Hokejistka prešovskej Šarišanky Lucia: Nie je to len hra a naháňanie sa za pukom

Vo finále aj tento rok bojovali o titul. Prečítajte si rozhovor s obrankyňou prešovského tímu hokejistiek Luciou Čarnokou. Reč bola o tomto športe i Prešove.

Ľubomír Hudačko

Lucia Čarnoká pochádza z Košíc, študovala však na Prešovskej univerzite v Prešove na Fakulte manažmentu – odbor marketing. Momentálne pracuje v košickej kaviarni. Ako vraví, je to dočasné riešenie, kým si nájde prácu v obore. Aj v tejto sezóne však reprezentovala farby prešovskej Šarišanky, hokejistky bojovali o titul. Nielen k tejto téme sme Luciu vyspovedali.

Lucia, v tejto sezóne ste opäť boli blízko k titulu v ženskej hokejovej extralige. Napokon sa to nepodarilo, sú teda pocity po finále stále zmiešané a prevláda smútok?

Do tejto sezóny sme vstupovali s najvyšším cieľom a vedeli sme, že bude ťažšia ako predošlé. Už to, že sme do finále prešli cez popradské líšky, bolo to pre nás veľkým zadosťučinením, pretože sme sa s nimi vždy trápili. Finálová séria s Bratislavou pre nás skončila 1:3, bola to najkvalitnejšia zo všetkých finálových sérií, ktoré sme hrali. Prehra nás veľmi mrzela, lebo sme verili, že na nich máme, ale smútok už opadol a musíme sa sústrediť na budúcu sezónu. Bližšie k titulu sme boli vlani, keď bol stav finále s Popradom 2:2 po 4 zápasoch a v poslednom sme prehrali.

V čom bol podľa vás najväčší rozdiel medzi Šarišankou a súperom z Bratislavy?

ŠKP Bratislava tvorí centrum reprezentácie SR. Dievčatá majú prispôsobené podmienky na to, aby hrali hokej. Trénujú pokope častejšie, niekedy aj každý deň, ak nemajú zápas, alebo trénujú dvojfázovo. Hrávajú veľa zápasov v reprezentácii, v medzinárodnej EWHL a v tejto sezóne aj v našej lige. My trénujeme 3-krát do týždňa večer a cez víkend odohráme jeden zápas. V tomto bol asi najväčší rozdiel medzi nami. To, že sme vyhrali semifinále s popradskými líškami a následne sa nám v 1. finálovom zápase podarilo zdolať dievčatá z ŠKP Bratislavy 6:2, bol pre mňa azda najpamätnejší moment. Po zápase nás ovládla veľká eufória, bol to skvelý pocit poraziť ich.

Dlho sa vám nedarilo prekvapiť popradské líšky, napokon ste práve cez ne dokráčali do finále. Zdalo sa, že môžete byť vo finále favoritom a po prvom zápase ste aj viedli 1:0 na zápasy. Čo sa stalo, že to nakoniec nevyšlo?

Naším najväčším úspechom v tejto sezóne bolo to, že sa nám podarilo zdolať líšky. Dvakrát sme predtým s nimi vo finále prehrali a skončili strieborné. Hokejistky z Bratislavy boli v lige nováčikom, ale vedeli sme, že je to skúsené družstvo. Nemyslím si, že sme boli favoritom, aj keď sme verili, že ich môžeme zdolať. Po dvoch zápasoch bol stav 1:1, v 3. zápase sme dokonca viedli 1:0 ešte dve minúty pred koncom. Dopustili sme sa ale chýb, ktoré využili. V tom zápase sa séria lámala a vo štvrtom dueli sme im podľahli 2:7. Play-off je o tom, kto urobí viac chýb. Bohužiaľ, boli sme to my a musíme sa z toho poučiť. Napriek tomu si myslím, že sa nemáme za čo hanbiť. Ukázali sme, že s nimi vieme hrať vyrovnanú partiu, ukázali sme kvalitný hokej a kolektívny výkon, z ktorého sa môžeme odraziť do ďalšej sezóny.

Akú pozíciu zastávate v mužstve vy?

V tíme som obrankyňou. Začínala som ako útočníčka, no nie som tak rýchla ako spoluhráčky, aby som ťahala puky. Hrať v obrane je zodpovedná úloha, pretože viem, že tím sa okrem brankárky spolieha aj na mňa a nemôžem ho sklamať. Z obrany človek vníma hru úplne inak a často sa snažím spoluhráčkam poradiť, ako to zozadu vidím ja, čo by bolo treba zlepšiť a spolu sa tak snažíme urobiť hru jednoduchšou.

Je hokej to, po čom ste túžili od detstva? Ako ste sa k nemu dostali?

Detstvo bolo na športy pestré. Rodičia ma po tme zháňali, aby som konečne prišla domov. S rovesníkmi sme sa vonku preháňali na korčuliach, na bicykli, hrávali na ulici futbal či hokej. Teraz sú ihriská na mojom sídlisku prevažne prázdne, inokedy sme sa o miesto „bili“. Mala som asi 10 rokov, keď som chcela začať hrať hokej, ale moji rodičia tým neboli nadšení a nechceli mi to dovoliť, pretože sa o mňa ako o dievča báli. Predsa len hokej je tvrdší šport. Neskôr som sa súťažne venovala modernému tancu a za školu som hrala florbal. Hokejovo som však naďalej rástla na ulici a verila som, že mi to rodičia dovolia, hoci som už mala 15 rokov. V tom čase sa otec dozvedel, že v Prešove je ženský hokejový klub. Po kontaktovaní sa s manažérom mi rodičia napokon dovolili, aby som to vyskúšala. Prišla som na prvý tréning a odvtedy som sa hokeja nevzdala. Tanečné tréningy sa striedali s hokejovými, často sme sa s rodičmi z tanečnej sály ponáhľali rovno do Prešova na ľad, čo bolo časovo náročné a ja som sa preto musela rozhodnúť, ktorým tréningom dám prednosť.

