Ľubomír Hudačko Správy

Spomienky z prvej ruky na revolúciu v Prešove: V meste sa okupovali internáty, Chudíkov hlas znel z pásky

V novembri 89 ako študent v Prešove zažil revolúciu doslova na vlastnej koži. Miroslav Ondirko vo veľkom rozhovore podrobne opisuje priebeh udalostí, ktoré citlivo vnímame aj po dvadsiatich piatich rokoch. Rozprával aj o svojej pozícii šéfredaktora Prešovskej zmeny. Čitajte viac vo výpovedi.

Ilustračný obrázok k článku Spomienky z prvej ruky na revolúciu v Prešove: V meste sa okupovali internáty, Chudíkov hlas znel z pásky
Zdroj: Dnes24.sk

Mali ste v tom čase 18 rokov. Môžeme vás teda určiť ako jedného zo študentov, ktorý sa podieľal na páde komunizmu v novembri 1989?

To znie veľmi honosne. Skôr by som povedal, že som mal to šťastie byť mladý, keď sa dialo niečo naozaj veľké, byť pri tom a stáť na strane, ktorá uspela. Aj moji rodičia, či starí rodičia boli mladí, keď sa dialo niečo veľké, ale v ich prípade to vždy skončilo vojenskou intervenciou. Mimochodom, žili sme v socializme, nie komunizme, k tomu sme len smerovali, takže pripisovať si zásluhy za pád niečoho, čo ešte neexistovalo, by bola hlúposť. Naopak, ak mám byť úprimný, jediným obdobím reálneho komunizmu, ktorý som v živote zažil, bola práve Nežná revolúcia.

Žartujete?

Ani nie. Len cez revolúciu bolo takmer všetko zadarmo, a to, za čo stále bolo potrebné platiť, sa platilo peniazmi z darov ľudí. Ráno sme sa zobudili a nič sme nemuseli. Plnili sme len úlohy, ktoré sme si sami pridelili a robili sme to zadarmo. Keď sme chceli vytlačiť noviny, prišli sme do tlačiarní a požiadali o to v mene štrajkového výboru. Keď sme sa potrebovali odviezť taxíkom, stačilo mať na bunde trikolóru, lebo taxikári v tom išli s nami. Keď ste sa chceli s niekým stretnúť, jedno či to bol duchovný, generál, riaditeľ, alebo herec, zaklopali ste na dvere a o chvíľu ste sa s ním stretli. Vlastne, už na vás netrpezlivo čakal. Teoretici marxizmu mali pravdu – komunizmus je posledným a najvyšším štádiom socializmu. Len trvá strašne krátko (smiech).

Pamätáte si ešte, ako to v Prešove začalo?

17. november 1989 bol piatok, takže ubehol víkend, kým sa k nám dostali správy z udalostí v Prahe. V pondelok vedenie školy zorganizovalo míting v aule, na ktorom sme mali vyjadriť podporu strane a vláde, a odsúdiť postup pražských študentov. Diskusia sa však zvrtla iným smerom. Pár ľudí začalo klásť nepríjemné otázky a vyslovovať opačné názory. Z týchto krikľúňov sa podvečer na neformálnom stretnutí študentov a spriaznených učiteľov v internátnej jedálni poskladal štrajkový výbor a my sme oficiálne vstúpili do okupačného štrajku. Členmi výboru sa stali aj predsedovia fakultných výborov SZM – Socialistického zväzu mládeže Filozofickej a Pedagogickej fakulty, jediných dvoch fakúlt vtedajšej UPJŠ v Prešove.

To znie bizarne – neboli členovia SZM vaši nepriatelia?

Možno to dnes znie bizarne, ale mali sme na to svoje dôvody. Na jednej strane to boli naši spolužiaci, ktorých sme poznali, žiadni nepriatelia, na druhej strane sme museli uznať, že potrebujeme ich organizačné skúsenosti, kontakty, schopnosť rokovať a obrusovať hrany. Svoju úlohu zohralo aj to, že sme – aspoň na začiatku – chceli budiť dojem legálnosti a postupu po oficiálnej línii.

Nestali sa títo funkcionári skôr brzdou vývoja?

To je zase o tých ľuďoch, nie o ich funkcii. Jeden z nich bol veľmi rozumný. Radikálny, ale taktický, čo bola vlastnosť, ktorá mojej horúcej hlave chýbala. Ten druhý patril k umiernenému krídlu, ktoré sa študentské požiadavky snažilo nasmerovať k bezzubým témam, ako lepší nábytok na internátoch, kvetináče na balkónoch alebo nepovinné prednášky. Ale aj ten bol lepší ako nič. Viete, to je len ilúzia, spomienkový optimizmus, že povstali všetci študenti ako jeden muž. Radikálnych bolo tak 10%, umiernených 30% a približne 5% bolo radikálne proti. Zvyšok využil nečakané študijné voľno a odišiel sa lyžovať. Niet sa im čo čudovať, v 89-tom bola nádherná zima. Takže v úplných začiatkoch bol na vytvorenie dojmu masy každý umiernený študent lepší ako žiadny.

