Rôzne Správy

Obetoval svoj voľný čas, potlačil strach. ROZHOVOR s Humenčanom, ktorý dobrovoľníčil v repatriačných centrách

Zážitkov mal každý deň asi tisíc. Keby mohol, najradšej by po tom všetkom napísal knihu Repatrianti v karanténe.

Ilustračný obrázok k článku Obetoval svoj voľný čas, potlačil strach. ROZHOVOR s Humenčanom, ktorý dobrovoľníčil v repatriačných centrách
6
Galéria
Zdroj: archív Maroš Lukáč

30-ročný Maroš Lukáč je rodák z Humenného. A aj keď posledné tri roky pracuje v Bratislave, do rodného mesta sa snaží dochádzať každý mesiac. Pandémia nového koronavírusu však zapríčinila, že v Humennom nebol už asi štyri mesiace.

Od jej vypuknutia sa rozhodol dobrovoľníčiť v repatriačných centrách. Keďže je zamestnaný, využíval na to svoj voľný čas. Dokopy asi taký mesiac voľného času obetoval registrácii repatriantov v troch rôznych strediskách. Okrem Gabčíkova vystriedal ešte repatriačné strediská v Piešťanoch a Častej-Papierničke.

Prečo ste sa rozhodli dobrovoľníčiť v repatriačných centrách? Čo vás k tomu viedlo?

Prečo som sa rozhodol dobrovoľníčiť v registračných strediskách? Ja pracujem ako dobrovoľník už dlho v rôznych oblastiach. Vyštudoval som VŠ sociálne služby a poradenstvo a možno aj preto ma zaujala myšlienka pomôcť registrovať repatriantov, ktorú ponúkala Asociácia samaritánov Slovenskej republiky. Oslovil som vedenie slovenských samaritánov a po zaškolení som sa stal členom registračného tímu. Chcem sa týmto poďakovať vedeniu slovenských samaritánov na tejto misii MUDr. Marcelovi Sedlačkovi, Mgr. Renáte Penazzi a Bc. Jakubovi Liščinskému za dôveru, že som mohol pracovať v registračnom tíme ASSR Covid-19.

A prečo som sa rozhodol tam ísť? Lebo rád pomáham iným ľuďom a tentokrát som si pri tom mohol vyskúšať niečo nové.

Najmä na začiatku, keď to celé vypuklo, bolo badať medzi ľuďmi strach. Nebáli ste sa?

Strach som trochu určite mal. Keď idete niekam a neviete, aké to tam bude, čo budete vlastne robiť, pocity sú rôzne. Ja som najdlhšie pracoval v najväčšom repatriačnom stredisku v Gabčíkove. Toto stredisko bolo, ako každý iste vie, najviac kritizované. Väčšina ľudí ale rýchlo pochopila, že tam idú kvôli sebe, kvôli svojim rodinám a blízkemu okoliu.

Zo začiatku som sa bál. Keď som sa viezol v aute do Gabčíkova, tak som sa bál hlavne toho, aby som to nezabalil hneď na začiatku. Ale musím povedať, že aj keď to bolo náročné, spolu s mojimi kolegami sme sa navzájom ťahali a pracujeme spolu dodnes.

Po nejakom čase som išiel na prvé testy. Vtedy ma museli ukľudňovať aj hasiči – hovorili, že to nič nie je. Chvalabohu sme boli všetci negatívni.

Ako vyzeral váš bežný deň?

V Gabčíkove to žije nonstop. Pri registrácii sa striedame 3 kolegovia. Zo začiatku to bolo ťažšie, keďže ešte karanténa bola dobrovoľná a ľudia chodili neohlásene. Hlásené boli iba príchody autobusov. Našou úlohou bolo vysvetliť repatriantom, kde sa nachádzajú, aké sú v danom repatriačnom stredisku podmienky a následne ich zapísať do centrálneho registra. Našou úlohou bolo aj meranie teploty. Keď už bola povinná štátna karanténa, striedali sa ťažšie aj ľahšie momenty. Ľahšie bolo to, že sme boli pripravení na to, koľko ľudí príde. Ťažko bolo vtedy, keď nám prišli 3 autobusy repatriantov, k tomu ďalších 30 áut individuálnych repatriantov a vonku prší a ešte k tomu každému tretiemu repatriantovi vysvetľovať, že prečo je tá karanténa…

Našou úlohou bola aj odregistrácia. Po 5 dňoch karantény sa repatrianti testovali. Ak boli testy negatívne, mohol ísť repatriant do domácej karantény. Pri odregistrácii sme dostávali od repatriantov samé pochvaly – že robíme dobrú robotu. Bol to dobrý pocit, ktorý nás hnal ďalej.

Odniesli ste si odtiaľ aj nejaký nevšedný zážitok?

Keby som mohol, tak asi po tom všetkom napíšem knihu „Repatrianti v karanténe“. Zážitkov som mal každý deň asi tisíc. Každý repatriant mal svoje čaro. Ale asi najsilnejším momentom bol ten, keď som prvýkrát ubytovával jednu repatriantku. Tá mala asi najväčšie námietky na ubytovanie a stravu. Ťažko bolo vysvetliť, že všetci máme rovnaké podmienky. Niekedy sme na tom boli aj horšie, keď sme napríklad v stane, v ktorom sa registrovalo, aj spali. Najprv na zemi, neskôr na posteliach (smiech).

Ale teraz vážne, niektorí repatrianti si nevážili to, čo sa im poskytlo a porušovali pravidlá štátnej karantény.

Mám aj kolegov, ktorí boli repatrianti a po ukončení štátnej i domácej karantény sa rozhodli, že sa k pridajú k nám. Smejeme sa preto, že karanténa spája a nie rozdeľuje :)

Čo vám dala táto skúsenosť?

Získal som veľa nových skúsenosti a naučil som sa trpezlivosti. Nikdy som si nemyslel, že toto budem niekedy robiť. Neľutujem ani jednu sekundu, ktorú som tam strávil. Našiel som si strašne veľa kamarátov, kolegov, kolegýň.

Ak by sa v budúcnosti, nedajbože, situácia opakovala. Išli by ste do toho znova?

Dúfam, že už takáto situácia nebude, ale ak áno, môžem jednoznačne povedať, že určite áno. Karanténa podľa mňa spája ľudí. Poznám mnoho prípadov, keď si ľudia na začiatku ponadávali, ale po nejakom čase si uvedomili, že si práve počas karantény našli priateľa, priateľku, kamaráta, kamarátku. A určite budú na tieto chvíle spomínať ešte dlhé roky… A budú hlavne spokojní, že sú zdraví. Veď o to predsa v karanténnom stredisku ide.

Chcete okrem regionálnych správ dostávať dôležité aktuálne informácie? Nájdete nás aj na FB Dnes24.

Titulná foto: v popredí Maroš Lukáč

FOTO: Humenčan Maroš vo voľnom čase pomáhal v repatriačných centrách
6
Galéria
Zdroj: archív Maroš Lukáč
Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM