy sme dostali miesto, kde budeme pracovať. A tak som v septembri 1986 nastúpila ako učiteľka do materskej školy Tarasa Ševčenka. Takže, ak dobre počítam, prax mám s malými prestávkami v rámci materskej dovolenky 30 rokov,“ hovorí pre Prešov 24 táto ostrieľaná učiteľka materskej školy. Viac sa už dočítate v rozhovore s ňou.

V súčasnosti pracujete v prešovskej MŠ Československej armády. Pôsobili ste vždy iba v meste?

Prešla som viacero materských škôl. Učila som v meste, aj na dedine. Napríklad v obci Svinia, kde sa mi pracovalo veľmi dobre, rada na toto obdobie spomínam a doteraz sa stretávam s kolegyňami aj deťmi. Po materskej dovolenke som o miesto prišla a tak som bola nútená hľadať si nové miesto. Prihlásila som sa do výberového konania na miesto riaditeľky materskej školy v Záborskom a kedže som uspela, pracovala som tam ako riaditeľka 5 rokov. Žili sme tam ako jedna veľká rodina, organizovali sme rôzne akcie, výlety, s rodičmi, ale aj s okolitými materskými školami. V materskej škole Československej armády pracujem od roku 2008 až doteraz. Prešla som viac škôl, ale nič neľutujem a každé to obdobie ma kamsi posunulo a čosi naučilo. Asi by som nedokázala vydržať na jednom mieste 30 rokov – mám potrebu stále napredovať a posúvať sa vpred. A aj zmena pracoviska k tomu prispieva. Všade je iné prostredie, iné možnosti a tak ma to motivuje k tvorivosti, novým nápadom.

Čo vás na tejto práci najviac uchvátilo, že ste sa pre ňu rozhodli?

Stále som mala rada deti a stále ich aj mám rada. Keď som sa rozhodovala, kam pôjdem na strednú školu, vedela som na sto percent, že práca, ktorú chcem robiť musí byť s deťmi. Jediná dilema bolo pre mňa to, či to bude zdravotná škola a novorodenci alebo pedagogická škola a škôlkári. Zvíťazili škôlkári a práca v materskej škole.

Aké ste boli dieťa vy? Ako ste vnímali škôlku, keď ste boli ešte len žiačkou?

Dodnes si viem vybaviť vstupné dvere, šatňu aj triedu v mojej materskej škôlke. Pamätám si, že som nechcela recitovať ani vystupovať, takže som bola asi nesmelá a hanblivá, ale doteraz si pamätám meno mojej pani učiteľky.

Prezradíte, čo vám táto práca dala a čo vzala?

Nevzala mi nič, táto práca mi hlavne veľa dala. Každý deň je iný, stále sa niečo deje, deti nás zamestnávajú, rozveseľujú, inšpirujú a nedovolia nám zostarnúť. Nielen my ich posúvame ďalej, ale aj oni nás.

Viete porovnať dnešnú generáciu detí s tými predošlými?

Je iná, ako bola tá pred 30 rokmi, ale aj my a celá naša spoločnosť bola úplne iná. Demokracia výrazne zasiahla aj do výchovy detí. Dnešné deti majú veľmi veľa vedomostí – čerpajú ich z televízie, počítačov, internetu, ale majú nevýhodu v tom, že ich rodičia sú pracovne veľmi vyťažení a majú na deti menej času. Majú viac dovolené, ako deti pred 30 rokmi a niekedy je to možno na škodu ich aj rodičov. Ale jedno sa nezmenilo. Deti vtedy aj dnes vedia vyjadriť svoju náklonnosť a lásku k učiteľom, ktorí sa im venujú a úprimne ich majú rady.

Čo je podľa vás na tejto práci najkrajšie a čo najťažšie?

Najkrajšie je, keď ráno prichádzajú deti do materskej školy s úsmevom. Vidíte, že sú spokojné a šťastné. Poobede nechcú ísť domov a prosia mamky, aby zajtra prišli pre ne neskôr. A ja viem, že je to aj mojou zásluhou. Minulý školský rok som bola autorkou projektu, ktorým sme získali pre materskú školu 1000 eur a cestovali zo štyridsiatimi deťmi po Prešovskom kraji. Vtedy som si uvedomila, že vďaka materskej škole sa deti dostali na Hrebienok, na Staroľubovniansky hrad, navštívili Solivar, soľnú jaskyňu, lebo niektorí rodičia si takéto výlety nemôžu dovoliť. Mala som dobrý pocit, že aj ja som prispela k ich úsmevu a šťastným očkám. To je pre mňa najväčšia odmena.

