Prešovčan získal najvyššie ocenenie fotografa: Patrí k 50-tke najlepších v Európe!
Ján Štovka z Prešova získal najvyššie európske ocenenie profesionálneho fotografa Master QEP, ktoré je známe a akceptované v celom fotografickom svete. Je teda v spoločnosti len 50-tich špičkových fotografov Európy. O začiatkoch i vtipných momentoch povedal viac v rozhovore.
Spolu s ním získal ocenenie aj Ivan Čaniga. Ďalší dvaja slovenskí fotografi Ján Hladík a Gabo Lipták získali druhé najvyššie ocenenie QEP, všetci sú členmi Asociácie profesionálnych fotografov SR, čo je mimoriadny úspech slovenskej fotografie na medzinárodnom poli.
Budete sa cítiť sebavedomejší kvôli cene, alebo pracujete naďalej bez toho, aby ste sa nad tým zamýšľali?
Pre mňa toto ocenenie znamená strašne veľa. Ocitol som sa v spoločnosti 50 špičkových fotografov Európy (iba toľkí vlastnia tento titul) na ktorých som doposiaľ pozeral s veľkým rešpektom a obdivom. Sebavedomejší určite nebudem, lebo ja neustále pochybujem o svojej tvorbe, čo ma vlastne ženie dopredu a núti ma sa neustále vzdelávať a študovať. Vlastne čím viacej toho viem, tak zisťujem, že ešte toho strašne veľa neviem.
Ako ste sa dostali k fotografovaniu, v ktorom veku ste sa tomu začali venovať?
Fotografii sa venujem zhruba 8 rokov, predtým som študoval hudbu hrával som v rôznych folklórnych súboroch a orchestroch. Ja fotografiu vnímam rovnako ako hudbu. Možno práve hudba ma priviedla k fotografii a husle ktoré som študoval vnímam dnes rovnako náročné ako fotografiu a naopak. Je za tým veľmi veľa hodín tréningu, cvičenia a vzdelávania. Veľmi veľa mi dalo štúdium fotografie v Prahe, kde som prišiel do kontaktu s naozajstnými legendami českej fotografie, ktorý ma učili fotografickému remeslu.
Čo by ste poradili začínajúcim kolegom, aby sa zlepšili vo svojom obore a ako si spomínate na svoje začiatky vy?
V prvom rade pokora. Nebyť presvedčený o svojej výnimočnosti. Nestačí zozbierať zopár lajkov na sociálnej sieti od svojích známych, toto mladým fotografom viac škodí ako pomáha. Čo môžem poradiť je aby sa zúčastňovali fotografických súťaží doma, ale hlavne v zahraničí a a tak konfrontovali svoju tvorbu so svetom. Je to poväčšine anonymné a preto za nich hovoria iba ich fotografie. Ak neuspejú tak nech hľadajú príčinu a študujú fotografie, ktoré sú úspešné, aby to na budúce urobili lepšie. To je najlepšie čo môžu urobiť.
Zažijete pri fotografovaní čosi aj vtipného?
Je toho strašne veľa, od zabudnutia techniky, cez rôzne pády, nevhodné oblečenie pri fotení- hlavne v zime, ísť na lomničák v tramkách a koženej bundičke (úsmev).
Súhlasíte s myšlienkou, že oko je fotoaparát?
Úplne súhlasím a mozog je pamäťová karta.
Máte vzor, ktorým sa inšpirujete?
Vzorom mi je každý fotograf, ktorý v živote niečo dokázal s fotografiou a už to, že o ňom viem a zaujímam sa o jeho tvorbu tak je pre mňa vzorom. Bol by som rád ak by na druhom konci sveta niekto sledoval aj moju tvorbu, to je taký sen. Aspoň niečo po mne ostane (úsmev).
Foto: herec Jozef Stražan, archív jš