Ľubomír Hudačko Rôzne

Prešovčanka Sonia Krajčová: Raz by som chcela byť režisérkou finále Champions League

Poznáme jej hlas z magazínov anglickej ligy, no maká najmä ako režisérka. Prešovská rodáčka Sonia Krajčová nám v rozhovore prezradila aj o svojej ambícii.

Ilustračný obrázok k článku Prešovčanka Sonia Krajčová: Raz by som chcela byť režisérkou finále Champions League
4
Galéria
Zdroj: archív S. Krajčovej

Moderovaniu sa už niekoľko rokov venuje veľmi okrajovo, lepšie povedané takmer vôbec. Predovšetkým je režisérkou a zároveň má do istej miery na starosti aj dramaturgiu štúdií. Podieľa sa aj na príprave všetkého, čo v štúdiu vidíme. Nielen o práci v televízii DIGI Sport nám viac prezradila v rozhovore rodáčka z Prešova Sonia Krajčová.

Čomu všetkému sa teda v televízii venujete?

Píšem príspevky, prekladám tlačovky, pracujem so strihačmi pri výrobe príspevkov, zadávam úlohy pre grafikov, kontrolujem tabuľky, píšem scenáre. Mám na starosti aj kreatívnu stránku vysielania, takže pred každou sezónou trávime celé dni vymýšľaní, čo nové a zaujímavé by sme v našich podmienkach mohli divákom ešte ponúknuť, prípadne vymýšľame spolu s mojím tímom, ako bude vyzerať nové štúdio. Okrem režisérskej práce prekladám a čítam aj jeden z magazínov o anglickej Premier League a z času na čas vyrobíme aj nejaký dokument.

Mali ste ambície stať sa športovou redaktorkou a režisérkou už oddávna, alebo, ako ste k tejto práci vlastne našli cestu?

Keď som bola malá, prešla som si viacerými fázami, chvíľu som chcela byť veterinárkou, milujem totiž psíkov a kone, potom bol v televízii JAG – vojenská generálna prokuratúra, tak som chcela byť právničkou, ale čím som bola staršia, tým viac ma bavil šport a keďže som ho nemohla robiť profesionálne, postupne som našla možnosť, ako zostať pri športe vďaka športovej žurnalistike. Potom nasledovala práca v školskom časopise, potom reportáže zo školskej basketbalovej ligy a nasledovala žurnalistika na Univerzite Komenského v Bratislave. A prvá skutočná novinárska práca v športovej redakcii Slovenskej televízie.

Ako to bolo v prípade práce režisérky?

S režisérskou prácou to bola tak trochu náhoda a poriadna zhoda okolností. Počas môjho pôsobenia v STV som sa venovala slovenskému futbalu a v roku 2010 MŠK Žilina postúpil do play-off skupinovej fázy. Hrali proti Sparte Praha a STV ako majiteľ vysielacích práv musela tento prenos aj vyrobiť. UEFA berie Ligu majstrov naozaj vážne a nielen, že na štadióne musíte mať 16 a viac kamier, ale súčasťou celého prenosu je aj oficiálna grafika a tak som sa po prvý raz dostala do prenosového voza. Mojou úlohou bolo prekladať režisérovi pokyny z grafického voza, ten prišiel z Talianska a tak komunikačným jazykom bola angličtina. Atmosféra a všetko, čo sa dialo „v prenosáku“ mi ukázalo, že toto je presne to miesto, kde ma to baví a kde chcem byť. O pár týždňov som dostala možnosť pracovať v DIGI Sport a začala som sa venovať réžii televíznych štúdií.

Aké boli vaše začiatky, predpokladám, väčšinou v mužskom kolektíve? Dávali vám pocítiť, že oni sú niečo viac?

V čase keď som začala pracovať v STV, som tam stretla viacero skvelých redaktoriek ako Petra Ázacis, Lucia Tomečková, Zlatka Mokrá, Anna Gamrátová, Oľga Hamadejová a nebol to teda celkom mužský svet. Čo sa týka chalanov, tak sa naozaj nemôžem na nič sťažovať, nepamätám si, žeby sa niekto správal povýšenecky, alebo nepríjemne. Väčšinou sa snažili pomôcť, keď som potrebovala poradiť a boli naozaj priateľskí. Trošku ťažšie bolo prepracovať sa k futbalu, ktorý sa vnímal ako mužská záležitosť, ale Peťa Ázacis a Robo Minařík sa za mňa prihovorili u Ivana Niňaja a ja som sa stala súčasťou futbalového sveta a odvtedy už nikto nespochybňoval, že by som to nemala robiť.

Chystáte sa niekedy komentovať aj živý futbalový prenos?

Na druhom pohovore v Slovenskej televízii, mala som vtedy 19 rokov, som sa stretla aj s Ivanom Niňajom, ktorý bol vtedy šéfredaktorom športovej redakcie. Vtedy som vyhlásila, že jedného dňa chcem komentovať finále Ligy majstrov. Trochu stratil reč, ale nezavrhol túto myšlienku úplne. Odvtedy sa však toho veľa zmenilo a komentátorské ambície išli bokom, teraz s radosťou všetkým hovorím, že raz by som chcela robiť režisérku finále Champions League, alebo byť vo vysielacom tíme na olympijských hrách.

Ako dlho pôsobíte v športovej televízii a čo považujete zatiaľ za svoj vrchol kariéry?

