Prešovský fotograf o roku 1989: Mali sme oči plné nádeje, aké dobré to bude

Fotograf a milovník byliniek Dionýz Dugas žil v Prešove 60 rokov. Aktuálne žije v Sabinove. Udalosti novembra 1989 zažil ako priamy účastník mítingov, ktoré aj zachytil svojím objektívom. Nielen o tom nám pre Prešov 24 porozprával osobne.

Vy ste tie mítingy a zhromaždenia v roku 1989 aj fotili?

Trochu áno, mám zopár fotiek. Keď tesne po revolúcii vznikalo Občianske fórum, vznikla aj výstava s názvom Príčiny, Argumenty, Premeny. Nedávno sme viacerí fotografi uviedli v Krajskom múzeu jej reprízu po takmer tridsiatich rokoch.

Na čo ste výstavou chceli poukázať?

Urobil som niekoľko čiernobielych fotografií, ktoré tvorili jej jadro. A na nej sme chceli poukázať na to, že aká zlá doba bola vtedy a chceli sme naznačiť, že snáď bude lepšie. Zmyslom tej výstavy bolo vlastne trošku ukázať to nešťastie, ktoré komunizmus v Prešove napáchal. Po 89-tom sa to začalo meniť.

Kde sa v Prešove konali mítingy?

Konali sa na mieste, kde sa dnes nachádza Ruský dom. Tam bola tribúna. Bol som na tých mítingoch asi trikrát, ale potom sa to trochu zvrhlo a už to začalo byť veľmi politické.

Neskôr na Prešovskej univerzite začali vydávať Prešovskú zmenu a ja som sa tam spočiatku tiež angažoval. Písal som také šarišské vymyslené príbehy a kritické pripomienky. Uverejňované som mal aj fotky.

Ako dlho trvalo, kým Nežná revolúcia dorazila do Prešova?

Trvalo to celý týždeň. Napriek tomu, že na fakultách to vrelo, navonok preniklo len málo informácií, k čomu výrazne prispelo najmä vedenie vtedajšieho Okresného výboru Komunistickej strany Slovenska. Neostávalo teda nič iné, iba sledovať v masmédiách, ako to vyzerá inde.

A keď sme sa už začali takmer strachovať, či túžobne očakávaná revolúcia neuviazne na ceste k nám, došlo v piatok 24. novembra na poludnie k prvému protestnému sprievodu študentov a učiteľov vysokých škôl.

A ako často boli mítingy na programe?

Mítingy boli skoro každý deň a ľudia zaplnili asi trištvrte námestia v centre mesta okolo pamätníka. Námestie bolo vtedy uzatvorené. Samozrejme, nadávalo sa na straníckych funkcionárov.

Viedol to celé pán Ľaš z vtedajšieho Ukrajinského divadla. On to moderoval podľa vzoru Milana Kňažka v Bratislave. Potom sa to upokojilo, funkcionári odstúpili pod tlakom a už to išlo rýchlo. Vtedy sme mali oči plné nádeje, že aké dobré to bude.

A ako to dopadlo?

Veľa sa toho zlepšilo, samozrejme. Hlavne sa dával do poriadku ten bordel v meste a skrášlil sa aj tvar námestia. Teraz je to lepšie, pretože komunizmus bol strašným zriadením. Vzorom pre nás bola demokracia západného typu.

Ja som vždy myslel, že komunizmus držal pod palcom aj médiá a že nemohli písať, čo chceli. A veril som, že keď to skončí, tak ten svet sa zmení. A že keď médiá budú môcť písať otvorene, že sa takéto veci nebudú viac diať.

Čo sa teda začalo diať?

Prišli hrozné veci – začalo sa privatizovať, milión vecí sa pokradlo a ničilo. Podľa môjho názoru, médiá namiesto toho, aby to celé ťahali hore a zveľaďovali, tak sa im začali podliezať a vznikol aj bulvár.

Takže ste z toho sklamaný?