Kde všade v Prešove sa robili mítingy, čo počas nich prebiehalo?

Mítingy v Prešove sa spočiatku konali sporadicky. V podstate ich chtiac-nechtiac iniciovali stranícke štruktúry – na pracoviskách sa zvolávali sekčné alebo celozávodné výbory KSČ, kde sa mala vysloviť podpora strane a vláde. Dopadlo to však naopak, vyslovením nedôvery miestnemu pajtášovi. Postupne sa ľudia trúsili aj do mesta, aby si vymenili zážitky a názory, predebatovali nové zaručené správy. Všetci sme pomaly naberali odvahu. Nezabudnime, s mesačným oneskorením bežala revolúcia v Rumunsku a tam sa vo veľkom strieľalo. Najťažšie to bolo do generálneho štrajku, po ňom sme mali prakticky vyhrané. Jedinou otázkou ostalo, či nezasiahnu do tretice Rusi, ale to sa, ako vieme, nestalo.

Zapojil sa do štrajku aj vidiek?

Čím viac sme smerovali k úspechu, tým viac sa mítingy šírili aj na vidiek. Po týždni pri štrajkovom výbore pracovalo agitačné stredisko, ktoré dávalo pozor, aby sa každého mítingu aj v tej najzapadlejšej dedine zúčastnil zástupca študentov. Presscentrum sa staralo o to, aby mal pri sebe dostatok propagačných materiálov. Nezabúdajme, bola to doba bez všadeprítomných počítačov, bez skenerov a bez kvalitných kopírovacích strojov. Ak ste niečo potrebovali rozmnožiť, museli ste to naklepať na písacom stroji cez päť kopirákov, alebo vykrútiť kľukou na cyklostyle, pri ktorom sa veselo priotrávila výparmi technického liehu nielen obsluha stroja, ale aj tí, čo čítali príliš čerstvé výtlačky.

Čomu všetkému ste sa vtedy venovali vy, aké ste mali úlohy?

Spočiatku som mal za úlohu zabezpečiť na generálny štrajk v Prešove, o ktorého konaní sa ešte stále nerozhodlo, koordináciu tém s Bratislavou a herecké osobnosti. Podklady a kontakty, ktoré vám dnes vypadnú z internetu za desať minút, sa vtedy dali vybaviť len návštevou Bratislavy. Spolu s kolegom Marcelom Forgáčom sme prišli do budovy VŠMU, kde bolo celoslovenské štrajkové centrum, zaregistrovali sme sa, dostali najesť a pridelili nám nocľah. Spali sme prikrytí len vlastnou bundou medzi ostatnými študentami v jednej veľkej nevykurovanej miestnosti na dielcoch výstavného panela, čo boli tenké drevené rámy zvrchu pokryté sololitom a potiahnuté plátnom na zapichovanie špendlíkov. Keď som sa ráno zobudil, hodinu som sedel na jedinom fungujúcom radiátore na vrátnici, kým sa mi prestali od zimy triasť lopatky. Už večer som si toto utrpenie vynahradil na mítingu desaťtisícov ľudí, ktorý sa v Bratislave konal každý deň a ktorý bol pre Prešov stále len vzdialeným snom.

Ako sa vám podarila vaša misia?

S témami to bolo jednoduché, za jeden deň sme v presscentre VŠMU zozbierali toľko propagačných materiálov, vyhlásení, programových bodov, inštrukcií a plagátov, že sa Marcel mohol na otočku vrátiť s plným batohom. Materiály a vlastné svedectvo, ktoré doniesol, konečne prešovským študentom naliali dôveru a množina zástancov radikálneho riešenia, teda generálneho štrajku, začala prevažovať. S hercami to bolo ťažšie. 27. novembra sa mal konať štrajk v celom Československu, takže väčšina z nich už bola rozchytaných. Okrem toho mali sme zlé meno, lebo hercov Andyho Hryca a Borisa Farkaša, ktorí prišli do Prešova hneď na začiatku a sami od seba, vedenie fakulty vyhodilo.

Ako ich mohlo vedenie fakulty vyhodiť, keď fakultu držali študenti v okupačnom štrajku?

Heh, v Prešove sme si dovolili takú malú zmenu, že štrajkom sme neokupovali fakultu, ako to robili v Bratislave, ale internáty. Malo to tú výhodu, že som cez revolúciu mohol spať vo svojej posteli. Okrem toho na prízemí starého internátu bol dostatok voľných priestorov, kde mohol sídliť štrajkový výbor a redakcia novín bez toho, aby sme niekoho deložovali. Túto krajovú špecialitu nemohli Andy s Borisom ani tušiť.