V televízii pôsobím od roku 2009, je to teda osem rokov, z toho sedem pracujem v televízii DIGI Sport. Vrcholov kariéry som zažila niekoľko, v pozícii moderátorky bol vrchol berlínske finále UEFA Champions League, ako redaktorka som sa najviac zamakala počas OH vo Vancouveri – v Bratislave sme pripravovali zostrihy a príspevky. Moja účasť bola priamo v dejisku 1. európskych hier v Baku a na olympiáde v Soči. Z pohľadu réžie bola najúžasnejšia skúsenosť v máji, keď som bola súčasťou medzinárodného vysielacieho tímu ISB (International Sports Broadcasting) a vyrábali sme zostrihy z Islamských hier solidarity, ktoré sa posielali do vyše 50-tich krajín sveta.

A kde sa vidíte povedzme o 10–15 rokov?

Moje súčasné televízne sny sa spájajú s réžiou, o 10 či 15 rokov by som naďalej rada robila štúdiovú réžiu, ale zároveň by som chcela byť pravidelnou súčasťou produkcie veľkých multi-športových podujatí ako sú olympiády a podobne. Chcela by som byť režisérkou priamych prenosov zo športu, mať svoj „prenosák“ a tím, za ktorý by som bola zodpovedná. Tieto plány si vyžadujú, aby som prerazila v zahraničí.

Je veľmi sympatické, že mladá žena sa venuje športovému odvetviu na televíznej obrazovke. Ak mávate trému, ako ju najlepšie prekonávate?

Pri moderovaní som mávala fakt veľkú trému a vždy som sa snažila sústrediť sa skôr na veci, ktoré mi idú dobre ako na to, v čom som mala nedostatky. Pomáhala aj dobrá rada, ktorú som raz dostala, že kašlať na to, že to možno pozerá sto či tisíc ľudí, predstavuj si, že to moderuješ pre svojich kamarátov a stres je hneď menší. Čo sa týka réžie, tak tam skôr niekedy, keď robíme niečo nové, cítim pocit zodpovednosti a na to najlepšie pomáha hlboký nádych.

Čo hovoríte na výkony futbalistov Tatrana Prešov, chodili ste niekedy aj na ich zápasy na štadión v Prešove, prípadne teraz do Popradu?

Som rada, že Tatran je v najvyššej súťaži, podľa mňa tam jednoznačne patrí, ale má aj niektoré muchy, ktoré nájdete u viacerých prvoligistov. V prvom rade klub potrebuje stabilitu na trénerskom poste, bez toho sa systematicky pracovať nedá. Som zvedavá, či to pre Prešovčanov známa tvár Sergej Kovalec zvládne a dostane klub do prvej šestky vo Fortuna lige alebo nie. Rozhodne treba začať s menšími ambíciami, lebo vždy je lepší pocit, keď prekonáte svoje ciele ako keď vám o vlások uniknú. Tatran sa určite zachráni, o tom som presvedčená. Veľmi sa teším na nový štadión, Poprad podľa mňa naozaj nie je ideálne riešenie, hlavne pre fanúšikov, o ktorých tu v prvom rade ide. A hoci bude v Prešove moderný štadión, pojem „prešovský betón“ v slovenskom futbalovom slovníku navždy ostane (úsmev).

A aký vzťah máte k mestu Prešov, zavítate sem ešte niekedy? Čo sa vám v meste najviac páči?

Prešov je moje rodné mesto, jedno z najkrajších na Slovensku, vždy sa tam rada vraciam a sledujem, ako sa postupne posúva dopredu, bližšie k ľuďom. Odkedy sa pred pár rokmi za mnou do Bratislavy presťahovali aj moji rodičia, dostanem sa do Prešova len veľmi zriedka, ale stále sledujem, čo sa tam deje. Moje najobľúbenejšie miesto je Hlavná ulica a jazdiareň, lásku ku koňom som zdedila od svojho starého otca, ktorý tam chodil pomáhať s koňmi, takže v tomto smere som „koňarka“ telom aj dušou.

Čomu sa venujete vo svojom voľnom čase? Hrávate aj futbal, alebo preferujete skôr iné športy?

Pravdupovediac, som futbalové drevo. Kedysi mi celkom išiel basketbal, ale už som ho veľmi dlho nehrala, no šport mám rada. Zvládam lyžovanie, kolieskové korčule, bicykel, ale pravidelne chodím na klasické boxerské tréningy a dance box, čo je vlastne taká upravená verzia tae-bo.

A toto sa vás pýta pri zoznamovaní asi veľa ľudí. Je vaše krstné meno Sonia pôvodom z inej krajiny? A neoslavujete teda meniny vtedy, keď ich má Soňa?

V zahraničí existuje viacero variácii mena Soňa, či už je to Sonja, Sonya alebo tá, ktorú som dostala ja – Sonia. Využíva sa často v nemecky hovoriacich krajinách či v Spojených štátoch. Toto meno som dostala tak trochu náhodou. Môj otec, ktorý sa nikdy o takéto veci nezaujímal, z ničoho nič narazil na numerológiu a zistil, že k môjmu priezvisku sa viac hodí Sonia ako Soňa, ale pravdou je, že väčšina ľudí aj tak používa pri komunikácii so mnou slovenskú verziu. Od rodičov dostávam na meniny darčeky, ale ľudia, ktorí na nich zabudnú, majú aspoň dobrú výhovorku (úsmev).

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Poznáme ju zo známej športovej TV: Sonia Krajčová sa venuje najmä réžii
4
Galéria
Zdroj: archív S. Krajčovej
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM