Marián Leško o 17. novembri: Tak významných dátumov je v našej histórii len pár

Novinárom bol Marián Leško už od roku 1982, takže aj november 1989 ho zastihol v tejto pozícii.

„V rokoch 88–89 už vychádzali články, ktoré boli znesiteľné aj podľa dnešných kritérií a prispievali tam ľudia, ktorí v novembri zohrali nejakú rolu. To bola jedna z mála možností, kde mohli verejne prejaviť svoj názor a mali dobré kontakty na redaktorov týždenníka,“ prezradil zaujímavosť.

Známy rodák nám pre Prešov 24 v rozhovore poskytol okrem iného aj svoj pohľad na udalosti spred 30-tich rokov.

Kde ste v čase novembrových udalostí pracovali?

Pracoval som v týždenníku Nové slovo v Bratislave, ktoré vtedy vychádzalo. Všetko, čo vtedy vychádzalo a bolo mu dovolené, aby oslovovalo verejnosť, muselo mať štátne a stranícke povolenie. Médiá vtedy vždy pod niekoho patrili.

Niektoré pod politické vedenie, niektoré pod odborárske, niektoré pod mládežnícke. Nové slovo bolo pod politickou kontrolou a to dosť dôslednou.

Bola to práca v prijateľnej atmosfére?

Ono sa to menilo a dalo sa v tom týždenníku pracovať, odkedy prepukla v Rusku perestrojka. Dovtedy to ale bolo dosť zúfalé zamestnanie. Všetci vieme, že išlo o „dusenie kapusty“.

Ale keď sa začala v Moskve perestrojka, tak už sme mohli niektoré veci napísať sami. Najlepšie vtedy, keď sme si vytvorili dobrú kryciu legendu. Veď netýka sa to len SSSR a Ruska, ale týka sa to aj ČSR a Slovenska.

Ako prebiehal váš 17. november 1989?

Na námestí ešte 17. novembra u nás nebol nikto. Deň predtým bol pochod bratislavských študentov, ktorí mali svoje požiadavky a boli nespokojní.

Ja som ho videl, cestoval som domov do Petržalky zo Šafárikovho námestia a ten pochod smeroval od Filozofickej fakulty k Ministerstvu kultúry. Dnes je tam Ministerstvo poľnohospodárstva.

Sprievod išiel okolo mňa, ja som mal rodinné úlohy, musel som vyzdvihnúť syna. Informoval som sa, čo to tam bolo. Všetko sa teda dialo až potom, keď prišla zvesť z Prahy, že bol zákrok na Národnej triede a že tam bol zabitý študent.

Potom začali herci so štrajkom v divadlách a už sa to rozhýbalo. V pondelok 20. novembra už bolo prvé vyhlásenie VPN a už sa všetky veci začali veľmi rýchlo odvíjať.

Kam radíte 17.11. v rámci medzníkov našej histórie?

Patrí k absolútne základným dátumom. Takých významných je len pár. Založenie republiky, vznik vojnovej republiky, február 1948, august 1968 a november 1989. To sú základné dátumy našej histórie. Tam nešlo o škrabnutie po povrchu, išlo o zmenu a život pred novembrom a po ňom. Z pohľadu média to bolo niečo úplne o inom.

Do novembra to bola hra o tom, ako napísať a nedať sa pristihnúť a nedať sa vyhodiť z redakcie. Prípadne napísať tak, aby nevyhodili šéfredaktora, ktorý bol za všetky produkty zodpovedný. A po novembri nijaké také veci nehrozili, každý mohol hrať sám za seba a písať podľa vlastného presvedčenia a vlastných schopností.

Bolo to niečo neporovnateľné?

Áno. Je rozdiel, ak pracujete s tým, že hľadáte formu, aby to bolo v rámci zákona a je rozdiel, keď niečo môžete napísať otvorene a tak, ako si to presne myslíte. Z hľadiska mojej profesie to nebol len spoločenský zvrat, ale išlo aj o zásadný zvrat osobný.

Cenzúra na Slovensku de facto padla niekedy v období normalizácie. Do roku 1968 to bolo nastavené tak, že všetko, čo malo byť publikované, musel dostať na stôl príslušný cenzor. Ten to videl a musel dať pečiatku, že to schvaľuje.

A keď sa do novín dostalo niečo, čo mohlo byť nepatričné, tak zodpovednosť niesol ten cenzor. Ale po roku 1968 a po začiatku normalizácie od 70. roku, sa tá situácia zmenila, cenzory boli zrušení a začala sa autocenzúra.

