Ľubomír Hudačko Rôzne

Lekár, ktorého v Prešove pozná množstvo milovníkov zvierat: EXKLUZÍVNY rozhovor s veterinárom Petríkom

Psy, mačky, ale aj plazy. Tieto zvieratá už prešli rukami známeho prešovského veterinára Miroslava Petríka (53). V rozhovore nám povedal viac nielen o svojej práci a o tom, čo všetko už zažil na poliklinike.

Ilustračný obrázok k článku Lekár, ktorého v Prešove pozná množstvo milovníkov zvierat: EXKLUZÍVNY rozhovor s veterinárom Petríkom
Zdroj: Dnes24.sk

Veterinárna poliklinika MVDr. Petríka, K Amfiteátru začala svoju činnosť v roku 1995. Prešovčan Miroslav Petrík (53) po ročnej praxi poskytnutej MVDr. Štangovi s ním začal spolupracovať a táto spolupráca, ktorú si MVDr. Petrík pochvaľuje, pokračuje dodnes.

„To je základ, ak je atmosféra na pracovisku optimálna. Potom môžu klienti čakať aj dobré výkony. Predtým som pracoval skôr s hospodárskymi zvieratami ako všetci veterinárni lekári, neskôr som sa začal špecializovať na spoločenské. Nie vždy človek totiž vie skĺbiť obe formy starostlivosti a preto sme sa s kolegom rozhodli, že sa budeme venovať praxi výlučne malých zvierat,“ hovorí veterinárny lekár Miroslav Petrík z Prešova.

Vy ste Prešovčanom?

Narodil som sa v Humennom, kde som býval do 15 rokov. Potom sme sa presťahovali s rodičmi do Veľkého Šariša. Keď som sa oženil, tak som sa presťahoval v roku 1994 do Prešova. O rok na to,sme otvorili veterinárnu prax pre malé zvieratá. Ak človek pracuje viac ako 20 rokov v Prešove, tak mu to mesto prirastie k srdcu. Poznanie mentality klientov je dôležité pre vzájomnú dôveru medzi klientom a veterinárnym lekárom. Cítim sa už Prešovčanom.

Je možné odhadnúť počet vami ošetrených zvierat?

Počet klientov je ťažké zrátať. Keď sme začínali, bola tu najstaršia prevádzka – veterinárna nemocnica na Dúbrave a potom sme zriadili prevádzku my. Teraz je ich však viacej. Štruktúra klientov sa delí na verných, ktorí chodia stále k vám a sú aj takí, ktorí sa chcú presvedčiť u viacerých, kto im vyhovuje najviac. Zaujíma ich cena, prístrojové vybavenie a prístup lekára. To rozhoduje pri našej práci. Počet klientov nie je rozhodujúci, rozhodujúca je skôr lojalita klientov voči nám. Je to potom predpokladom životaschopnosti tej praxe aj pre ďalšie obdobie. Časť klientov odchádza kvôli úmrtiu zvieraťa, čo ich odradí a nevedia pochopiť, že generačné obdobie u nich je oveľa kratšie ako u človeka. Ten koniec je stále bolestivý, k čomu ich my stále pripravujeme, že raz ten koniec u zvieratka príde. Veľa z nich, ale je na to pripravených.

A koľko zvierat ošetríte denne?

Približne 10–15 zvierat, takže za tých 21 rokov to môžu byť tisícky. Nehovorím však, že to bolo takto vždy. Pamätám si, keď sme v začiatkoch čakali aj celý deň na klienta a potom sme sa mu venovali polhodinu, z čoho bol nervózny. Bola to však radosť a teraz musíme skĺbiť spokojnosť klienta a našu produktivitu práce. Aby sme v kratšom období klienta dokázali uspokojiť. Teraz je ich viac, ale nikdy to nerobíme tak, aby sme zrýchľovali výkony. Keď ste v čakárni, ste nervózny, že musíte čakať. Vo vnútri ambulancie však už zrazu máte čas a nezaujíma vás, že vonku čakajú ďalší ľudia. Napríklad pre dôchodcov to je aj veľká spoločenská udalosť. Celý rok sa teší na to, že pôjde so psíkom na povinnú kontrolu. Môže byť však sklamaní, ak by ste sa zvieratku venovali iba pár minút. Nevhodným prístupom ich môžete odradiť. V čakárni preto povieme, že ďalší musia počkať a hoci si niektorí pošomrú, vedia to napokon prijať.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Najťažšie na tejto práci je komunikácia s ľuďmi. Len malé promile zvierat je ťažko prispôsobivých, ale vieme ich zvládnuť. Zviera sa buď teší, alebo je v strese. Väčšinou tu krátku dobu zvládne. Ale komunikácia s ľuďmi je náročná, pretože veľa ľudí na prvom mieste zaujíma cena. Mne osobne nevyhovuje, ak sa rozhovor začne cenou. Skôr sa snažíme rozhovor smerovať k tomu, čo vlastne zviera potrebuje. Tú cenu bude klient akceptovať vtedy, keď pochopí, čo všetko ich miláčik potrebuje. Inak by to prijal, ak by sa hovorilo o cene bez toho, žeby vedel, čo to bude obnášať. Po telefóne informácie o cenách tiež neposkytujeme veľmi radi. Nie je totiž hneď jasné, či ide o mláďa, seniora alebo je ťažké zhodnotiť závažnosť zdravotného problému. Na internete je množstvo informácií, ako sa o zvieratá starať, neraz nás ľudia prekvapia, ako sa k nim dopátrali. Je to ale dobré, pretože je to do určitej miery tlak na nás, aby sme v tom raste pokračovali aj my.