Avšak, približne v šiestich rokoch musia deti škôlku opustiť. Aké je to lúčenie?

Niektoré deti máme v triede 3–4 roky, niektoré rok. Trávime s nimi veľmi veľa času. Niekedy nám stačí jeden pohľad a vieme, že niečo nieje v poriadku, že sa niečo deje. Sme pre deti pani učiteľky, mamky, kamarátky, ošetrovateľky aj opatrovateľky. Prirastú nám k srdcu a berieme ich už ako „naše“ deti. A teraz si predstavte, že vám niekto zoberie vaše dieťa. Je to ťažké lúčenie a často padajú slzy z detských očiek, ale aj dospeláckych – učiteľských aj rodičovských. O to krajšie je, keď nás prídu navštíviť, pochváliť sa, ako sa im darí v škole. Nezabudnú nás vybozkávať, vyobjímať.

Spomínajú na vás bývalí žiaci aj po rokoch? Aké máte z toho pocity?

Hlavne nás chodia často navštevovať. Základná škola je neďaleko od MŠ a tak sa prídu pozrieť. Sú zvedaví, ako sa darí nám, aké máme deti, porozprávajú nám, ako sa majú oni. Veľa detí, ktoré som učila sú už na stredných školách alebo na vysokej škole. Dokonca sú aj takí, ktorí sú už rodičmi. Až vtedy si človek uvedomí, ako dlho robí svoju prácu a koľko detí mu už prešlo rukami. Ale je to veľmi potešujúce, keď si na mňa deti spomenú aj po toľkých rokoch a už dospelý človek mi povie, že ma mal rád a že som bola dobrá pani učiteľka.

Menili by ste svoju prácu za inú, alebo ste si povedali niekedy, že už toho je dosť?

Myslím, že nie som jediná učiteľka, ktorá na konci školského roka čaká na dovolenku a má pocit, že má toho dosť a potrebuje oddych. Vtedy premýšľam, ako to zvládnem o desať rokov, či budem schopná dať deťom to, čo im dávam teraz, či budem mať dostatok energie. Ale po dovolenke znova prichádzam plná sily a teším sa na deti a na prácu s nimi.

Aké miesta ako Prešovčanka tu máte najradšej?

Prešov je nádherné mesto, žijem tu od narodenia a ani by som nemenila. Konkrétne miesto, ktoré je to naj nemám, ale prednosť dávam okolitej prírode, ktorá je naozaj krásna a radšej si vyjdem na Kalváriu ako do mesta.

A ako najradšej zrelaxujete, čomu sa venujete vo voľnom čase?

Ja veľmi rada relaxujem so svojou rodinou v prírode, na chate, na záhrade, na hubách, na túrach a veľmi rada čítam knihy a lúštim krížovky. Tiež si rada zájdem do divadla a do kina.

Je niečo kuriózne, čo ste počas svojej praxe zažili?

Stalo sa mi už viackrát, že mi prešlo rukami viacero súrodencov z jednej rodiny. Konkrétne tri. Najprv som mala dievčatko, potom jej brata a nakoniec aj tretie dieťa z rodiny a už som si pripadala ako ich rodinný príslušník. S rodičmi som si výborne rozumela a deti ma už tiež brali ako súčasť rodiny.

Skúste na záver uviesť rady začínajúcim kolegom či učiteľom. Čo by ste im odkázali?

Ak si nie sú na sto percent rozhodnutí, že chcú robiť túto prácu, nech sa do toho radšej nepúšťajú. Je to skôr poslanie ako povolanie a deti veľmi skoro odhalia, ak učiteľ nerobí svoju prácu celým svojím srdcom. Všetci učiteľom závidia ich dovolenku, ale desať mesiacov psychicky náročnej práce už nikto nevidí. My učitelia máme v rukách to najcennejšie – detské dušičky, ktoré sú veľmi zraniteľné a každá naša chyba môže spôsobiť ranu na ich srdiečku. A to ani jeden učiteľ s veľkým U určite nechce.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.