Šťastný ako málokto: Plní si svoj sen stať sa rušňovodičom!

„Ako dieťa som vo vlaku videl silu, ktorá vie odviezť obrovskú váhu. Pritom som v ňom v tom čase málokedy sedel. Začalo ma to fascinovať. Tá mohutnosť stroja, ktorá jazdí po koľajniciach. Pre niekoho je to nič, ale pre mňa to bol v detstve silný zážitok,“ hovorí mladý muž. V rozhovore pre prešov24 poodhalil zo svojho zaujímavého príbehu viac.

Olympiáda z účtovníctva

Peter spomína na začiatok plnenia svojho cieľa. Prvý krok mala byť stredná škola so zameraním na danú oblasť: „Chcel som ísť na strednú železničnú školu do Košíc. Tam to však nevyšlo, už ani neviem prečo. Ostal som teda doma v Snine. Chodil som tak na Strednú priemyselnú školu s odborom Prevádzka a ekonomika dopravy. Tam ma začali baviť iné veci. Plány s vlakmi teda išli bokom. Povedal som si, že keď sa nestanem železničiarom, bude zo mňa aspoň dobrý ekonóm,“ rozpráva nám.

Zameral sa teda na niečo úplne iné. Dokonca absolvoval aj olympiádu v spomínanom obore: „Učil som sa aj účtovníctvo. Dokonca som absolvoval z neho aj olympiádu v celoštátnom kole. Bavilo ma to. Tomu som sa venoval najviac. Mojim cieľom bolo zrazu byť účtovníkom. Po strednej škole som v tomto obore pokračoval. Vybral som si ekonomiku a manažment podniku v Michalovciach,“ uvádza ďalej.

Zrazu prišiel zlom

Aj keď sa jeho život začínal uberať iným smerom, ako plánoval od detstva, na svoju hlavnú túžbu stať sa rušňovodičom nezanevrel. Len jej venoval menej pozornosti. Osud ho však postupne naviedol na tie správne koľaje: „Do Michaloviec na Vysokú školu som cestoval vlakom. A tam prišiel zlom. Čím viac som vlakmi dochádzal, tým viac ma to lákalo. Pozrel som sa von z okna a videl som, ako výpravca spolupracuje s rušňovodičom. Dal do pohybu ten obrovský stroj a mňa to fascinovalo. Povedal som si, že aj ja to chcem robiť. Škola teda išla bokom, trošku som ju flákal,“ povedal s úsmevom.

Základ života teda prerušil, ale v štúdiu už nepokračoval. Zatiaľ pracoval doma v Snine a v roku 2008 si podal prvú žiadosť na železnicu. Začal sa svojmu snu čoraz viac venovať a zisťovať si potrebné fakty: „Všetko podstatné som si našiel na internetových fórach. Viem teraz o téme oveľa viac,“ pokračuje. Na žiadosť však železnica nereagovala.

Najdôležitejší telefonát? Vo vlaku

Peter to podľa vlastných slov aj očakával a tak si vybral zatiaľ druhú Vysokú školu, tentoraz v Košiciach na Technickej univerzite, odbor elektronika. Medzitým skúšal podať na železnicu ďalšie žiadosti o prijatie, absolvoval výberové konania v Bratislave i v Košiciach: „Nebolo však z toho nič. Ani v roku 2011, či 2012. Dostal som miesto náhradníka, ale veril som, že napriek tomu to pôjde. Až v aktuálny rok v marci mi zazvonil telefón. Sedel som v tom čase vo vlaku,“ približuje dôležitý bod svojej kariéry.

Opýtali sa ho, či ma o miesto záujem aj naďalej. Peter neváhal, úspešne prešiel psychotestami a zdravotnou prehliadkou: „Už som vedel, že je to tam. Kým som nepodpísal zmluvu, tak som ešte do školy v Košiciach chodil. Mám ukončené bakalárske štúdium v odbore elektronika. Neskôr to však bolo zbytočné. Cieľ je na dosah. Skĺbiť by sa to aj tak nedalo,“ rozpráva. Ako sám pripomína, za školou mu ľúto nie je: „Ak by som do nej chodil, musel by som sa učiť. Tu sa chcem učiť,“ zdôraznil.

Opäť zanechal školu, sadne do rušňa

Najdôležitejšie je robiť to, čo človeka naozaj napĺňa. Peter je teda šťastným človekom: „Mám o to záujem. Viem, že ma to bude baviť. To je podstatné. Keď sa s tým dokážem uživiť, tak kde inde budem hľadať niečo lepšie? Momentálne chodím na kurz do Strečna. Až po ňom budem môcť jazdiť. Pôsobím tam od polovice mája tohto roku, koniec je naplánovaný na záver októbra. Učia nás predpisy, konštrukciu vozidiel, rady rušňov. Jazdný zácvik vychádza teda na november. Mal by byť pod dohľadom skúseného rušňovodiča,“ dodáva. Peter odpovedal aj na otázku, čo je pri tejto práci najťažšie: "Je mnoho vecí, ktoré teraz vidím inak. Doposiaľ som všetko vnímal ako cestujúci. Veľmi dôležité je sústrediť sa. Pri zlej viditeľnosti, keď prší, alebo sneží je najdôležitejšie práve to. Je potrebné mať oči na stopkách,“ hovorí.

Peter prezradil aj najobľúbenejší typ vlaku: „Sú to 350-tky, volajú sa Gorily. Tie mi prirástli k srdcu, je ich málo. Jazdí ich aktuálne len 17. Vzhľad majú iný, ako ostatné rušne. Zaujali ma najviac, sú silnejšie a dokážu ísť rýchlejšie. Aj keď v iných krajinách by boli pomalšie. Keď som si do nich prvýkrát sadol, mal som Vianoce. Hoci bolo 1. apríla,“ priznáva.

Na postupné plnenie sna čakal 5 rokov. Pracovať v kancelárii ani za oveľa vyšší plat by ho nelákalo: „Ak robíme to, čo nás teší, život ide ľahšie,“ dodáva na záver Peter Piteľ (25) zo Sniny.