Prešovská tatérka Zuzana o svojej práci: Začínala som na pomarančoch, či bravčovej koži

Od šikovnej tatérky sa dozviete tiež dôležité rady na to, ako si tetovanie vyberať, aj ako sa k nemu správať. V bohatej fotogalérii sa pokochajte jej tvorbou, rozhodne sa je na čo dívať.

Ako ste sa dostali k tetovaniu?

Estetika a vzťah k výtvarnému prejavu mi už zrejme bol daný do vienka. Už ako dieťa som kreslila vždy a všade a vo všetkom hľadala niečo pekné, estetické a úhľadné.

Napríklad?

Mojim nekonečným zdrojom „krásna“ je príroda, lesy a zvieratá. Od dieťaťa som ich vnímala ako zdroj inšpirácie, či už pri prechádzkach so psami, na chrbte koňa, alebo len tak, pri túre. S ceruzou v ruke som zvečňovala stromy, listy, chrobáky, zvieracie portréty a koní asi milión (úsmev). A tak ma výtvarné umenie sprevádzalo životom. Strednú školu Pedagogickú, so špecializáciou na výtvarnú výchovu, som si tiež vybrala pre to, že som sa tam mohla realizovať. Po strednej škole však prišlo prvé sklamanie, nakoľko som neprešla prijímačkami na VŠ-výtvarníctvo, no tým sa naopak odštartovalo moje pedagogické pôsobenie v školstve. Samozrejme aj v tomto období môjho života som sa výtvarne realizovala a viedla k tomu aj škôlkárov. No kto pracuje s deťmi predškolského veku vie, že výtvarné vyžitie učiteľky siaha len po určitú hranicu. Mne sa zdala táto laťka prinízka a po 12 rokoch som mala pocit stagnácie.

Chceli ste sa teda posunúť inde…

Bola som deprimovaná stereotypom a v určitom smere aj vlastnou tvorivou nečinnosťou. Áno, potrebovala som sa niekam posunúť a realizovať sa inak, ako dovtedy.

Odkedy ste sa túžili prezentovať ako tatérka?

Od teenagerských čias som obdivovala tetovania, kupovala som si časopisy a skúmala tie obrazy na tele. Živé, trvalé. A aj ja som chcela, aby moje „výtvory“ zdobili ľudí, aby boli stále a mali hlbší význam. Bola mi blízka realistika, tieňovanie a zmysel pre detail. A to som chcela rozvíjať.

Ako ste začínali s tetovaním?

Ako každá žena, aj ja som mala nejeden citový výlev a neraz oplakala, „aké je nefér, že nemôžem robiť to, po čom túžim“, no jedného dňa ma môj manžel prekvapil a daroval mi niečo, čo od základov zmenilo môj život. Bola to prvá sada tetovacích pomôcok a farieb. Moje prvé pokusy boli na pomarančoch, grapefruitoch a iných citrusoch, ktorých povrch imitoval kožu. Teraz mi je to smiešne, ale ako tréning, naučiť sa držať stojček, základnú techniku ovládania ťahov, používania farby, to postačovalo. Potom prišla na rad bravčová koža, no tá pod teplom lampy zapáchala a obracal sa mi žalúdok. Preto som to skúsila na umelej koži a zistila som, že to nie je vôbec také jednoduché, ako to vyzeralo na Youtube (úsmev). Napriek tomu sa mi podarilo prehovoriť prvý „živý model“ a tým bol môj muž. Takže moju absolútnu prvotinu nosí na sebe on. Musím sa priznať, že to bola makačka, nakoľko mi aj po niekoľkých ťahoch v koži neostalo z pigmentu vôbec nič a nad týmto malým motívom som „maturovala“ asi 4 hodiny (úsmev). Ale aha ho, drží dodnes (smiech).

Skúšali ste niečo aj na sebe?

V tetovaní sa môže človek zdokonaľovať iba praxou. A keďže som ešte žiadnych dobrovoľníkov nemala, skúšala som to samozrejme aj na vlastnom lýtku. Ale je to fakt čudný pocit, keď vlastná ruka naháňa vlastnú nohu (smiech). No vo chvíli, keď som na facebook zavesila svoje prvé, nesmelé výtvory, rozbehlo sa to akosi samo. Zrazu to chcel skúsiť nejeden odvážlivec. Aj s vedomím, že by mi to nemuselo vyjsť, prišli a nechali ma realizovať sa. Bolo to skvelé cítiť takúto pozitívnu odozvu a podporu. Hlavne od najbližších, lebo manžel, brat, švagriná, sesternice, ale i moja mamka boli medzi mojimi prvými „obeťami“ (úsmev). Odvrátenou stranou tohoto môjho plniaceho sa sna bol fakt, že som zrazu nemala čas na nič iné, ako prácu v škôlke s 25 deťmi a následné niekoľkohodinové, denno-denné sedenia so strojčekom v ruke. Strata súkromia, lebo som tetovala doma, v obývačke. Dlho som to takto neuniesla.

