V roku 2011 pomenovala svoj počin „Amnestia na zradu“, o rok neskôr „Nech prší, keď plačem“. Spisovateľka Andrea Rimová vydala svoj tretí titul „Kámasútra našich klamstiev“ len nedávno a už teraz má dokončenú štvrtú knihu. V rozhovore prezradila aj svoje dojmy z Prešova, kde študovala.

O svojich pocitoch z písania či plánoch do budúcnosti nám viac prezradila v rozhovore.

Kto vás inšpiroval natoľko (alebo čo) aby ste začali písať?

„Inšpiruje ma všetko, čo sa deje okolo mňa. Pekné, i smutné veci. Už ako dieťa som veľa čítala a vždy, keď som dočítala knihu, cítila som zvláštny smútok za postavami, ktoré mi boli v období počas čítania knihy veľmi blízke. Veľmi som túžila vyvolávať v ľuďoch podobné pocity. Už sa mi to podarilo a dúfam, že sa mi to bude dariť aj naďalej“.

Kde sa vidíte o 10–15 rokov?

„Sedím na hojdačke pri malom domčeku spolu s mojou chýbajúcou polovičkou a našimi potomkami. Pozeráme si fotky z množstva krajín, ktoré sme zatiaľ precestovali. Okolo pobehuje náš pes a tešíme sa zo vzájomnej blízkosti. A, samozrejme, v domčeku v knižnici patrí jedna celá polička len mojim vlastným knihám. Vo viacerých jazykoch (smiech).“

Pekná a skromná predstava. Čo vás pri písaní najviac baví?

„Ťažko povedať, lebo všetko má svoje špecifické čaro. Baví ma zamotať príbeh, stupňovať napätie, baví ma, keď už viem všetko z toho, čo bude a čitateľ ešte nie. Baví ma rozlúštiť príbeh a zakončiť ho tak, aby som z toho mala dobrý pocit. Baví ma všetko, okrem momentu, ktorý nastane, keď dopíšem záverečné slová knihy. Vždy mám veľmi čudný fíling, akoby sa skončila pekná kapitola v mojom živote.“

Pochádzate z Medzilaboriec, študovali ste v Prešove. Ako naň spomínate?

„Veľmi rada naňho spomínam, chodila som tam na strednú školu so zameraním na telesnú výchovu, na gymnázium Ľ. Podjavorinskej na Sekčove. Boli to krásne časy, keď som postupne spoznávala nové mesto, ľudí a keď som sa učila byť samostatnou. Po maturite som ostala Prešovu verná. Študovala som na Prešovskej univerzite odbor Masmediálne štúdiá. Dalo by sa povedať, že som počas neho robila všetko možné. Pracovala som ako finančná poradkyňa, neskôr v prieskumnej agentúre a tiež aj ako dispečerka v taxislužbe. Venovala som sa aj písaniu článkov do novín, skrátka, hľadala som samu seba. Prešov mi prirástol k srdcu a vždy sa tam rada vraciam. Dnes vyzerá inak, ako v čase, keď som tu prišla ako 15-ročná tínedžerka prežiť nasledujúcich 9 rokov života, no stále je krásny. Má zvláštny spirit. Milujem Kalváriu, je to moje najobľúbenejšie miesto v Prešove. Nedávno som krstila svoju tretiu knihu počas výhliadkového letu nad Prešovom a bol to nezabudnuteľný moment sledovať toto krásne mesto z výšky.“

Ostali ste bývať na Slovensku? Prečo?

„Zatiaľ som tu, ale nie nadlho. Po šiestich náročných sezónach na Cypre, keď som pracovala na 200% som potrebovala oddych. Chcel som si užiť slovenské leto s kofolou a festivalmi. Zatiaľ sa mi to darí. Neviem, čo bude ďalej. Zvykla som si na slobodný život, keď sa človek rozhoduje z minúty na minútu a ide si za svojimi cieľmi. Jeden dôležitý som si splnila len pred pár dňami – dokončila som svoju štvrtú knihu a za odmenu som si darovala výlet do Estónska, Litvy a Lotyšska, kde mám veľmi blízke kamarátky. Verím v osud a viem, že všetko bude tak, ako má byť.“