Namiesto toho, aby ťahali národ intelektuálne hore, tak sa mu podliezali a národu servírovali hlúposti. Po tejto stránke som z toho sklamaný. Tá demokracia tiež nie je nastavená ideálne. Stádo ovcí, ak to preženiem, volí tých hore. Ale ani ja som nevymyslel systém, ako to spraviť lepšie. Možno by pomohla nejaká múdra monarchia. Aby sa nedostal do parlamentu Kotleba napríklad.

Zákony tu skoro neplatia a mám názor, že žijeme v zvrátenej spoločnosti. Mohol by som k tomu poskytnúť 100 argumentov. V normálnej spoločnosti sa napríklad nemôže stať, aby niekto zničil firmu a založil si novú. Kto skrachoval, alebo zničil firmu, treba mu zobrať oprávnenie.

A ako to bolo v minulom režime ohľadom kontroly občanov?

Počas minulého režimu ľudí kontrolovali aj v krčmách. Policajti sa pýtali, že kde sú zamestnaní a že prečo v nej sedia aj o 11-tej pred obedom. Teraz idete do obchodov, ľudia nakupujú, vozia sa na exkluzívnych autách. Kto teda pracuje?

Mnoho ľudí aj dnes nadáva na to, ako žijú, ale ja vravím, že sa teraz máme veľmi dobre. Žijeme v hmotnom bohatstve. Na druhej strane, poctivý človek to má vždy veľmi ťažké. Za čias komunizmu nebolo lepšie, boli sme zavretí v klietke, nedalo sa ani cestovať.

Na dlhodobý pobyt v zahraničí teda človek mohol zabudnúť. Teda, pokiaľ neemigroval…

Ja som napríklad od roku 1979 do roku 1989 nikde nemohol ísť, pretože zaviedli tzv. devízový prísľub, čo sa týka západných štátov. Nemohol som sa dostať ani na poľskú stranu Pienín. Bola totálna nesloboda a keď ste chceli ísť do Rakúska, museli ste dostať devízový prísľub, aby ste tam nešli bez peňazí.

Poskytovala ho banka a na jednej strane to malo nejakú logiku. Oni to však už vedeli dopredu, komu ho poskytnú a väčšinou ho neposkytli. Tieto veci však v 89-tom, našťastie, skončili.

Uvažovali ste aj o vstupe do politiky?

V roku 1990 som mal ponuky na vstup do do politiky, niektorí mi to navrhovali z Občianskeho fóra. Ale namiesto toho som šiel do Ameriky. Mal som tam kamaráta, bol to taký dobrodruh. Vravel mi: ´príď sem, teraz už môžeš´. Všetko som nechal tak, aj úvahy o politike, sadol som na lietadlo a začal som podnikať s mojími prospektmi a knihami.

Darilo sa vám?

Nevravím, že sa mi extra darilo. Nebohatol som síce, ale na prežitie mi to stačilo a mohol som robiť to, čo som chcel. A to robím dodnes. A vlastne je to dnes už aj nutnosť, pretože zo slabého dôchodku sa nedá žiť. Aj to je sklamanie, o ktorom som hovoril.

Keby som v čase minulého režimu vydal svoje knihy v USA, bol by som bohatý. V skutočnosti to však bolo len v rámci formy z rúk do úst. Potom to šlo dole kopcom. Honoráre za fotografie šli prudko dole, veď teraz už vie fotiť každý. Dnes teda robím najmä knihy o bylinkách a čo sa pritrafí.

A ako ste vnímali nedávne zhromaždenia po smrti novinára Jána Kuciaka, ktoré pripomenuli november 1989?

Skôr som ich vnímal pozitívne, ako naopak. V princípe sa však toho po nich veľa nezmenilo. Tí tam hore potrebujú kontrolu, ale väčšinou sa tie veci neskôr zvrhnú. Niečo to tomu dalo, nebolo to márne, ale postupne sa to stratilo, podobne ako to bolo v prípade kauzy Gorila.

