Prešovská pedagogička, ktorú ocenil minister: Vyspovedali sme Jarmilu Verbovskú

Spolu so sestrou, ktorá je pedagogičkou na vysokej škole, ju rodičia viedli k samostatnosti, pracovitosti, zodpovednosti a tak, aby povinnosti a úlohy neodkladala. „V inom prípade by potom tie povinnosti ostali nevyriešené, nesplnené. Dôležité je mať všetky veci na poriadku, ale predovšetkým nás viedli k tomu, aby sme vedeli pracovať v tíme, aby sme verili ľuďom a hľadali v každom človeku to, čo je dobré,“ hovorí na úvod prešovská pedagogička Jarmila Verbovská. Viac prezradila v rozhovore.

Čo vás najviac lákalo na tejto práci?

Vždy som sa s láskou a obľubou starala o deti, hrávala a pracovala s nimi. To ma viedlo k tomu, že som po skončení základnej školy nastúpila na Strednú pedagogickú školu v Turčianskych Tepliciach – odbor učiteľstvo pre materské školy. Po jej ukončení som nastúpila ako učiteľka MŠ do I. Závodnej materskej školy v Považskej Bystrici, kde som pracovala jeden školský rok. Na toto obdobie mám veľmi pekné spomienky, pretože práca s tými najmenšími vás inšpiruje, deti sú nápadité, tvorivé a neustále si žiadajú svoju pozornosť. Nenechajú vás v pokoji. Samozrejme, je to náročná práca, pretože máte zodpovednosť .

Aké predmety ste mali na starosti?

Nakoľko ešte na strednej škole som mala záujem o psychológiu a hneď po škole som na vysokú školu nebola prijatá, rozhodla som sa opätovne si podať prihlášku na FF UPJŠ v Prešove na odbor ruský jazyk – psychológia, učiteľský smer. Po prijatí som uvedený odbor študovala v rokoch 1978 – 1984. Po ukončení vysokej školy som nastúpila na ZŠ v Bystrom, kde som učila jeden školský rok – predovšetkým ruský jazyk. Opäť to bol pre mňa nová skúsenosť a to v súvislosti, že som v triede mala žiakov z rómskeho etnika. V Považskej Bystrici sme totiž nemali občanov z rómskeho etnika. Bola som nútená sa vysporiadať s novou situáciou.

Prečítajte si tiež: Učiteľka prešovského gymnázia v otvorenom rozhovore: Čo je na mojej práci najťažšie

Neľutujete?

Nič neľutujem, pretože po rokoch, keď sa ku mne priznávajú žiaci ako dospelí a pripomínajú mi situácie, ktoré som s nimi zažívala, tak to je niečo úžasné. Ešte pred nástupom na materskú dovolenku som pracovala ako učiteľka v ZŠ Vyšný Žipov. Po návrate z materskej dovolenky nastúpil problém so zamestnaním, pretože bolo to obdobie po nežnej revolúcií a vyučovanie ruského jazyka na školách sa obmedzilo. To ma viedlo, že som nastúpila na dvojročné štúdium – školská psychológia na FHPV PU V Prešove. Tým som si svoju kvalifikáciu rozšírila. To mi však hneď nepomohlo a tak som dva roky pracovala ako učiteľka v MŠ v Abranovciach. Ale, ako sa hovorí, trpezlivosť ruže prináša a mne sa naskytla príležitosť, aby som nastúpila na Strednú pedagogickú školu v Prešove, v súčasnosti Pedagogickú a sociálnu akadémiu ako učiteľka psychológie, kde som na plný úväzok vyučovala v období rokov 1992 – 1998.

Učíte na Pedagogickej škole aj v súčasnosti?

Na škole stále učím psychológiu aj dnes a to šesť hodín týždenne. V roku 1998 som prijala ponuku nastúpiť na Metodické centrum – terajšie Metodicko-pedagogické centrum, ako metodička psychológie, kde pracujem doposiaľ. V súčasnosti je moje pracovné zaradenie učiteľka kontinuálneho vzdelávanie pre psychológiu a kariérové vzdelávanie. Zároveň od roku 2000 s výnimkou niekoľkých mesiacov pracujem ako zástupkyňa riaditeľa pre pedagogické činnosti. Učila som externe psychológiu na Pedagogickej fakulte, FHPV PU v Prešove predmet psychológia – vedenie seminárov. Vo svojej práci sa predovšetkým venujem vzdelávaniu učiteľov, rozširovaní ich profesijných kompetencií v oblasti prípravy na vykonanie atestácií, vzdelávaní riadiacich zamestnancov, vedenia a lektorovania vzdelávacích programov.

