Muž, ktorého pozná množstvo prešovských mamičiek: Prečítajte si rozhovor s gynekológom Adamom

Prednosta a primár gynekológie a pôrodníctva nemocnice J.A.Reimana v Prešove Jozef Adam po ukončení lekárskej fakulty UPJŠ v Košiciach nastúpil na svoje prvé pracovisko, ktoré bolo v Prešove. V rozhovore prezradil zaujímavosti, ako to bolo s príchodom jeho detí na svet a aký má pohľad na zdravotníctvo na Slovensku.

Dá sa určiť, čo je pri vašej práci najťažšie?

Najťažšie je asi to, že čím ďalej, tým viac je ťažšia práca s ľuďmi. Musíte si v rámci nášho odboru veľký pozor. Máte na starosti nielen mamičku, ale hlavne to dieťa. Každý od vás očakáva stopercentnú prácu. Tú aj podávame, ale nie všetko stále musí a môže skončiť úspešne. Je to predsa len ľudský organizmus a preto si myslím, že starostlivosť o tehotné ženy je čím ďalej, tým náročnejšia. Možno je to aj tým, že tá mladá generácia akoby chorľavejšia. Máme čoraz viac problémov pri rizikovom tehotenstve a v tomto smere si človek musí dávať veľký pozor. Aj v gynekológii nás môžu zaskočiť nečakané veci, mimomaternicové tehotenstvá napríklad, ale pôrodnica si vyžaduje, aby sa jej človek maximálne venoval. Je totiž veľmi náročná po fyzickej a psychickej práci a následne aj v komunikácii s ľuďmi a s rodinnými príslušníkmi.

Prečo ste si vybrali práve tento odbor, gynekológiu?

Nielen preto, že ním bol aj môj strýko, ale páčilo sa mi na tom aj to rozdelenie na dve časti – gynekologická a pôrodnícka, kde človek privádza na svet bábätká. Ako každý mladý doktor, začínal som s pôrodnicou, kde sa človek musí zabehať. Prešov bol dobrý v tom, že v tom čase, keď som nastúpil, tak bolo na obidvoch pôrodniciach čo tu sú, vyše 4000 pôrodov. Človek sa hneď dostal k robote, manuálne sa mohol veľa naučiť, vycibriť. Niekedy je preto lepšie začínať v mestách, kde ten počet pôrodov je vyšší ako na nejakých klinikách, kde človek sa k tejto práci ani nedostane. Tie tri roky, počas ktorých som pôsobil v Prešove mi dali strašne veľa skúseností. A keď som sa vrátil do Košíc, svojimi skúsenosťami a zručnosťami som bol možno erudovanejší ako mnohí kolegovia, ktorí tam robili oveľa dlhšie roky.

Viete odhadnúť, koľko mamičiek v Prešove vás môže poznať?

Je to veľmi ťažké odhadnúť, pretože človek sa stretáva s množstvom žien, začínal som v Prešove a odrodil som kvantum žien. Tie deti majú dnes možno aj 23 rokov. A veľká časť má pozná aj v Košiciach, tam aj bývam. Mojím príchodom sem sú to nielen mamičky, ale aj gynekologické pacientky. Tých žien je kvantum. Ja si ich všetky nepamätám, ale nás si ony pamätajú veľmi dobre. Tá žena úplne ináč vyzerá u nás pri hospitalizácii a úplne ináč, keď už je v civilnom ošatení a namaľovaná. Človek ide po meste, pozdravi sa vám niekto a keď je to žena, predpokladám, že mali sme s ňou v práci čosi dočinenia.

Možno, keď sa prechádzate po meste, stretávate deti, ktoré ste odrodili a ani o tom neviete.

Je to tak.

Vy sám ste otcom?

Áno.

Kde ste boli v čase pôrodu?

Mám syna (15) a dcéru (8). Bol som pri pôrodoch, ale nie ako pôrodník. Len ako štatista. Ako sa hovorí, vlastnú rodinu nie je potrebné liečiť.

Bolo to zvláštne?

Na jednej strane pre mňa, keď to človek robí, bol ten priebeh rutinný. Zvláštne bolo to, keď sa to dieťa narodí a zistíte, že je vaše.

Váš pohľad na zdravotníctvo na Slovensku je aký?

V krajine máme veľmi veľa šikovných, múdrych ľudí, lekárov a sestier. Ja si myslím, žeby sme si ich mali vážiť a nie proti nim zbrojiť. Môže sa totiž stať, že o pár rokov nás nebude mať kto liečiť.

Je vaša práca stresujúca?

Áno. Myslím si, že každý, kto by chcel ísť na medicínu, by si mal uvedomiť, že to nie je povolanie, ale poslanie. Moja stará mama mi raz povedala, že lekár, učiteľ a farár – to nie je povolanie, ale poslanie.

Viac sa dočítate v druhej časti rozhovoru!

foto: fnsp