Rozhovor s Filipom Lenárthom: Sme vďační, že sa v divadle zaplní aspoň polovica kapacity

Inscenáciu Ťapákovci skúšali herci v prešovskom Divadle Jonáša Záborského (DJZ) už v marci 2020. Avšak po začiatku pandémie si hovorili, že budú odstavení minimálne do Vianoc. Keď zistili, že to bude na dlhšie, sezónu predlžovali a uzavreli ju až v polovici júla. Takto sa to s predlžovaním či odkladmi ťahá už rok a pol.

„Keď je v divadle viac ľudí, je to silnejšie. Ale sme veľmi vďační aj za to. A aj zato, že ľudia sú aj zodpovední, nechajú sa zaočkovať a teda vôbec prídu,“ vysvetľuje pre Prešov Dnes 24 herec Filip Lenárth. Nielen na to sme sa v rozhovore pýtali.

Dá sa povedať, že sa herec v tejto dobe ešte uživí?

Väčšina z nás hercov má okrem divadla aj iné projekty a myslím, že v tom nie som sám. No tie sú väčšinou zrušené. Uskutoční sa možno len 10% z nich, takže je to ťažšie.

Možno sme sa však kvôli tomu naučili viacej šetriť.

Čomu sa ešte okrem divadla teda venujete?

Počas týchto troch zvláštnych vĺn som si zadovážil domáce štúdio a začal som intenzívne hudobne pracovať a nahrávať si doma hudbu. No zistil som, že sa to vôbec neoplatí a nemá to zmysel. Hudbe sa však venujem ďalej, spievam, mám deti, chodíme na krúžky, spievame si aj v rodine, všade.

Sú v pláne nejaké projekty, len pre koho budú?

Kapela Free voices zrejme už tiež neexistuje. Je to tak?

Tá sa rozpadla už dávnejšie, no nie preto, že by sme nechceli spievať. Skrátka prišli deti a kolega, čo spieval bas sa odsťahoval, takže nebolo možné sa už tomu venovať. Keď sa človek chce venovať acapelle, musí aspoň trikrát do týždňa skúšať. Hlasivky sú sval a keď necvičíte, tak to nefunguje.

Aké možnosti teda ešte máte ostávajú?

Venujem sa ešte Červeným nosom, robím zdravotného klauna. Popritom mám s kolegami aj občianske združenie a voláme to Divadlo na sídlisku. Robíme si projekty, skúšame, dokonca máme aj vlastný priestor.

Plánujeme to otvoriť, len čakáme na ten správny impulz, kedy to bude možné.

Inscenáciu Ťapákovci máte v DJZ pretransformovanú do šarištiny. Nebolo pre vás ťažké učiť sa texty s dialektom, keď pôvodne pochádzate z Martina?

Nebol to problém, ale asi to nie je úplne super. Môj otec je Košičan, takže styk s východniarmi mám odmala. Chodil som tam aj na konzervatórium a na internáte som býval šesť rokov. Stretával som sa s tým bežne a potom som sa ešte aj presťahoval do Hanisky pri Prešove, kde človek inak ani nerozpráva.

Čiže ja všetkému rozumiem, len rozprávať s dialektom mi asi až tak nejde.

Môžeme potvrdiť, že to bolo v poriadku. A spomeniete si aj na niečo nezabudnuteľné a vtipné, čo ste počas predstavení zažili?

Keď sme hrali muzikál Nikola Šuhaj, tak vtedy došlo možno k tomu najvtipnejšiemu, čo som zažil. Prvé slovo, čo má v muzikáli odznieť je zvolanie: Nikola! V tom čase sme skúšali Saturnina, kde mala kolegyňa partnera menom Kristián a tak namiesto mena Nikola omylom vykrikovala Kristián! Stalo sa aj to, že sa na scénu herec niekedy vyberie v poslednej chvíli a zoberie si zo šatne len prvé nohavice, čo nájde.

Robíte si herci vzájomne aj naschvály?

Áno. Vieme, čo funguje na kolegyov, napríklad v predstavení Ťapákovci má Janko Ivan vydať zvuk na rozmedzí škrípajúcich dvier a sliepky. Stanka Kašperová sa na tom veľmi smeje, ako človek to nedáva a aj sa ospravedlňuje, pretože jej to príde veľmi smiešne. Preto sa v tej chvíli snaží zjesť čo najviac chleba a neprezradiť sa.

A čo by ste odkázali divákom, ktorí nemôžu prísť kvôli opatreniam do divadla?

Mne je ľúto, ak sa ľudia rozhodnú tak, že sa vôbec nechcú dať zaočkovať.

V žiadnom prípade ich neodsudzujem, ale pravidlá sú také, aké sú. Keď nám zhora povedali, že môžeme hrať len pre zaočkovaných, alebo v režime OTP, tak nech ešte vydržia. Potom budú môcť ísť do divadla všetci a zase si to naplno užijeme. Budeme sa vonku stretávať, žartovať a normálne sa združovať tak, ako by to malo byť a ako to bolo. Toto by sme chceli.

Hl. foto: archívne