Vy máte doma zviera?

Máme doma jedného psíka a štyri sučky. Ide o kólie dlhosrsté. Snažím sa to robiť tak, aby mali režim dňa vždy iný, aby sme im spestrili ich denný program. Bývame v dome, na tom istom mieste máme aj ambulanciu. Zvieratá mám od svojho 8. roku veku, prešiel som rôznymi plemenami. Ide o povahovo veľmi prispôsobivé plemeno a to mi je blízke. Dokáže sa veľmi rýchlo prepnúť podľa aktivity. Ak človek chce športovať, ten pes je pripravený. Ak si chcete oddýchnuť, je pripravený aj na to. Nie sú tam znaky agresivity, je to mierumilovný pes.

Rozmýšľali ste o tomto povolaní už od detstva?

Môj strýko bol hlavný zootechnik na jednom poľnohospodárskom družstve. Veľa času na prázdninách som strávil s ním, to bola prvá skúsenosť. U starých mám sa chovali hospodárske zvieratá, takže prvá návšteva smerovala do maštale. Keď som sa prihlásil na Vysokú školu veterinárnu, tak som veľa chodil do nemocnice. Komunikoval som s odborníkmi a uvedomil som si, že malé zvieratá sú perspektívne, ten chov sa rozširuje aj napriek finančným problémom ľudí a mal som vzťah k psom a mačkám. To ma utvrdilo v tom, že toto asi bude moje pole pôsobnosti. Mal som ale aj také obdobie, keď som ako veterinárny lekár nepracoval. Bol som totiž tri roky v charitatívnej organizácii Gréckokatolíckej charity v Prešove. Vtedy som cítil, žeby som mohol byť platný v tomto smere. Venovali sme sa bezdomovcom, takže mám medzi nimi veľa priateľov. Keď idem s manželkou po meste, tak si s nimi zdravím a sú to príjemní ľudia. Potom ma to ale ťahalo naspäť k zvieratám, tak som sa k tomu vrátil a začal som sa venovať práve tejto praxi. Práca ma baví, napĺňa a venujem sa jej rád.

Aké zvieratá ošetrujete?

Na Slovensku ešte nie je tá špecializácia veterinárnych lekárov príliš vyšpecifikovaná v praxi spoločenských zvierat. Vieme ošetriť psov, mačky, korytnačky, plazy, exotické vtáky. To, čo ale nevieme urobiť, do toho sa nepúšťame. Ak ide o problémy, s ktorými nemáme dostatočné skúsenosti, tak sa snažíme klientov nasmerovať na školu, kde sa na jednotlivé zvieratá špecializujú. Ak sa k nám potom vráti na odporúčanie, pokračujeme v liečbe. Ale klientom vieme aj rovno povedať, že na to a to si netrúfame, vieme teda hlavne poradiť. Ale do všetkého sa nepúšťame. Taký papagáj napríklad stojí veľa peňazí a zodpovednosť je na vás. Veď klient k vám príde s dôverou. Snažíme sa robiť prácu s najlepším úmyslom a najvyššou odbornosťou a s klientmi je nutné komunikovať, hovoriť o rizikách. Aby boli pripravení aj na horšie výsledky.

Prišli k vám klienti aj s netypickým druhom zvieraťa? Ktoré zviera v tomto vyčnieva?

Zašívali sme Achillovú šľachu pštrosa afrického. Museli sme končatinu zošiť a následne zafixovať sadrovým obväzom. Došlo k poraneniu druhým samcom, no dopadlo to napokon dobre. Exotov som ale príliš neošetroval. Venujeme sa najmä psov a mačkám.

Čo je na vašej práci najkrajšie?

Keď sa klient poďakuje. A takisto aj moment, keď sa niečo nepodarí podľa predstáv, ale klient za vami príde s novým zvieraťom. S mladým psíkom, alebo mačkou. Je to pre mňa znak dôvery a zhodnotenia situácie, že sa to mohlo stať a napriek tomu bol spokojný s ošetrovaním. To vždy poteší. Prídu k nám aj takí, ktorí už majú štvrtého psíka. Je to balzam na dušu. Nepríjemné, samozrejme, je, keď zvieratká uhynú. Dôležitá je vtedy príprava ľudí na takú okolnosť. Tí ľudia to nevedia zhodnotiť a to z dôvodu, že ich majú veľmi radi. Chcú im predĺžiť život, ale my lekári tušíme, kedy je už zviera za prahom.