Minister školstva vám v tomto roku udelil Veľkú medailu sv. Gorazda. Čo to pre vás znamená?

Za svoju pedagogickú prácu som bola ocenená od rôznych školských inštitúcií, ale ocenenie od ministra si veľmi vážim. Keď som dostala pozvanie na prevzatie ceny od pána ministra, vtedy som si uvedomila, že predsa nie je moja práca zbytočná. Tým, že som učila na rôznych typoch a druhoch škôl, učitelia ma poznajú. Táto skutočnosť mi dáva možnosť poznať prácu učiteľov na týchto školách, ale predovšetkým si vážiť prácu každého učiteľa. To ma vedie k tomu pomáhať všetkým učiteľom, ale predovšetkým pracovať v kolektíve, pracovať v tíme.

Prečítajte si tiež: Rozhovor s prešovskou učiteľkou Jankou Ferencovou: Chcem byť pre svojich žiakov vzorom, prácu by som nemenila

Akú máte motiváciu na pôsobenie práve v školstve?

Pre nové podnety, ktoré so sebou prináša práca so žiakmi a učiteľmi. Vždy, keď predstupujem pred nich, je to výzva pre mňa, lebo neviem, čo môžem očakávať, či prelomím ich nevraživosť, či príjmu moje podnety pre prácu so žiakmi. Najväčšou odmenou je spokojnosť frekventantov.

Čo je podľa vás najväčší problém školstva a ako vnímate neustále striedanie ministrov na tomto poste?

Na otázku, čo je najväčší problém nášho školstva sa veľmi ťažko odpovedá, pretože je to komplex mnohých faktorov. Radšej sa k tomu nebudem vyjadrovať. A striedanie ministrov určite nie je správne, ale je to politická funkcia, s tým nič neurobíme.

Ako po náročnej práce zvyknete relaxovať a aký máte vzťah k mestu Prešov?

Ak som v Prešove, tak vyložením nôh a oddychujem a ak som na vidieku, kde opravujeme manželom rodičovský dom, tak v záhrade. Prešov mám ako mesto rada, ale nemám špeciálne obľúbené miesto. Rada sa poprechádzam po meste, ale len tak.

Čo je na vašej práci najkrajšie a čo najmenej príjemné?

Najkrajšie na práci je práve práca s deťmi, s učiteľmi, ktorí chcú sa učiť a vzdelávať. Veľmi dobre mi padne, keď sa mi prihovoria moji bývalí žiaci, či učitelia a pripomenú mi chvíle, ktoré im utkveli v pamäti a ja som ich považovala za samozrejmosť. Neviem povedať čo je najmenej príjemné – možno stereotypnosť v práci, ale v práci učiteľa to nie je možné.

Prečítajte si tiež: Lekár, ktorého v Prešove pozná množstvo milovníkov zvierat: EXKLUZÍVNY rozhovor s veterinárom Petríkom

Menili by ste svoju prácu?

Určite by som ju nemenila, lebo som s ľuďmi, pracujem medzi nimi, mám radosť, keď deti, ktoré som učila, už majú svoje deti a ja sa im môžem venovať.

A ako si spomínate vy na svoju maturitnú skúšku?

Organizácia maturitných skúšok bola odlišná, ako je v súčasnosti. Ja som maturovala v jeden deň z piatich predmetov; SJ, RJ, PSY, PED a špecializácia – hudobná výchova. Spomínam si na ňu veľmi dobre, prebiehala v príjemnej atmosfére. Najviac ma potrápil ruský jazyk, keď som vybrala otázku týkajúcu sa súčasnej sovietskej literatúry, ktorú som si nechcela vybrať. Vtedy by som sa najradšej videla pod maturitným stolom. Ale nakoniec som to zvládla.