Prešovský dídžej o diskotékach vtedy a dnes: Platne za socializmu mu zháňali hokejisti
Aká bola práca dídžeja v období novembra 89? V druhej časti rozhovoru nám to prezradil Prešovčan Rudolf Voit. Uviedol, aké ťažké bolo zohnať hudobnú novinku, aká muzika vtedy letela a porovnal aj súčasnosť. Prečítajte si jeho spoveď o minulosti a dnešku.
Niektorí jeho kolegovia, ktorí sa dostali na základnú vojenskú službu boli dva roky zamknutí v tanku a nemali možnosť sa vôbec vyvíjať. On mal šťastie, že sa mu podarilo dostať na útvar, kde mu bolo umožnené fungovať ako diskdžokej. Prinášame pokračovanie rozhovoru s Rudolfom Voitom, prvú časť si môžete prečítať tu.
Bol v tom čase problém zháňať nové veci?
Určite áno, bolo to veľmi problematické. Vtedy sa hrávalo z platní, kto mal CD prehrávač, bol veľký pán. Tie boli neuveriteľne drahé a vlastnilo ho len pár ľudí na Slovensku. Hralo sa hlavne z malých platní, vynilov a maxisinglov. Alebo aj potom z kaziet. Tie nahrávky prichádzali tak, že sa nahrávali z rádia. Boli dve stanice, ktoré sa venovali tanečnej hudbe – maďarská a poľská. Prinášali novinky z populárnej hudby, dali sa chytiť v Prešove a dala sa nahrávať hudba. Našli sme si spôsob, ako si to zabezpečiť.
Ako ste sa teda dostávali k novým platniam?
Nahrávky boli podstatne drahšie, ale ak chcel človek napredovať, tak si ich kúpil. Malá platňa sa pohybovala v cenách od 100 do 134 korún, čo boli veľké peniaze. Hokejisti, kamionisti, športovci – hocikto, kto chodil vonku, tak nám tie platne doniesol. Ja som si prvý CD prehrávač kúpil v roku 1990, no bol pomerne drahý. CD sme si museli nakupovať v tom čase vo Viedni. Výberovky, single a z toho sa potom hrávalo.
Vaša kariéra dídžeja sa skončila, alebo ešte fungujete naďalej?
Dodnes sa tomu venujem. Stále hrám a veľa mojich kolegov, ktorí začínali pred desiatkami rokov stále hrajú a sú žiadaní. Z mladých chalanov dnes sa uchytí len veľmi málo. Bude to asi v tom človeku, musí ukázať, že ho to baví a musí ju brať vážne. Samozrejme, platí to pri každej profesii, dídžejov by som nevyvyšoval. Nič sa nemení, je to o ľuďoch a s ľuďmi. Dnes si to ľudia nevážia tak, ako kedysi. Chýba mi na diskotéke tá vrúcnosť. Dnes keď niečo zahrám nové, tak človek to zoberie ako poslucháč menej emocionálne. Povie si, že okej, počul som niečo nové, no v minulosti tá eufória bola väčšia. Je to však tou dobou, predtým neboli také možnosti. Momentálne pár klikov stačí na to, aby ste boli v brazílskom rádiu. Toto mi trochu chýba, vážilo sa to vtedy viac.
Môže sa to ešte zmeniť?
Myslím, že nie. Je to revolúcia, technický rozvoj. Diskotéky budú, ale prežívajú totálny úpadok. Je spôsobený tým, že ľudia majú rôzne aktivity a možnosti na zábavu. Chcú ísť do kina, chcú mať auto, dovolenku a internet. Majú taký záber, že ich príjem to celé nevykryje. A diskotéka je v súčasnosti na poslednom mieste. Už to nie je také, aké to bolo. Človek sa musí zabávať, zbiera známky, športuje, chodí do kina a divadla. Nie je to tým, aby ľudia nechceli, no zmenila sa doba.
Aká hudba letela?
Rovnaká ako dnes. Dídžej v tej dobe musel byť progresívny, preto ju robil. Nemohol ju robiť hocikto. Ak ste sa pustili do roboty, museli ste znášať aj tlak okolia. Chceli zahrať niečo nové a chceli, aby to človek zohnal. To človek v sebe musel mať. Ak prišiel novosobý štýl new romantics, alebo break dance, tak ste sa toho takisto dotkli vtedy ako sa to stáva aj dnes. Myslím, že je to totožné.
Na ktorých miestach sa v súčasnosti hrávajú diskotéky?
Najviac sa venuje mladým v súčasnosti asi Ponorka, hoci to je skôr klub pre mladých a študentov. Máme tu ešte Hviezdu, kde som tiež roky hrával a začínal, potom aj Alfa a Avalon. Rysuje sa tu nový klub, ale možnosti v Prešove nie sú také, aké by sa mali ponúknuť publiku. Obávam sa, že to bude veľmi komplikované taký priestor uživiť. Sám som vlastnil niekoľko diskoték, robím roky v tomto fachu. Na Slovensku vôbec je podobných klubov len niekoľko, niektoré vznikajú, iné zanikajú. Aj dídžeji sa točia okolo toho len tí istí. Najviac ma zaujal z klubov Ministry of Fun v Banskej Bystrici.
Čo si myslíte o projekte Prešovský Seattle?
Určite má svoje miesto, je dobré, že sú takéto aktivity v meste. Ak by sa diali len vo väčších mestách, tak by to dokazovalo to, aký kultúrny národ v danom meste je. Ja sa o Prešovčanov neobávam, pretože tu tých akcií je počas roka naozaj veľa. Ak človek povie, že nemá tu kam ísť, tak sa zrejme nepozrel do kultúrne-spoločenského kalendára. Ale nie ročného – mesačného. Každý mesiac sa v Prešove niečo deje. Tým, že to nevie, tak jeho vnemy sú zamerané na niečo úplne iné než na to, aby hľadal danú udalosť.
foto: archív rv