Kto je váš hokejový vzor, komu najviac fandíte?

Odkedy sa moja pozornosť upierala na hokej, mojím najväčším vzorom bol Pavol Demitra. Vždy som obdivovala jeho umenie na ľade, „hokejovú hlavu“, prehľad a tiež to, že z neho išiel ten povestný pokoj. Bol to skvelý hokejista aj človek. Tiež sa mi páči štýl Rusa Ovečkina, jeho rýchlosť a výbušnosť v korčuľovaní, ktorá mne chýba (smiech). Teraz ale celá Šarišanka, vrátane mňa fandí bratovi našej spoluhráčky Petry, Tomášovi Jurčovi. Fandím teda Chicagu Blackhawks a z času na čas si v noci pozriem aj zápas, no je to náročné, keďže ráno vstávam do práce.

Hrali ste doposiaľ len za Šarišanku? Kde sa vidíte o 5–10 rokov a aký máte hokejový sen?

V Šarišanke som začínala svoje prvé hokejové kroky, je to môj materský klub, v ktorom som hokejovo rástla a pôsobím v ňom doteraz. Jednu sezónu som ale v základnej časti hosťovala za klub v Poprade, pretože v sezóne predtým som pociťovala stagnáciu, nehrávala som a prestala som mať chuť do hokeja. Vtedy som rozmýšľala, že skončím. Potrebovala som zmenu, niečo, čo by ma naštartovalo. Prišla ponuka z Popradu, mali málo obrankýň a chystali sa na Európsku ligu majstrov. Brala som to ako skvelú príležitosť, aby som nabrala skúsenosti a zlepšila sa. Napokon som sa na play-off zápasy vrátila späť do Šarišanky.

Prezraďte, čo vás na hokeji najviac fascinuje, čo vám tento šport dal a čo vzal?

Na hokeji ma fascinuje najmä to, že to nie je len hra, naháňanie sa za pukom a skórovanie do bránky. Je to niečo, čo nenájdeme len tak ležať na zemi. Človek to musí cítiť vo svojom vnútri, keď má obuté korčule a stojí na ľade. Keď vás to raz chytí, neviete sa toho vzdať. Hokej ma formuje a robí zo mňa lepšieho človeka. Naučil ma robiť všetko pre svoj tím, obetovať sa zaň, podporiť ho, pomôcť mu, brániť si ho, nesklamať ho, dať zaňho aj ruku do ohňa a držať spolu nech to stojí, čo to stojí. Naučil ma zodpovednosti, disciplíne a komunikácii. Dal mi miesto, kde sa cítim ako doma. Vďaka hokeju som spoznala množstvo skvelých ľudí, s ktorými mám veľa zážitkov. Musíte mu obetovať veľa času. Kým kamaráti chodili von alebo na výlety, ja som trávila čas na štadióne. Často sa na mňa hnevali, keď ma niekam volali a ja som nemohla ísť s nimi, ale to k športu patrí. Hokej je ale finančne náročný šport, dala som tak prednosť novým korčuliam alebo hokejkám, než iným veciam, po ktorých som v kútiku duše túžila.

A čo je teda na hokeji najťažšie a čo najkrajšie?

Ako v každom športe aj na hokeji je najťažšia tá drina a tréningy, ktoré ale musí každý športovec obetovať, ak chce byť najlepší. Stojí to však za to a ukáže sa v radostných momentoch, ktoré robia hokej krásnym športom. Teda, keď dáte gól, podarí sa vám akcia alebo vyhráte dôležitý zápas.

Aký máte vzťah k mestu Prešov? Túžite tu pôsobiť dlhodobo, alebo máte ciele hrať v zahraničí?

Som rodená Košičanka, ale musím povedať, že Prešov mi veľmi rýchlo prirástol k srdcu. Nielen preto, že tu hrám hokej, ale aj kvôli štúdiu na vysokej škole. Bývala som tu tri roky a trávila voľný čas aj mimo hokeja. Spoznala som veľa skvelých ľudí, mám tu priateľov, známych a, samozrejme, najlepší hokejový tím. Je to môj „druhý“ domov. Uvidíme, čo prinesie čas, ale neplánujem hrať za iný klub, ani nezvažujem odchod do zahraničia. Do Prešova sa stále rada vraciam.

Dá sa ženským hokejom na Slovensku uživiť?

Nedá. Hráme ho preto, lebo nás baví. Nemám v pláne venovať sa hokeju tak dlho, ako je to zvykom u mužov. Pre ženu je to predsa len o niečom inom. Treba myslieť do budúcnosti, na prácu, rodinu, materstvo a často je to náročné všetko skĺbiť, hoci sa nájdu aj výnimky, ktorým to neprekáža. Pokiaľ to budem zvládať popri práci, dovolí mi to moje zdravie a budem pri chuti, ešte by som hrať chcela. Nemala som možnosť zahrať si v reprezentácii, ani v inej ženskej lige a preto sú moje najpamätnejšie momenty hokejovej kariéry iba z našej slovenskej ligy. Ktovie, možno nasledujúca sezóna bude moja posledná, preto by bolo krásne ukončiť ju titulom so Šarišankou. To je môj hokejový sen.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Prešova a okolia.

Foto: archívne

Zdroj: Dnes24.sk