Takže ste to vsadili len na jednu kartu…

Áno, vsadila som na svoj sen a aj s rizikom možného neúspechu som absolvovala niekoľkodňové školenie v Trnave, akreditované ministerstvom školstva. Modelom mi bol znova môj manžel, za čo má dodnes môj rešpekt, nakoľko mi na tetovanie obetoval svoje „pozadie“ (úsmev). Tam ma moji školiaci tatéri veľmi kladne ohodnotili, čo ma nesmierne povzbudilo. Následne sa začal byrokratický kolotoč spojený s vybavovaním živnosti, reklamy, výberu a prerábky priestorov, povolení, konzultácií s úradmi, hygienou, školenia (hygienicko-epidemiologické minimum) a neposlednom rade rozviazanie pracovného pomeru v školstve. No a potom sa to jednoducho rozbehlo. „Šialená jízda“ na Hlavnej 94 (úsmev).

O ktorom období, keď ste začali, hovoríme?

Štúdio sa otváralo po lete, v roku 2010. Prvé dva roky boli hektické, lebo všetko bolo zrazu na nás, mne a manželovi. Všetko bolo nové, všetko som sa len učila. Dopyt po tetovaní u nás bol podstatne nižší, no s pribúdajúcou praxou, klientelou, skúsenosťami sa rozširovalo aj povedomie o našom štúdiu. A dnes je to už tak, že máme termíny rezervované na niekoľko mesiacov dopredu. Momentálne do decembra. Sama som prekvapená a nesmierne vďačná, že ľudia sú ochotní čakať aj pol roka, aby mali pamiatku od nás. Je to veľmi motivujúce, ale naopak aj zaväzujúce. Nakoľko ja tetujem v štúdiu sama, je jasné, že viac, ako 6–7 hodín a občas aj 9 absolútneho sústredenia, je pre mňa dosť. V iných štúdiách je neraz viacero tatérov a tí si prácu delia. Podľa štýlu práce, spôsobu výtvarného prejavu či špecializácie. No u nás „čmáram“ iba ja a tak sa logicky čaká. Našťastie mi vo veciach fungovania štúdia pomáha môj manžel Robo, ktorý je manažérom, komunikuje s ľuďmi, vybavuje telefóny a rieši papierovačky. Odbremeňuje ma tým od vecí, ktoré ja nedokážem obsiahnuť. Takže sme taký rodinný tandem a bez neho by ten môj sen asi ani nevznikol.

Stalo sa vám, že ste spravili kaz? Čo potom?

Moja práca si vyžaduje absolútne plné sústredenie, tam nemám šancu na omyl. No keďže pracujem so „živým materiálom“, neviem predpokladať, či sa človek nestrhne, nezakašle, nepohne. Preto ho vopred poučím, ale nie som neomylná. Občas sa stane, že linka nie je dokonalá, že sa ruka zatrasie, ale ešte sa nestala situácia, aby som to nedokázala nejako zamaskovať a opraviť. Boli to skutočne drobnosti. Inak sa snažím robiť veci plánovane, premyslene a pedantne. Veď tá moja precíznosť je môj „postih“ (úsmev). Veľmi mi záleží na každom detaile a aj tie najmenšie odchýlky ma vedia rozladiť. Som ako Monk (smiech).

Aký obrázok, alebo motív je najčastejšie opakujúci sa, ktorí si zákazníci žiadajú?

