Prešovčan Pavel o hrôze vojny: To, čo prežili rodičia sa dozvedel zo záznamov od Spielberga

Slovensko si pripomína Pamätný deň obetí holokaustu a rasového násilia. Pre svoj pôvod bolo takto zo Slovenska deportovaných a zavraždených takmer 70-tisíc Židov.

Jediný zdroj od Spielberga

Medzi nimi boli aj mnohí členovia rodiny Pavla Greguša z Prešova. To, do akej rodiny sa narodil, si začal uvedomovať ako dvanásťročný.

Dotvoriť celý príbeh mu pomohli až neskôr výpovede jeho otca a mamy. O tom, čo Ondrej Greguš, vtedy ešte Groszmann, zažil, porozprával v 90. rokoch 20. storočia pre nadáciu režiséra Spielberga v rámci rozhovorov s preživšími. Všetky video záznamy sú podľa jeho syna uchované v Múzeu holokaustu v USA. Je to jediný zdroj, z ktorého Greguš zistil, čo vtedy vlastne rodičia prežili.

Mama Pavla Greguša nechcela počas života hovoriť o udalostiach z druhej svetovej vojny, rovnako ani jej manžel. „Keď sa s mojím otcom zobrali, mali sa pôvodne volať Groszmannoví, zmenili si však priezvisko. V tom čase bolo obvyklé, že rodiny si menili typicky židovské mená na obyčajnejšie,“ vysvetlil. Pocit z nevraživosti zo strany ľudí ostal v jeho mame aj po vojne.

„Dokonca v našom dvore v Prešove, kde sme bývali, bola jedna rodina. Mama spomínala, že keď mala štrnásť rokov a musela chodiť po meste so žltou hviezdou, tá matka ju opľula. Po vojne sa žena veľmi k mame nepriznávala a chodila okolo nej, akoby ani neexistovala,“ opísal.

Obchod s textilom

Gregušova mama, Judita Weinbergerová, sa narodila do židovskej rodiny.

„Starý otec Samuel pochádzal zo Starého, stará mama Miriam, rodená Schwarzová, z Bystrého. V Prešove mali obchod s textilom. Mama absolvovala päť tried ortodoxnej židovskej základnej školy, no potom vstúpil do platnosti židovský kódex a so vzdelávaním skončila. Bola doma a veľa čítala. Nemohla počúvať ani rádio, pretože ho museli odovzdať, Židia totiž nesmeli mať doma rádiá,“ približuje jej syn Pavel. Obchod jeho starého otca arizovali, no on dostal hospodársku výnimku.

„Vybavila mu ju arizátorka, keďže o obchodovaní nevedela nič. Celá rodina tak mohla ďalej existovať, ale museli uvoľniť dom na Hlavnej ulici, kde bývali, a presťahovať sa do podnájmu, kde nemali ani kúpeľňu. Cez záhradu sa v noci chodili kúpať do susedstva, do domu maminho starého otca Samuela Schwarza,“ opísal nové podmienky rodiny Greguš.

Nikdy sa nevrátili

Asi v roku 1943 však podľa neho arizátorka požiadala o zrušenie výnimky.

„Tým už neboli chránení. V Prešove však žil, a starý otec ho až do svojej smrti stále spomínal, istý pán Števonka. Bol to vysoký policajný funkcionár, slušný človek. Starému otcovi vybavil falošné papiere na meno Vydra, aj celej rodine. Zároveň ho upozornil, že sa chystajú zaistiť celú rodinu. Neskôr ho za jeho činnosť a pomoc zatkli, a transportovali do koncentračného tábora Bergen-Belsen, kde neprežil koniec vojny. Podobný bol aj osud policajného inšpektora Ondreja Maradíka, ktorého rodina bývala v dome Samuela Schwarza, a ktorý tiež aktívne pomáhal Židom. Podobne bol zatknutý, prevezený do koncentračného tábora a domov sa už nikdy nevrátil,“ uviedol.

Gregušov starý otec po spomínanom varovaní zbalil celú rodinu a odišli do Liptovského Mikuláša. Zamestnal sa u svojho známeho, obchodníka s metrovým textilom. Aj tam sa však nad nimi začalo zmrákať. Odsťahovali sa preto do Jalovca.

Dostali sa do Prešova

„Tam ich prichýlili a schovávali dedinčania. No tým, že mali papiere na cudzie meno a bývali v Mikuláši, kde nebolo ich trvalé bydlisko, museli sa v istých intervaloch chodiť hlásiť. Pri jednej takejto príležitosti starého otca niekto spoznal, a zobrali ho. Odišiel transportom do koncentračného tábora Sachsenhausen,“ uviedol Pavel Greguš.

Stará mama s jeho mamou a strýkom ostali v Jalovci, rovnako aj strýko s manželkou Margitou.

„Situácia začala byť aj tam veľmi zložitá, keďže medzitým vypuklo Slovenské národné povstanie. Nemci už hľadali aj po dedinách. Dedinčania im preto upravili nad Jalovcom bunker vedľa jednej studničky, kde boli celú zimu. Nosili im jedlo,“ opísal. Odišli z neho až po zastavení frontu pred Liptovským Mikulášom vo februári 1945. Vtedy ich tam objavila prieskumná jednotka Červenej armády a československého armádneho zboru a dopravili ich do bezpečia. V marci sa dostali do Prešova.

Stanica v Poprade

„Čakali, či sa starý otec vráti z koncentračného tábora. Keď si už mysleli, že sa tak nestane, presne 15. júla sa objavil. Podvýživený, pretože chytil ku koncu týfus a nepustili ho, kým nebol v poriadku,“ pripomenul udalosti po vojne Greguš. Spomína aj to, ako sa jeho mama stala svedkom vôbec prvého transportu židovských žien a dievčat v marci 1942.

„Keď išiel prvý transport dievčat z Prešova do Popradu, vybehla na železničnú stanicu, mala vtedy štrnásť rokov. Do transportu totiž zobrali jej sesternicu Gabiku a ona sa s ňou išla na stanicu rozlúčiť,“ povedal. Gabika sa však už domov nevrátila.

archívne foto