Koho ste nakoniec zohnali?

Najprv som nepochodil u Štefana Kvietika, ten ma však poslal za pánom Ladislavom Chudíkom. Ani on nemohol, bol už zadaný na štrajk do Bratislavy, ale nahral pre mňa magnetofónovú pásku s príhovorom, ktorý sme potom v Prešove na generálnom štrajku pustili. Bol a chvalabohu ešte stále je to milý človek s veľkým srdcom, ktorý sa ku mne choval ako k synovi. Bol to on, kto mi napokon do Prešova vybavil Vlada Durdíka a ak ma pamäť neklame, Vieru Strniskovú.

Za akým účelom začala vychádzať Prešovská zmena?

Každá revolúcia potrebuje hlásnu trúbu. Pražáci mali Fámyzdat, recesistický plátok plný absurdít a čierneho humoru, ktorý stále považujem za klenot krízového marketingu, či ako by sme to dnes nazvali. Bratislavská Zmena bola serióznejšia, po vizuálnej stránke mala dokonca umelecké ambície. A potom tu bola naša Prešovská zmena, distribuovaná pre celý Východ. Bola trošku neokrôchaná, kockatá, miestami až naivná. Neviem, či by som sa nečervenal, keby sa mi teraz dostala do rúk. Ale splnila svoj účel. V decembri 1989 dosiahla náklad 50 tisíc kusov, čo je číslo, za ktoré by sa na východnom Slovensku dnes nehanbil ani najznámejší bulvárny denník.

Kto všetko do nej písal?

V prvom rade študenti, ktorých jedinou kvalifikáciou bolo, že si na to trúfali. Dnes sú to poväčšinou známe osobnosti, či už je to Vlado Puchala, riaditeľ pre stratégie v tlačovej agentúre, Marcel Forgáč, moderátor v známom komerčnom rádiu, Jano Lašák, redaktor tlačovej agentúry alebo Peter Himič, riaditeľ košického Štátneho divadla. Ja som bol najmladší, ale predtým na gymnáziu som viedol školský časopis, takže som sa stal zase šéfredaktorom. A potom tam bolo veľké množstvo prispievateľov, ktorí tiež prispievali bezplatne – publicistov, fotografov, karikaturistov, ba dokonca básnikov. Za všetkých spomeniem Antona Hlinku, kňaza a spisovateľa, redaktora Slobodnej Európy a Hlasu Ameriky, ktorý žil v Mníchove. Pamätám si, ako som raz ráno našiel našu kanceláriu plnú papiera, ktorý celú noc liezol z faxu. Pán Hlinka nám touto cestou poskytol svoju dvestostranovú knihu Sila slabých a slabosť silných o histórii náboženského disentu na Slovensku. Vychádzala na pokračovanie s veľkým úspechom – čítali to starí, lebo ich dojímalo utrpenie kňazov a čítali to aj mladí, lebo perzekútori spomínaní v tejto knihe boli ešte nedávno ich učiteľmi marxizmu-leninizmu a vedeckého ateizmu.

Aký mala Prešovská zmena osud?

Bol to produkt revolúcie a ako taký musel zákonite zaniknúť v okamihu, ako revolúcia odznela. V januári 1990 sa z nej stal týždenník Premeny, ktorý vychádzal ešte dva roky. Pre mňa osobne to skončilo niekedy v máji 1990. Viete, keď máte osemnásť, tak vás chvíľu baví potriasať si ruky so známymi osobnosťami, riešiť „veľké“ témy, pripaľovať si s budúcim prezidentom cigaretu. No potom zase chcete mať osemnásť a nebaví vás stíhať uzávierku. Chcete sa zabávať, chodiť do kina, nájsť si frajerku – a potrebujete doštudovať školu, ktorú ste sotva začali navštevovať a kde už to máte pekne nahnuté.

Sľubovali ste si od revolúcie viac, alebo ste spokojný?

Vek medzi osemnástkou a tridsiatkou je všeobecne časom, keď sa liečime z ilúzií o dospelosti, ktoré sme si vytvorili v detstve, takže rozprávať o nejakom sklamaní revolúciou by bolo veľmi alibistické. Ani revolúcia nezmení nič na tom, že ak chcete byť úspešní, musíte mať talent, tvrdo makať a poznať správnych ľudí. Že ak chcete byť bohatí, musíte dať nabok isté zábrany, obrniť sa hrošou kožou a poznať zase tých správnych ľudí. A že keď chcete byť naozaj spokojní, mali by ste sa dokázať nad to všetko povzniesť. Revolúcia mení systém, ale nie prírodné zákony.