Nikto v redakcii nesedel a nikomu sa to nemuselo posielať vopred. Ale keď vyšlo niečo, čo vyvolalo v radoch moci nejaké pohoršenie, či pobúrenie, tak sa to najskôr prejavilo tak, že kopačky dostal šéfredaktor a problémy mal aj človek, ktorý to do novín pripravil.

A každý vedel, že im hrozí strata roboty. Cenzúra bola dosť neúčinná, pretože tam sedeli dámy a páni, ktorí na tom neboli inteligenčne najlepšie. Autocenzúra bola oveľa účinnejším prostriedkom kontroly.

Nebáli ste sa, že sa vám niečo môže stať?

V 89-tom bola v médiách atmosféra taká, ako je teraz. Všetci s tou zmenou spájali len najlepšie a najsmelšie očakávania. Ja si pamätám, že keď bolo na námestí jedno z mnohých novembrových zhromaždení, tak nejaká manželská dvojica sa posťažovala, že prišli o úspory, pretože cestou na manifestáciu stratili peňaženku s 20 000 korunami.

Na to vypukla spontánna zbierka do vreca, ktoré kolovalo v publiku a v tom vreci nazbierali viac ako 20 000. Dnes si to viem len ťažko predstaviť. Ale vtedy bola taká doba, že v ľuďoch prebudzovala to najlepšie, čo v nich bolo. V 89-tom nebol dôvod sa nejaký spôsob obávať.

A potom? V 90. rokoch?

Potom to už bolo iné, pretože už ten verejný život a písanie o ňom nebola hra o fazuľky. Išlo o to, aké bude usporiadanie republiky, aká bude federácia, ako prebehnú základné ekonomické reformy. Výsledkom toho bolo, že jeden rok klesla produkcia v SR o takmer 20%.

Viete si predstaviť, čo to znamenalo pre životnú úroveň. Začalo to byť vážne a nikto netušil, či sa to podarí po nejakom čase zvrátiť k lepšiemu, alebo či to bude stále horšie.

Navyše, vtedy ľudia prežívajú politiku ešte rádovo nájstojčivejšie a emocionálnejšie, ako ju prežívajú dnes.

Dnes vedia ľudia zrušiť politikov len pri výnimočných udalostich, ale vtedy to bol stav permanetnej zrušivosti a ľudia boli naučení spred novembra, že písané slovo má svoju váhu.

Tam sa to už začalo polarizovať, najmä, keď sa Mečiar dostal k moci a vznikli dva tábory; stúpencov a odporcov. Tam to už začalo byť vážne pre novinárov a nebezpečné.

Keď bol niekto podozrievaný, že je nepriateľ Mečiara a dostal sa do skupiny stúpencov, tak mu hrozila priama fyzická inzultácia. Môžu o tom rozprávať novinári Štefan Hríb, Eugen Korda, Ernest Vajdler a ďalší.

Čo ste v tomto ohľade zažili vy?

Ja som zažil situáciu, že som šiel MHD a niektorí ľudia, čo ma poznali, mi začali nadávať. Iní ma začali brániť a celý autobus sa hádal kvôli mojej osobe. Tak som si hovoril, že toto nechcem viackrát zažiť. Boli to vypäté situácie.

Vtedy sa lámal chlieb, že či pôjdeme s Mečiarom nevedno kam, ale zjavne len nejakým východným smerom. Alebo sa nám podarí z tej pasce vyskočiť a budeme to, čomu sa hovorí súčasť strednej Európy. Vtedy to boli naozaj vypäté časy.

Takže ste rád, že padol minulý režim a potom padol aj Mečiarov režim…

Určite. Keď padal prvý režim, tak tam som si na tom nijaké zásluhy robiť nemohol, ale keď padal druhý, tak si skromne myslím, že malý podiel na tom mám.

V roku 1996 som o ňom napísal knihu Mečiar a mečiarizmus a pokiaľ viem, v tom čase to bola jediná kniha, ktorá o ňom vyšla a ktorá ho nejakým spôsobom analyzovala ako politika a hlavne, analyzovala ho ako zdroj nebezpečenstva pre republiku.

Je potrebné vychádzať z toho, že akú malo Československo a Slovensko skúsenosť. V roku 1968 som mal 14 rokov a zažil som, že vo vlastnej rodine a prostredí, kde som sa pohyboval, si s tým veľa ľudí spájalo veľké nádeje a očakávanie.

A potom nasledovali sklamania…

Prišiel s tým Dubček a jeho kolegovia dávali nádeje, že sa všetko zmení k lepšiemu. A zrazu prišiel 28. august a nastalo prvé veľké sklamanie, že niekto nás zlomil ako palicu.

A druhé veľké sklamanie bolo, keď začala normalizácia a každý, kto sa podieľal na roku 1968 a nejakým spôsobom neodvolal svoj postoj, bol postihnutý.

