Andrej o novembri 89 na východe: Na demonštrácie sa utekalo zo školy, je to silná spomienka

Okrem dňa študentstva si 17. novembra Slováci aj Česi pripomínajú 32. výročie pádu komunistického režimu vo vtedajšej spoločnej krajine.

Režimu, ktorý obmedzoval ľudské práva.

Historické okamihy z roku 1989, ktoré sú vo výsledku označované ako Nežná revolúcia, odštartovali študenti pochodom v Bratislave už 16. novembra. Následné ich demonštrácie na pražskej Národnej triede o deň neskôr už rozpútali lavínu, ktorej komunisti nedokázali čeliť.

Nespokojnosť s ich režimom a súvisiacim obmedzovaním základných ľudských práv či následné neprimerané policajné zásahy proti účastníkom protestov len urýchlili nutnosť oslobodiť obyvateľov od krívd a diktatúry. Nezabudnuteľné spomienky na tieto udalosti má aj Andrej (48), ktorý bol v tom čase mladým študentom strednej školy v Košiciach.

Ako ste prežívali demonštrácie 17. novembra 1989 v uliciach Ko­šíc?

Mal som v tom čase 16 rokov. S kamarátmi sme sa dohodli, že utečieme zo školy, pretože vyučujúci nás na demonštrácie, samozrejme, pustiť nechceli. Dá sa povedať, že sme boli ešte deti a od rodičov sme sa o tom tiež veľa nedozvedeli. Ak si dobre pamätám, nebolo to 17. novembra, ale o pár dní neskôr. Boli sme zvedaví, čo sa deje.

Nikto vám nič nepovedal?

My sme to nemali odkiaľ vedieť.

Šli sme na Hlavnú ulicu v Košiciach, kde sme sa zúčastnili demonštrácií. Vystupovali tam vtedy rôzni herci a podobne. Spočiatku sme nevedeli, čoho sa demonštrácie týkajú.

Kedy ste sa to dozvedeli?

Až keď sme si vypočuli viaceré príhovory. Pochopili sme, že sa ľudia búria proti vtedajšej situácii. Ulice boli plné ľudí, najmä mladých, ktorí nahlas kričali a pískali so zapálenými zapaľovačmi a nápismi na vyrobených plagátoch.

Niektorí dokonca plakali.

Pre mňa to je nezabudnuteľná a silná spomienka, ktorú si budem vždy pamätať.

Vnímali ste zmeny, ktoré nastali po Nežnej revolúcii?

Ak mám byť úprimný, ako 16-ročný som to veľmi nevnímal. Začal som si to uvedomovať, až keď som nastúpil do práce po skončení strednej školy. Síce som situáciu v práci nemal s čím porovnať, keďže som bol predtým študentom, ale starší kolegovia mi o tom zvykli rozprávať. Ľudia sa slobodnejšie vyjadrovali a prejavovali.

Dovtedy to bolo aké?

Dovtedy každý rozprával potichučky, bál sa vyjadriť svoj názor, aby náhodou nepovedal niečo, čo nemal. Každý veril, že nastane veľká zmena, že budú môcť robiť to, čo dovtedy nemohli.

A dočkali sme sa toho?

Keď si to takto dozadu premietnem, myslím si, že všetci čakali, že tá zmena nastane veľmi rýchlo. Popravde to však išlo dosť pomaly.

Čo sa vo vašom študentskom živote zmenilo po páde komunizmu?

Po roku 1989 sme cítili väčšiu slobodu.

Každý zrazu hovoril o tom, kde všade bude cestovať, čo všetko urobí a všetci vyzerali spokojnejšie (smiech). Asi najväčšia zmena pre mňa bola, že sa zo „Súdruha učiteľa“ a „Súdružky učiteľky“ stali „Pán učiteľ“ a „Pani učiteľka“.

Chvíľku mi trvalo, kým som si na také oslovenie zvykol. Tiež si pamätám, že sme sa už nezdravili pozdravom „Česť práci!“, skôr nám povedali, aby sme tento výraz už nepoužívali.

A ak sa na minulosť pozriete teraz, myslíte si, že na vtedajšom totalitnom režime bolo aj niečo pozitívne?

Áno, jednu vec by som spomenul, že veľké závody podporovali výstavbu vlastných bytov, ktoré potom dostali ich pracovníci.  Neexistovalo žiadne príživníctvo a podpory, každý musel pracovať.

Hl. foto: archívne