Tí, čo boli arogantní, dostatočne priebojní a sprostí, sa vždy dostali hore. Poctivý človek si však sám musí robiť kampaň a musí sa niekomu kamsi tlačiť. A toto ostalo tak, ako to bolo aj počas minulého režimu. Tým hore sa veľa vecí prepečie, sem-tam niekoho zavrú, ale inak sa im nič nestane.

A čo vravíte na to, keď niekto spomína na ceny potravín, čo kedysi stáli pár korún?

Mnoho ľudí hovorilo, že boli lacnejšie potraviny a bolo vďaka tomu lepšie. To nie je pravda. Dnes máme omnoho vyššiu životnú úroveň. Negatívom sú dôchodky ľudí, ktorí celý život pracovali vo výške 300 eur. Žijú na tretinovej úrovni, ako by mali žiť. Práve na toto sa už peniaze nenájdu.

Vy ste fotografiu aj študovali?

Keď som začínal, tak ešte na FAMU nebolo možné študovať fotografiu. Ale robili sa rôzne kurzy. Osvetový ústav Bratislava robil trojročnú fotografickú školu a to bolo jediné normálne vzdelanie, ktoré človek vtedy mohol mať k tejto profesii.

Študoval som to, čo bolo k dispozícii. Ale potom sa mi to ani veľmi nežiadalo a necítil som potrebu sa na todať. Chcel som robiť knihy, nie chodiť na školu.

Ako ste sa teda dostali k fotografovaniu?

Nastúpil som po vojenčine na okresné osvetové stredisko, bol som metodik pre hudobné kurzy. Bolo to pre mňa dobré, pretože vedľa mňa sedel vedúci oddelenia, ktorý mal odbor fotografiu.

Mali sme tam tmavú komoru a na vtedajšiu dobu bola dobre vybavená. Tam som začal fotiť. Kolega mi dal do ruky Flexaret, priučil ma k tomu a vlastne do toho ma aj dokopal. Postupne som sa dovzdelal, chodieval som do Tatier a fotil ich.

Aké boli vaše ďalšie kroky?

A v Prešove bolo celoštátne vydavateľstvo kalendárov. Nikto vtedy nemohol robiť kalendáre, len Prešov. Alebo sa nemohli robiť ani publikácie, nutné boli povolenia. Nemohli ste si len tak povedať, že vydáte knihu básní.

Raz som šiel s fotografiami do vydavateľstva, pretože som chcel v kalendároch publikovať niektoré obrázky. Dosť často som mal fotky vydané aj v Prešovských novinách, no chcel som ich mať aj inde. Prišiel tam nový šéf a on mi vraví, či tam nechcem ísť za redaktora.

To sa mi páčilo a nastúpil som do vydavateľstva kalendárov, kde som bol do roku 1986. Následne som šiel na voľnú nohu a po roku 1989 som si založil agentúru a dodnes ju ešte mám. Uvidím, ako ešte dlho vydržím.

A publikovali ste aj krásne knihy o Prešove…

Áno, okrem iného mi vyšla v revolučnom roku aj kniha o Prešove, je to najväčšia kniha o meste, aká kedy bola publikovaná. Bola uvedená do života ešte vo februári 1989.

Prešov fotím celý život. V takom zlom stave, v akom bolo prešovské historické jadro v roku 1989 si ho však ani nepamätám. Trakty na Jarkovej aj na Slovenskej ulici boli v dezolátnom stave.

Niektorí ľudia povedali, že som publikoval krajší Prešov v tej knihe, ako je naozaj. Na jednej strane to bolo príjemné, ale na druhej strane som si uvedomil, ako tá komunistická doba zničila mesto. Nutné je poukázať aj na toto.

Sledujte náš web, v ďalšom seriáli spomienok na Nežnú revolúciu vám onedlho prinesieme aj fotografie z prešovských mítingov objektívom Dionýza Dugasa. Zatiaľ si pozrite vo fotogalérii zábery na dobové noviny Prešovskej zmeny.

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.