Spievala na proteste a ľudia začali štrngať kľúčmi: Viktória Olejárová v rozhovore

Pesničkárka Viktória Olejárová podporila protesty, ktoré hýbu krajinou. Na prvom vystúpila skladbami Karla Kryla a ľudia spontánne začali štrngať kľúčmi.

Ľubomír Hudačko

Nedokáže sa nudiť, čo je vidno na jej množstve aktivít. Prešovčanka Viktória Olejárová učí na ZUŠ, vyrába handmade výrobky a je aj pesničkárkou. Pravidelne spieva skladby Karla Kryla. Jej nedávne vystúpenie na Hlavnej ulici však bude naozaj pamätné, veď ho sledovali tisícky ľudí. A počas jednej z piesní aj spontánne začali štrngať kľúčmi tak, ako v novembri 1989.

Ako vnímate situáciu, ktorá nastala na Slovensku v posledných týždňoch?

To, čo sa stalo je tragédiou. Nevieme konkrétne, kto je za to zodpovedný, ale taká arogancia, ktorá tu v posledných dňoch prevláda ma trápi. Ako pesničkárka som sa vedela vyjadriť na námestí piesňami. Bola som na prvom aj druhom proteste, vybrala som sa aj na tretí. V Bratislave som spolu s Davidom Kollerom z kapely Lucie spievala na Koncerte pre Jána a Martinu. Mali by sme sa zamyslieť nad tým, prečo sú niektoré piesne Karla Kryla aktuálne aj po 50-tich rokoch.

Ako vznikol nápad, že pred davom v Prešove vystúpite aj vy?

Bola som oslovená novinármi a samozrejme, že som súhlasila. Každý mal zovreté hrdlo, aj rečníci, aj my, čo sme spievali. Ale na druhej strane som cítila veľkú silu a energiu, ktorá od tých ľudí z davu vyšla ku mne. Takže sme to zvládli, aj keď to bolo veľmi emotívne a ľudia tam plakali. Boli dojatí a nebolo to jednoduché, no spolu sme to zvládli. Bolo cítiť, že ľudia sú tam za jedno.

Spievali ste dve pesničky; Veličenstvo kat a Co řeknou. Prečo práve tie?

Vybrala som si ich kvôli textu, preto Kryla vlastne spievam. Už od svojich pätnástich. Myslím si, že ľudia na námestí si to spievali a nakoniec začali štrngať kľúčmi ešte počas piesne Veličenstvo kat. Pocítila som, že to bolo správne rozhodnutie tam ísť. Vo Veličenstvo kat sa spieva napríklad „Byl hrozný tento stát, když musel jsi se dívat jak zakázali psát a zakázali zpívat.“ Čiže stávalo sa to vtedy a stáva sa to aj dnes, síce v inom režime, v demokracii, ale vidíme, že sa to stáva.

Tréma bola veľká?

Bola som celá rozstrasená, nedá sa to príliš opísať. Prežívala som to veľmi emotívne aj preto, že predo mnou mala príhovor Martinina mama a všetci sme z toho boli v slzách. Myslela som si, že to ani neodspievam. No ľuďom v dave išlo o to isté ako mne a dodali mi energiu. Nebolo to jednoduché pre nikoho. Ja nie som veľký rečník, vyjadrila som sa piesňami. Preto robím umenie, lebo to dokáže ľuďom otvoriť oči, uši a srdcia. Každý sme to povedali tým, čo je nám najbližšie.

Vy ste zažili november 89?

Mala som vtedy iba 5 rokov, ale rodičia boli v uliciach. Spomenuli si na to teraz, aj keď doma politiku nerozoberáme. No ide nám o to isté, aby sme žili v slušnej krajine. Aby sme sa nenechali zhypnotizovať. Mám pocit, že veľa politikov sa práve o to snaží. Som rada, že ľudia prišli do ulíc, lebo som mala pocit, že už veľa z nich rezignovalo. Nepáči sa mi, že nás politici dokážu udržať v hypnóze a nenápadne nás vedia ovládať. No ľudia sa teraz prebudili a hovoria, že to tak ďalej nepôjde. Nie je to slušné, nie je to správne.

Po protestoch sa veci pohli, napríklad premiér podal demisiu. S prezidentom sa však lúčil s úsmevom…

Po podaní demisie pána premiéra som ostala nahnevaná, išlo o totálny výsmech. Nerozumiem tej arogancii, keď prezidentovi podával demisiu. Odstúpiť s takým úškrnom je niečo neprijateľné. My sme politikom dávali svoj hlas a moc. No niektorí sa akoby príliš zamilovali do tej moci. Musíme ukázať, že toto tolerovať nebudeme. Musí nás byť viac. Nie som ani politológ, ani sa hlbšie politikou nezaoberám a ani ju nechcem riešiť každý deň. Najlepšie by bolo, aby sme sa o nej nemuseli baviť každý deň a rozčuľovať sa nad ňou.

Bude sa podľa vás chodiť ešte do ulíc?