Niekto ťažšie a niekto ľahšie, ale nikto tomu neuhol. A potom ľudia žili takmer 20 rokov s vedomím, že netreba do vecí, ktoré sa týkajú spoločenských záležitostí, vstupovať osobne.

Šanca, že to pominie bola zrejme malá…

Človek mal byť zalezený v kúte, urobiť od pondelka do piatku, čo od neho chcú a v piatok ísť na chatu a žiť podľa svojho. A všetci vedeli, že sú tu ruské vojská a že šanca, že sa z toho bude dať dostať, je veľmi malá.

Boli aj rezignácie, niektorí si povedali, že doba je taká, tak idem robiť kariéru podľa doby, aká je. Robili nadprácu a boli odmeňovaní postami, funkciami či platmi. Ale bolo to obdobie veľkého spoločenského marazmu.

Dá sa povedať, že ľudia si na to už zvykli?

Vo chvíli, keď toto trvá 20 rokov, tak to už vojde do telesného obehu človeka a do jeho mentality. Ľudia si už tak zvykli, že keď sa objavil koniec 80. rokov, tak niektorí akoby neverili vlastným očiam, že tohoto sa ešte dožili.

Mnohí žili v tom, že toto bude navždy. Tak, ako sme sa do režimu narodili, tak v ňom aj ďalej budeme. Zrazu sa to všetko zmenilo. Bol to šok, ale pozitívny. Stalo sa to, v čo už ľudia prestali dúfať.

Čo pre ľudí teda november znamenal?

Z tohto hľadiska bol november jeden zo základných životných zážitkov pre ľudí, ktorí v prednovembrovom režime nerobili kariéru. Tí, ktorí ju robili, prišli o posty, funkcie a možnosti.

Ale tí, ktorí boli iba radoví členmi a radové obete režimu – pre nich to bolo vykúpenie. Hlavne, keď sa to týkalo ľudí, ktorí nejakým spôsobom žili z toho, že svoju prácu považovali za sebarealizáciu.

Keď niekto robil vo firme, tak pre neho to bola veľká zmena, hlavne z hľadiska spoločenského uvoľnenia a slobody. Lenže na jeho životných okolnostiach sa nič zásadné nezmenilo.

Ale keď niekto bol novinárom a zažil obdobie do novembra a po novembri, tak akoby zažil dva svety. Z môjho hľadiska to bola naozaj zásadná zmena a veľa ľudí to vnímalo dosť podobne.

Zaostávalo Slovensko za vyspelým svetom veľmi?

Vtedy tu bolo to, čomu sa hovorilo sociálne istoty. Lenže boli udržiavané na absolútne minimálnej úrovni. V podstate to bolo tak, že okrem najväčších karieristov, alebo straníckych papalášov, sa všetci ostatní mali približne rovnako.

A ten režim nedovoľoval, aby niekto prepadol cez tú sociálnu sieť úplne dole; aby sa na ulici objavili bezdomovci, alebo aby boli ľudia bez práce.

Toto sa nehodilo do obrazu, ktorý sa snažilo spoločnosti vytvoriť. Zaostávanie Slovenska za vyspelým svetom sa v 80. rokoch veľmi prehĺbilo.

Ako ste tieto veci vnímali vy osobne?

Kým bol Miloš Zeman prognostik, tak aj v našich novinách písal o tom, že ako sa od 70. do 80. roku a od 80. do 85. roku zväčšilo zaostávanie SR za najúspešnejšími krajinami sveta.

Ono to nevyzeralo tak, že by sme sa raz z toho stavu mohli dostať. Vyzeralo to skôr tak, že bude redistribúcia pokračovať vždy na nižšej a nižšej úrovni.

A vieme podľa Severnej Kórey, že až do akých úrovní sa dá dôjsť. Ja si osobne myslím, že na Slovensku a v ČSR by sa tá úroveň znižujúceho sa štandardu dostala aj k nám. A to tak, ako som to videl trebárs v Moskve, keď som tam chodil, lebo tam sa diali veci.

Rok od roku som videl, ako sa to zhoršuje. Myslím si, že tomuto osudu sa nedalo vyhnúť a ten prísľub sociálnych istôt bol zároveň prísľubom, že to bude stále na nižšej úrovni, pretože ekonomická výkonnosť bola čoraz slabšia.

Milan Kňažko používa krásnu vetu, že najspoľahlivejšie sociálne istoty sú vo väzení. Tam máte garantované jedlo, strechu nad hlavou a nikto sa nebude tlačiť na vaše miesto. To je trefný obraz.

Určite ste mali na vstup do politiky rôzne ponuky. Kandidovali ste niekedy vo voľbách aj vy?

Kandidoval som raz, v roku 1994 za Spoločnú voľbu, kde bolo 5 strán. Došlo k tomu preto, lebo som začal mať problémy v denníku. Vtedy som od roku 1993 pracoval v Pravde. Písal som politické komentáre a boli veľmi kritické voči Mečiarovi.

Nie všetkým čitateľom sa to páčilo a písali šéfredaktorovi, žeby som mal z denníka vypadnúť. Šéf ma nechcel vyhodiť, ale občas za mnou zašiel a povedal mi, že som pracovitý a snaživý, ale že veď nemusím toľko písať. Že píšem dobre, ale nemusí to byť každý deň a že si mám dať pauzu, lebo ľudia mu píšu a nadávajú.

To neznelo tak, že bol na vašej strane…

Ja som si povedal, že čo to má byť? Veď keď som platný člen redakcie, tak by mal byť záujem, aby som písal čo najviac. Keď som toto počul a prišli za mnou s ponukou, že či nepôjdem kandidovať, tak som šiel tam, kde ma chceli.

V roku 1994 to ale pre mňa dopadlo dobre, lebo dal som dôveru svojim voličom a oni ju sklamali (smiech). Vďaka tomu som sa mohol vrátiť do novín a zabudnúť na to, že som za niekoho kandidoval.

Dnes by to už asi také jednoduché nebolo…

Vtedy sa mi to ešte prepieklo, dnes by to bolo veľmi problematické. Ak by som sa na to pozrel prísnejšími očami, tak musím povedať, že politický komentátor by nemal komentovať, potom kandidovať a opäť komentovať.

Táto kosa na mňa nepadla a od roku 1994 mohol byť politický analytik a komentátor. Napísal som odvtedy pár kníh a písal som každý deň články. Mohol ma každý kontrolovať, či píšem zaujato, alebo s predsudkami. Ľudia ma z toho neobviňovali, takže som mohol robiť novinára až do júna tohto roka.

A chýba vám novinárčina a písanie?

Každá robota má svoje plusy a mínusy. Na to, čo som robil ja, sa mi páčila jedna vec; že to bolo slobodné povolanie a že mi nikto nedával pokyny, o čom mám napísať.

Samozrejme, očakávalo sa odo mňa, že prídem s témou, že ponúknem, čo chcem napísať a spracovať. A keď sa téma editorovi a šéfovi páčila, tak som to mohol napísať.

Vedel som, kedy je uzávierka a mohol som sa tomu venovať. To sa mi na novinárčine páčilo. Hlavne, keď som si našiel peknú tému, tak som potom mal na rozdiel od denníka v Trende čas tú tému dôkladne naštudovať. Najradšej som mal, keď som si zháňal podklady, študoval ich a stretával sa s ľuďmi, ktorí sa v tom vyznali.

Bolo niečo, čo ste na tejto práci nemali radi?

Neznášal som, keď som musel sadnúť na zadok a napísať to, lebo sa blížila uzávierka. Písanie je ťažká robota, keď človek má jeden cieľ – ja som to mohol robiť tak, že niečo o tej téme viem, tak to z prvej vody napíšem.

Nie vždy by sa to dalo čitateľsky pochopiť. Na to, aby z toho čitateľ niečo mal, musí mu človek umožniť vstup do témy a zaujať ho, aby ho dočítal. Musí byť zrozumiteľný na prvé prečítanie.

Teraz by ste mali veľa práce, veď v ostatné mesiace rezonujú medzi politikmi rôzne nahrávky a kauzy…

(Smiech).

Koľko rokov ste sa venovali novinárčine?

Pre mňa písanie nebolo vecou momentálnej inšpirácie a tvorivého rozhľadu, ale ťažkej práce. Ja si myslím, že bez ťažkej práce to nejde, ale aby to každý vyhľadával s veľkým nadšením, tak to asi nie.

Ja rád veci študujem, ale keď ich môžem povedať slovne, tak to mám radšej, ako keď ich musím napísať. Už je to v takej polohe, že to nemusím robiť každý týždeň.

Občas ma zamrzí, že vidím na ulici voľne pohodenú na ulici, ku ktorej sa nikto nemá. Ale pracoval som ako novinár takmer 40 rokov, takže popísal som toho dosť.

A vo fotogalérii si pozrite aj zábery na mítingy v Prešove z roku 1989 objektívom prešovského fotografa Dionýza Dugasa.

Sledujte nás aj na našom Facebooku, Instagrame a Twitteri a nenechajte si ujsť ďalší zaujímavý obsah z Prešova a okolia.