Tým, že som žena, tak zo začiatku ku mne chodila prevažne ženská klientela. Preto aj výber motívov bol nežnejší a zameraný na kvety, ornamenty, motýle, pierka, anjelov, mená detí. Muži mi spočiatku veľmi nedôverovali. Dnes je to už ale úplne iné (smiech). Preto aj motívy sa menia, sú podstatne väčšie, komplikovanejšie. Jednoducho, samá výzva. Obľubujem realistiku, tieňované a detailné motívy. Jedno však platí stále. Do každého dielka sa snažím vložiť niečo zo seba. Svoj rukopis jednoducho nedokážem a nechcem meniť, preto sa snažím zameriavať na to, čo je môjmu srdcu blízke a skoro všetky motívy, ktoré mi ľudia prinesú, tak trochu pretváram na svoju ruku. Neraz dotváram aj priamo na telo, fixami, podľa muskularity a stavby tela jednotlivcov. Je to potom originálnejšie a sedí to. A najradšej mám tých, ktorí mi dajú úplne voľnú ruku (úsmev). Vtedy som v extáze (smiech).

Ako postupujete v prípade, ak si zákazník želá príliš malé tetovanie? Časom sa môže stratiť a bude z toho machuľa…

Samotné malé tetovanie nie je problémom, ak je jednoduché, prehľadné a čisté. Najhoršie je, ak chce zákazník nasúkať na malinkú plochu veľa vecí. Preto prehustené motívy už po roku nevyzerajú pekne. Farba v koži totiž pracuje, časom sa rozpíja a detaily tým pádom zanikajú. Ostáva nejasná machuľa, s ktorou by bol málokto spokojný. Je nutné myslieť aj na to, že tetovanie starne spolu s našou kožou. Podľa toho sa treba stavať aj k výberu tetovania, prípadne si nechať poradiť. Tiež záleží od pokožky. Na ľuďoch s bielou, či pehavou pokožkou drží farba oveľa intenzívnejšie, ako na ľuďoch snedých. Všetko je však individuálne.

Koľko máte tetovaní vy?

Vidíte, to som ani nepočítala (smiech). Mám ich kade-tade a každé jedno má pre mňa osobitý význam. No dokopy význam nedávajú.

Kto tetoval vás?

Tým, že sa zúčastňujeme aj tetovacích súťaží, spoznali sme veľa veľmi kvalitných umelcov a ich tvorbu. Tých, ktorých práca ma očarila najviac som oslovila a tak mám zbierku už od niekoľkých z nich. Je však naozajstným umením zladiť si s týmito ľuďmi diáre, takže aj mne to pribúda veľmi pomaly (úsmev).

Platí, že tetovať sa môžu dať len osoby staršie ako 18 rokov?

Legislatívne to žiaden zákon nezakazuje. Je to skôr etická záležitosť a my máme vo svojich stanovách, že netetujeme ľudí mladších ako 18 rokov. Sú to ešte deti a majú „skvelé nápady". Ale ak je záujem seriózny, vyžadujeme, aby s dieťaťom prišiel do štúdia rodič osobne, rozprávame sa o zdravotnom stave dieťaťa, taktiež o možných následkoch, či už etických, morálnych a aj o prípadných zdravotných rizikách. Podpísať papier určite nestačí. Až keď rodič po osobnej konzultácii tetovanie odobrí a súhlasí, vtedy tetujeme aj zákazníkov pod 18 rokov. No aj v priebehu tetovania musí byť rodič prítomný.

Prečo sa ľudia tetujú?

Pohnútky sú rôzne. Niekto sa chce iba páčiť, vyzdobiť, prípadne niekam zaradiť, niekto tetovaním vyjadruje svoj postoj k životu, spoločnosti, niekto takto vyjadruje vzburu, niekto v tetovaní skrýva povzbudenie, iní spomienky, túžby, ciele. V každom prípade sú za tým neraz veľmi silné emočné príbehy. A vtedy sa mi pracuje najlepšie, keď viem, koľko a čo to pre človeka znamená, vtedy to s tým človekom aj dosť prežívam.

Čo najväčšie tetovanie? Už ste tetovali aj celý chrbát?

Áno, ale ono sa to nikdy nerobí naraz. Možno iba v predstave tých veci neznalých. Sú to častokrát premyslené a rozplánované sedenia, ktoré vznikajú niekedy aj rok. Po každom sedení je totiž potrebná doba na zahojenie a to trvá aj mesiac. Jednoducho, je to dlhý proces, ktorý nikdy nevzniká zo dňa na deň.

Vydržia tú bolesť?

Ktorí ako. Vo všeobecnosti ženy vydržia viac. Asi je to prírodou tak dané. No sú aj chlapi, ktorí dokážu prekvapiť. Napríklad tí chudučkí, kostnatí, čo vydržia šesťhodinovú vec na hrudi. Ale prekvapením vie byť aj dvojmetrový svalovec s váhou 120 kg, ktorý už po hodinke smrká (smiech). Sú to však také naše malé tajomstvá. Takže budem diskrétna.