Skúste dať príklad…

Mali sme jedného 17-ročného kocúra, ktorý mal nezvratne poškodené obličky. Len som majiteľke naznačoval odporučenie o eutanáziu, ale ona mi skočila do reči a odmietla to. Pokračovali sme teda v liečbe, ale klientka prišla o pár dní s tým, že kocúr uhynul. Hovorila mi, že prečo som ju neprehovoril, aby sme zviera utratili. Tí klienti to totiž nepoznajú, niektoré úhyny sú náhle, niektoré chronické s pomalým koncom. Viem, ako to prebieha, chcel som ju od toho uchrániť. Je to niekedy ťažké vysvetliť, asi to musia niektorí pocítiť na vlastnej koži.

A aké problémy majú zvieratá najčastejšie?

Kopírujú problémy nás, ľudí. Sú chované v úzkom kontakte s ľuďmi, takže majú často problémy s kožou, alergie, ochorenia žalúdka a čriev, pečene a žlčníka, srdcocievneho systému, pohybového, reprodukčného aparátu a metabolické ochorenia. Nevhodné návyky zo strany klientov, ako je spôsob kŕmenia, častosť a pravidelnosť v kŕmení, prekrmovanie, podávanie ľudskej stravy so sebou prináša stavy, ktoré je potrebné z našej strany riešiť. Bez vzájomnej komunikácie a doporučení pre vlastníkov zvierat to nemôže viesť k náprave stavu. Klient by mal pochopiť, že psík alebo mačička nie je človek, má úplne iný spôsob trávenia ako my, ľudia. Musíme rozlišovať medzi vrodenými ochoreniami (tie, s ktorými sa narodí) a získanými (tie, ktoré sa môžu objaviť) nesprávnym kŕmením a využitím zvieraťa. Našou snahou je v čo najväčšej miere ovplyvniť tieto získané ochorenia. Predchádzanie týmto stavom sa dá len dôslednou osvetou medzi chovateľskou verejnosťou. Aj tu platí známa skutočnosť, že je lepšie ochoreniam predchádzať ako ich liečiť. A zároveň výrazne lacnejšie pre klientov. V dnešnej dobe pri zmene klimatických podmienok a cestovaniu, dochádza ku zvýšenému nárastu aj infekčných ochorení, ktoré sa v našom priestore nevyskytovali.

Ale práca je iste náročná. Ako teda po nej relaxujete?

Máme psíkov, takže ideme s rodinou na prechádzku, do prírody, alebo na výstavy. Výstava je vždy relax, nejde o výsledok. Človek sa stretne s ľuďmi, ktorí majú obdobný koníček. Práca je náročná, takže tam sa už človek nestará o zdravotnú stránku, ale človek pre nich urobí aj niečo iné.

Ako by ste zareagovali, keby ste na prechádzke po meste zbadali túlavého psa? Zobrali by ste ho do ambulancie na ošetrenie?

Keď boli moje deti menšie, ráno som videl v meste pobehovať dobermana a bol v zúboženom stave. Hovoril som si, že keď ho v priebehu dňa ešte uvidím, zoberiem ho. Neskôr som ho teda opäť videl, otvoril som na aute dvere spolujazdca, zavolal som naňho a pes naskočil. V ambulancii sme mu dali najesť, vyvesili sme o tom informáciu, no nikto sa neprihlásil. Potom si ho kolega zobral domov a mal ho nejakých 9–10 rokov. Je super, ako sa mu vodilo. Ľuďom preto doporučujeme čipovanie. Často máme psa, ktorý sa nájde a ako ho identifikujeme? Ak nie je očipovaný, ťažko zistíme, komu patrí. My u nás zvieratá umiestňujeme len určitú krátku dobu, po operácii. Pri čipovaní nejde len o vynaložené peniaze, ale o benefit, keď sa pes vďaka čipu nájde. Bežne ošetrujeme túlavých psov, spolupracujeme s organizáciami, ktoré sa venujú opusteným psom a mačkám. Oni neraz vedia zohnať prostriedky potrebné na zákrok pre zviera a pomáhajú prinavrátiť zvieratá novým majiteľom.

Môže vás zaujímať:

Prešovská učiteľka Janka Ferencová: Pracujem v neskutočnom strese, niekedy nemám čas ani na prestávku

Barista z Prešova sa v Londýne uchytil v prestížnom podniku: Pracuje v najlepšom bare na svete!

Náčelník mestských policajtov nám to prezradil: LOKALITY, ktoré sú v Prešove najbezpečnejšie

foto: archív Miroslava Petríka

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie