Spomínate si ešte? Takto sa volali ulice v Prešove za komunistov!
Počas našej návštevy u docenta Ľudovíta Petraška na pôde Prešovskej univerzity k téme november 89 sme nazreli aj do histórie názvov ulíc v Prešove. Dozvedeli sme sa zaujímavé fakty o Hlavnej ulici i Masarykovej či ďalších.
Docent Ľudovít Petraško z Prešovskej univerzity navrhol, v tom čase ako hovorca miestnej VPN, premenovať tie ulice, ktorých názvy sa za komunistického režimu neujali.
„Napríklad Sabinovská sa volala Leningradská, Levočská bola Červenej armády. Februárového víťazstva je dnešná Štefánikova. Ulica 17. novembra sa volala Gottwaldova. Ale inak väčšine ulíc ostalo meno, aké im prisúdili komunisti – Engelsova, Čapajevova či Fučíkova. Na rozdiel od väčšiny iných slovenských miest, prinajmenšom na západ od Prešova ich nepremenovali,“ hovorí Petraško.
Ako pokračoval, dnešná Masarykova sa volala Leninova a Námestie legionárov bolo zase Leninovo námestie. „Dnešná Dilongova ulica mala názov Revolučná, hoci podľa mňa sú aj horšie mená. Aj napríklad Hlavná ulica – vždy sa jej hovorilo takto, no istý čas mala nálepku aj Stalinova a keď ho zosadili, tak sa premenovala na Ulicu Slovenskej republiky rád. A predtým, za Slovenského štátu bola Hlinkova. Ale vždy jej všetci hovorili Hlavná, čo som napokon navrhoval ja. Neviem však, či poslúchli práve mňa,“ líčil s úsmevom Petraško.
Tejto téme sa pár mesiacov po revolúcii venoval v Prešovských novinách. Spomenul aj ďalšie zaujímavosti, ktorých časť z pôvodného vydania 13.4.1990 uverejňujeme:
Akosi ušlo našej pozornosti, že neprirodzené označenie dostali nielen ulice, ale dostalo ho tiež zopár objektov, okolo ktorých takisto prechádzame dennodenne, ak už do nich aspoň z času na čas nezájdeme. Napríklad pomenovať kino podľa obce, ktorej časť obyvateľstva bola za vojny vyvraždená, sa mne vidí ako priam hanobením. Obete si skôr uctíme, ak po Tokajíku pomenujeme daktorú z „uvoľnených“ ulíc a kino by mohlo vari bez problémov niesť pôvodný honosný názov Scala. Rovnako nepochopiteľný sa mi vidí cudzojazyčný názov hotela a kaviarne Verchovina. Neviem, ktorá osvietená hlava naň vtedy, myslím okolo roku 1960, prišla. Nemám vedomosť ani o tom, žeby kdesi na opačnej strane hraničného priechodu vo Vyšnom Nemeckom pomenovali čosi po našom okresnom meste či po niektorej z blízkych lokalít. A keďže sa, povedzme, ani starý pán Škoda neobracia v hrobe, ak autá s jeho menom naďalej behajú po svete – hoci mu nerobia vždy najlepšiu reklamu – možno by sa i nášmu hotelu mohlo vrátiť meno jeho pôvodného majiteľa, totiž pána Bergera. Aj keď sa sotvaktorý z jeho prípadných potomkov dakedy ujme dedičstva. Keby k tomu jednako prišlo, viem si domyslieť, čo by urobil ako prvé: odstránil by monštruóznu olejomaľbu a s ňou – pri všetkej úcte k autorke, najmä k jej osudom za normalizácie – zrejme najväčší gýč, aký sa v tomto meste nachádza. Vzhľadom na viacmenej zachovaný pôvodný interiér tu naozaj pôsobí ako klasická päsť na oko. Nuž, všeličo by sa zišlo premenovať – možno i naše sídliská s takými poetickými menami, ako je dvojka či trojka (navyše A alebo bé), ich nákupné strediská s tak výrazne odlíšenými názvami, ako Centrál a Centrum…Nepochybujem, že názvoslovná komisia má po tieto týždne plné ruky práce. A hádam by nebolo na škodu, keby nás aj príležitostne oboznámila, čo a ako sa chytá premenovať.
Záverečný text: Ľudovít Petraško, foto: ilustračné