Dúfam, že nebude potrebné, aby sme chodili do ulíc každý týždeň. Veci sa pohli a uvidíme, ako to bude vyzerať ďalej. Aj keby sa to hneď nevyriešilo, verím, že ľudí neodradí prejaviť svoj názor. Najradšej by som bola, keby boli požiadavky ľudí vyslyšané. No zároveň verím, že ľudia po čase nerezignujú. Len keď nepovolíme, bude možné niečo zmeniť.

Nerozmýšľali ste nad tým, žeby ste zložili pieseň k súčasnej situácii?

Zatiaľ nie, v mojom prípade to musí prísť spontánne. Najlepšie som sa vyjadrila piesňami Karla Kryla. Dar jeho slova bol unikátny, preto nechávam vyniknúť jeho tvorbu. Latku som ním nastavila dosť vysoko a vlastne by som sa opakovala. Nerozmýšľam teda nad tvorbou politickej piesne, alebo proti niekomu z politikov.

Čo vám prebeslo mysľou, keď ľudia vytiahli kľúče počas vášho vystúpenia? Často sa to od roku 1989 nestalo, možno dokonca prvýkrát a práve, keď ste spievali vy…

Boli to silné momenty. Dojalo ma, ako sme sa všetci spojili. Nebolo to o tom, že som tam ja a oni, ale mala som pocit, že sme boli jeden celok. A ľudia to pochopili. Bol to najsilnejší pocit, ktorý som doteraz pri mojom speve zažila.

Kde vás zastihla správa o tom, že zavraždili novinára a jeho snúbenicu?

Bola som vtedy doma a celá som sa začala triasť. Nevedela som, čo sa deje a dlho som sa len tak pozerala do prázdna. Nevedela som to stráviť a musela som chvíľu nehybne sedieť. V tej chvíli mi nenapadlo že ľudia sa zmobilizujú a že nastanú protesty.

Venujete sa aj foteniu, fotili ste aj koncert pre Jána a Martinu. Čo ste vtedy videli v tvárach ľudí?

Bola som aj v zákulisí, opäť to bolo veľmi emotívne a videla som tam ľudí plakať. Znova prišla prehovoriť mama Martiny pred vystúpením zboru z Gregoroviec. Pozrela som sa do hľadiska a veľa ľudí malo slzy na krajíčku. Aj malé deti mali fotky Jána a Martiny, takže to bolo silné.

Je to ťažká téma…

Mali by sme si uvedomiť, že my politikom odovzdávame moc a teda máme právo vyjadriť svoj nesúhlas a máme právo ich kontrolovať. Veď určite nechceme žiť v mafiánskom štáte a nechceme, aby sa niekto z politikov kamarátil s mafiánmi. Dávame najavo, že tie neprijateľné veci nebudeme akceptovať. Ľudia by k tomu nemali byť ľahostajní, lebo potom si politici tie hranice budú posúvať ďalej. Treba ukázať, že ich nemôžu posúvať donekonečna. Je to za čiarou a keď nás to prestane baviť, nič sa nezmení. Dôležité je, aby náš hlas už nikdy nebol umlčaný. Slovensko sa v ten deň zobudilo a my sme zistili, že túto krajinu musíme upratať.

Máte z toho strach?

Niektorí politici tak veľmi milujú svoju moc, že ani tak hrozné a ohavné činy ich z tej stoličky nevedia dostať. Mám strach z toho, keď sú takí ľudia na svojich postoch. To ma naozaj desí.

Čomu všetkému sa vy venujete?

Učím deti výtvarnú a fotografiu na ZUŠ Ebony. A venujem sa aj vlastnej fotografii, hudobným projektom a handmade výrobkom. To je moja psychohygiena a keď sa výrobky podarí predať, mám z toho radosť. Nedokážem sa nudiť, stále niečo vyrábam aj večer pri filme. Aj v noci vstanem z postele a idem tvoriť. Veľakrát idem spať o tretej ráno, o polnoci ešte len ožívam. Niekedy je to pre mňa až vyčerpávajúce, ale prevláda dobrý pocit a satisfakcia. Mám nabitý program vďaka učeniu, hudbe, fotkám a výtvarnému umeniu. Počas dňa mám fázy, že sa mi chce viac fotiť, alebo spievať. Nechávam to na momentálnu náladu.

Pôsobili ste však aj v Anglicku. Prečo ste sa vrátili naspäť?

Lebo už mi tu všetci chýbali. Fotila som tam modelky, ale ten kultúrny život tu mi takisto chýbal, aj kamaráti. Som spoločenský človek a chcem zažiť pekné chvíle s blízkymi. Zistili sme po čase, že ten život tam nám nestačí. Aj tak sme chodili často domov, tak sme sa už rovno vrátili. Bola som v Anglicku vlastne druhýkrát, ale tento „turnus“ ma už oslovil trochu menej. Baví ma práca tu doma a plánujem tu ostať. Tu idem do mesta a stretnem hocikoho známeho. Ten pocit, že tu patrím je príjemný a svoju rolu zohrala aj reč. Nevedela som, ako tam vonku zložiť pieseň či po slovensky, alebo po anglicky. Nemám problém s angličtinou, ale predsa len vo svojej reči človek vie vyjadriť naozaj to, čo cíti. Som spokojná, že som doma.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Foto: archívne

Zdroj: Dnes24.sk