Aké je najcitlivejšie miesto?

Citeľné je to všade. Toto je však vec absolútne individuálna. No vo všeobecnosti je to najcitlivejšie všade tam, kde je tesne pod tou kožou kosť, alebo šľacha, napríklad: hrudník, členok, rebrá, lakte či kolená, slabiny, vnútorné stehno, či vnútorná paža, ale aj zadok.

A najmenej citlivé?

Cudzie (smiech). Žartujem, samozrejme. A aj keď u každého človeka je prah bolesti postavený inak, celkom v pohode sa zvládajú ruky a nohy. Chrbát je tak pol na pol.

Aké kuriózne požiadavky zákazníci mali?

No, okrem niekoľkých tetovaní na citlivejších ženských partiách, som sa nestretla so žiadnou absurditou, s akými sa bežne stretávame v zahraničí. Tu je ešte stále dosť konzervatívna klientela a mentalita. Mne osobne to však nevadí. Lebo ak by odo mňa niekto chcel napr. nejaké rozsiahlejšie tetovanie tváre, asi by som odmietla. Príde mi to, do určitej miery, ako strata identity. Ostatné výstrelky mi nevadia (úsmev).

Môže tetovať hocikto?

V dnešnej internetovej dobe si už naozaj každý môže zohnať tetovacie pomôcky a začať. Aj vy (úsmev). Ale je veľmi dôležité umelecky cítiť, mať predstavivosť, fantáziu, ale aj kondičku a pevnú ruku. Lebo ono to možno vyzerá celé úplne jednoducho, ale nie je. Verte mi, je to drina. Dôležitá je tiež ochota napredovať a prijímať aj konštruktívnu kritiku, chuť zlepšovať sa. Ja osobne sa ešte stále učím a dlho budem. Tu je cieľom cesta. Nikdy nie ste tak dobrý, aby ste nemohol byť lepším. A na to netreba zabúdať a zaspať na vavrínoch! Druhou stránkou je aj kvalita, sterilita pomôcok, neškodnosť farieb, zdravotné záruky. Osobne by som sa nikdy nedala tetovať niekde v pivnici. Takéto tetovania opravujem a nie je ich málo. Sú to veľa krát strašné veci (smiech). Preto by si ľudia mali poriadne „preklepnúť“ tatéra, jeho tvorbu, reakcie jeho zákazníkov a podľa toho si vybrať. To je prvý a najzásadnejší krok k spokojnosti.

Je nutné sa o tetovanie aj špeciálne starať?

Samozrejme, tetovanie je zásah do tela, je to rana. Je nutné venovať mu aj patričnú pozornosť, ak má byť tetovanie po vyhojení pekné. Osvedčené rady dáva v štúdiu každý tatér. My ľuďom dávame presné inštrukcie pri osobnej konzultácii, aj vytlačené na letáku a priamo v štúdiu ponúkame špeciálne krémy, ktoré sú obohatené o vitamíny, rôzne oleje, ktoré hoja. Najzákladnejšie však je, čerstvé tetovanie nemočiť, nelúpať a nevystavovať priamemu slnku, či solárku. Prvé dva týždne je to citlivé aj na dotyk, takže sa odporúča obmedzenie športových aktivít.

Ako vznikol váš pseudonym Sju VanDali?

Salvadora Dalího poznáte. Fenomén výtvarného sveta, ktorý ma fascinoval aj ako výtvarník, aj ako človek, ktorý šiel večne proti prúdu a tým bol iný. Dostal sa mi pod kožu, čo sa odzrkadlilo aj pri vymýšľaní nášho pseudonymu, ktorý vymyslel môj muž. Mňa-Zuzanu niektorí volali Sju, a tak sme to len celé spojili slovíčkom Van a bolo Sju VanDali. Inak je to slovná hračka a má dva významy: po prvé VanDali-ako vandali, rebeli, nakoľko tetovanie je ešte stále v našich končinách považované za niečo vandalské a po druhé Sju Van Dali – Sju, ako Dalí. Neskromná som, viem (smiech).

Čítajte tiež:

Prešovská primárka Marianna Horánska: 5 dôvodov, prečo pacientky vyhľadajú gynekológa

Najobľúbenejší učiteľ prešovského gymnázia v rozhovore: Vyrastá nám nezdravá mládež!

foto: archív zk