To nie je celkom pravda – mnohým revolúcia dala príležitosť zbohatnúť a niektorým ju zase vzala…

Z krátkodobého hľadiska možno áno, ale kde sú dnes tí rýchlokvasení boháči? Koľkí z nich skončili s veľkými dlhmi a koľkí na onom svete? Pri peniazoch ostali len tí, ktorí na to mali tak či tak predpoklady. Po straníckej línii, alebo bez nej. Na druhej strane, osobná prehra tých, ktorým revolúcia vzala trafiku, mala tiež len krátke trvanie.

Často sa dnes hovorí, že revolúcia bola zmanipulovaná, že bola pripravenou akciou ŠtB. Aký na to máte názor vy?

Dnes už vieme, že priamy impulz, na základe ktorého vypukla, bol naozaj zmanipulovaný. Žiadny študent Martin Šmíd na demonštrácii 17. novembra v Prahe nezomrel. A tí ostatní dostali s obuškami len toľko, ako ľudia na predošlých demonštráciach v Prahe alebo Bratislave. Nie je žiadny problém umelo vytvoriť alebo zmanipulovať impulz. Ale to, čo nikdy nezmanipulujete do detailov, je reakcia. Spomeňme si, koľko sme od tých čias zažili impulzov – kauza Remiáš, kauza Markíza, kauza Gorila. Na ich rozdúchavaní makali celé marketingové oddelenia. A aká bola reakcia? Pár ľudí sa chytilo, to áno, ale rozhodne z toho nebola revolúcia. Ja som do toho išiel spontánne. Rovnako ručím za svojich kolegov. A ostatní ľudia? Nech si dajú ruku na srdce, či sa do revolúcie zapájali z presvedčenia, alebo či nám nosili peniaze, jedlo, svoje fotografie a spomienky, svoje trápenia len preto, že ich niekto poslal. V tomto smere je revolúcia čistá. Okrem toho, dnešným slovníkom povedané, mala priehľadné financovanie. Dotoval ju každý sympatizant svojimi schopnosťami a zo svojho vrecka. Revolúcia nebola určite až tak zmanipulovaná, ako sa manipuluje s jej odkazom.

Ako to myslíte?

Každý politický systém, každé zriadenie si potrebuje stvoriť vlastné náboženstvo, vlastný slovník a vlastnú legendu. Socializmus si stvoril legendu o VOSR, kedy vraj dobro vyhralo nad zlom v Rusku, alebo legendu o Víťaznom Februári, keď dobro zvíťazilo aj v Československu. Americký kapitalizmus v slovenskom vydaní má vlastnú legendu o Nežnej revolúcii. Všetky systémy chcú prostredníctvom toho dosiahnuť, aby sme si mysleli, že súboj dobra a zla sa už odohral a dobro zvíťazilo na celej čiare. Podľa tejto legendy teda žijeme v najlepšom možnom systéme, v ktorom už žiadne ďalšie revolúcie nie sú potrebné.

A vy si myslíte, že revolúcie potrebné sú?

Nehovorím, že rovno revolúcie, ale ich reálna hrozba musí byť stále prítomná. Pozrime sa okolo seba. Náš štát je stále veľký, prebujnelý a represívny systém. Nadávame na socializmus, ale také právomoci a správanie, aké majú dnešní dopravní policajti, mala v socializme iba pohraničná stráž. Pozrime sa do našich firiem. Nie sú mnohé z nich takými malými ostrovmi totality, v ktorých výraz „firemná kultúra“ znamená rovnošaty, nalinajkované správanie, motivačné heslá a všadeprítomné orwellovské kamery? Naša sloboda slova je taký istý blud ako bola predtým. Stále je tu okruh tém, na ktoré zo zákona nesmieme mať opačný názor. Myslím si, že sú problémy, ktoré ani voľby nevyriešia. Nikto vám cez kampaň nesľúbi, že ide zdvihnúť dane alebo sprísniť pokuty. Konkurencia politických strán je len platonickou konkurenciou. Verejnosť je stále jedinou efektívnou opozíciou moci.

Miroslav Ondirko, narodený 1971 v Rožňave. Vyštudoval Pedagogickú fakultu UPJŠ v Prešove, odbor slovenský jazyk a literatúra – anglický jazyk a literatúra. Spočiatku pracoval ako novinár, neskôr písal literárne scenáre pre Slovenský rozhlas, od roku 1996 pôsobí v slobodnom povolaní ako copywriter, grafik a producent komerčnej a politickej reklamy. Popritom sa venuje interiérovému dizajnu. Prešovčanom je známe najmä Metro, bar na Hlavnej ulici so zabudovaným železničným vagónom.

Foto: Peter Súľovský

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM