Prešovčan Vladimír Soľanka: Život má svoje prekážky, takéto postavil do cesty mne
KOMENTÁR – Nástrahy života sa môžu objaviť u každého z nás. U mňa ich žiaľ bolo viac, ako by niekto mohol zniesť. No aj napriek tomu som tu a bojujem ďalej.
Narodil som sa v 1963. Skončil som SPŠ elektrotechnickú v Košiciach. Po základnej vojenskej službe som sa v 1986 oženil s mojou manželkou Máriou. Bývali sme v Bardejove, kde sme aj pracovali. Manželka ako učiteľka slovenčiny na základnej škole, a ja ako elektrikár vo firme Agrostav Bardejov – až do 1989 – kedy nás život prvýkrát vyskúšal. Stal sa mi úraz. Spadol som zo strechy a odvtedy som ťažko telesne postihnutý, ochrnutý, trvalo pripútaný na elektrický invalidný vozík, s diagnózou:
STAV PO ZLOMENINE STAVCA C7 S NÁSLEDNOU TRANZVERZALNOU INKOMPLETNOU LÉZIOU MIECHY S QADRUPOSTIHNUTIM, PARAPLEGIA DK A CHABÁ PAREZA HK.
Manželka sa od vtedy o mňa začala starať. Nechala zamestnanie a obetovala sa. Ako tak sme sa všetci z toho pozviechali prišla v marci 1999 ďalšia rana – život nás vyskúšal po druhýkrát. Manželku operovali na nádor mozgu. Následne na to ju ožarovali na rádioterapii v Prešove. Postupne sa dostala až na invalidný vozík. Nespočetne veľa krát sme museli volať Rýchlu záchrannú službu, a veľa krát si museli manželku ponechať na Neurológii v Prešove. Zvyčajne to boli mesačné aj dvojmesačné pobyty. No stav sa postupne zhoršoval. Manželka veľmi, veľmi chcela žiť…
Od júla 2005 bola manželka už len v nemocnici, kde bola hospitalizovaná na rôznych oddeleniach (neurológia – JIS, ARO, oddelenie dlhodobo chorých .......) a vtedy nemala už žiadnu nádej, že by mohla ešte niekedy prísť medzi nás domov… Veľmi ťažko sme to všetci znášali.
Manželka bola v tom čase úplne nevládna, prestala aj úplne vidieť (od februára 2005), už ani nerozprávala, bola vo veľmi ťažkom zdravotnom stave, závislom už len na trvalom pripútaní ku lôžku, s veľmi obmedzenou schopnosťou vnímať okolie, a okrem toho mala aj iné komplikácie, ktoré nastávajú u ležiacich pacientov. Ja od toho júla 2005 som ju pravidelne každý deň v popoludňajších hodinách, či v lete, či v zime, navštevoval a aspoň tak som jej spríjemňoval svojou prítomnosťou posledné chvíle na tomto svete.
Okrem toho každý deň som jej prinášal čisté, a odnášal špinavé veci. Proste som sa snažil, aby nemala pocit, že už o ňu nikto nestojí. Takto to trvalo až do 27. júna 2006, keď prišla tretia rana, život nás vyskúšal po tretíkrát – zomrela manželka. 30.júna 2006 sme dali mojej manželke Márii posledné zbohom na cintoríne v Prešove.
Hlavný dôvod, prečo kandidujem?
Žijem úplne bežným životom ako bežný občan tohto mesta. Ide o výzvu. Minimálne polovica nakradnutého majetku by sa mala vrátiť a to v prospech strednej a nižšej triedy, matiek s deťmi a v neposlednom rade na onkologiu v Prešove. To sú všetko ľudia, ktorí žijú z „huby do úst“.
Život ma skúša v týchto dňoch opäť. Aj napriek mojej snahe si súdy myslia niečo iné a moja kandidatúra ešte nie je potvrdené.
SOĽANKA Vladimír
(PR) – Za obsah zodpovedá objednávateľ tejto tlačovej správy. Za obsah zodpovedá objednávateľ tejto tlačovej správy. Jeho názory sa nemôžu spájať so stanoviskami a postavením siete portálov Global 24.