Talentovaná Simona (17) si zamilovala umenie: Jej spev už počuli aj vo Vatikáne

Talentovaná žiačka Simona Vargová, ktorá študuje na Strednej umeleckej škole v Prešove sa okrem hudby venuje aj výtvarnému umeniu či šperkárstvu. V rozhovore pre náš web prezradila viac o svojich začiatkoch, štúdiu či životnom cieli.

Inšpiroval vás niekto z rodiny, aby ste sa venovali umeleckej sfére?

Umenie sa do môjho života dostalo úplne prirodzene. Už ako dieťa si spomínam na to, ako mi rodičia vštepovali, že keď začnem chodiť do školy, prihlásia ma na Základnú umeleckú školu. Moja cesta za umením sa teda začala už vo veku, kam mi ani pamäť nesiaha a to je dôvod, prečo sa umenie stalo prirodzenou a neoddeliteľnou časťou mojej osobnosti. Dôležitú rolu pri mojom vývoji zohralo aj prostredie, v ktorom som vyrastala – a to dedina. Žijem v prostredí, kde sa pestuje folklór, v prostredí, kde sa stretnutia s rodinou zvyčajne končia spievaním ľudových piesní. Mnohí členovia mojej rodiny sú talentovaní ľudia, avšak obmedzenosť vtedajšej doby im neumožnila svoj talent rozvinúť. Umelecky najaktívnejší člen mojej rodiny je môj krstný otec, avšak jeho umelecká činnosť nie je čisto profesionálna. V každom prípade, za všetky svoje maličké dary, ktoré som dostala, vďačím Pánu Bohu a mojej rodine, po ktorej som to zdedila a ktorá mi umožnila ich rozvinúť.

Kedy prišlo do rany ešte aj to výtvarné umenie?

Odjakživa som sa zaujímala nielen o hudbu, ale aj o vizuálnu formu hudobných klipov, plagátov, kostýmov v divadle a podobne, aj keď som výtvarné umenie nikdy predtým neštudovala ani v rámci záujmového krúžku. Na základnej škole som veľmi rada tvorila prezentácie a projekty. Zaujímala som sa nielen o ich obsahovú, ale aj vizuálnu stránku. Práve to považujem za začiatky svojej „grafickej kariéry“. Avšak mojim snom bolo odjakživa študovať hudbu. V deviatom ročníku na základnej škole, pri výbere strednej školy mi akousi náhodou padla do rany práve Stredná umelecká škola so zameraním na výtvarné odbory. Ako deviatačka som ju navštívila pri príležitosti Dňa otvorených dverí.

A práve tam nastal ten zlomový okamih?

Áno, poslala som tam prihlášku a po úspešnom zvládnutí talentových skúšok ma tam rodičia zapísali. Ako-14-ročná som teda musela poctivo zvážiť svoje priority – venovať sa hudbe, či obetovať svoju záľubu pre niečo pre mňa nové? Bohužiaľ – alebo našťastie? Človek skôr kúpi videné ako počuté. Od začiatku štúdia na strednej škole som objavila ďalšie sféry výtvarného umenia, ktoré ma zaujali – napríklad móda, odevný dizajn, produktový dizajn, šperkový dizajn, fotografovanie.

Takže maliar, či grafik?

Študujem odbor propagačná grafika, avšak to neznamená, že sa od začiatku štúdia aktívne venujeme len práci pri počítači. Predchodcovia grafiky – ak myslíme grafiku ako pojem, ktorý ľudia používajú na označenie ľudí vytvárajúcich plagáty a podone – sú maľba, kresba a umelecká grafika. V týchto základných výtvarných a grafických technikách tkvie celé to „estetičnô“, ktoré sa grafici snažia dosiahnuť pri tvorbe propagačných materiálov. Jeden z najväčších rozdielov medzi klasickým výtvarným umením (portréty, maľby, kresby, krajiny…) a grafikou je ten, že grafik musí spojiť estetické s užitočným – spája informačnú funkciu s estetickou použitím vhodnej grafiky, typografie, dôležitá je čitateľnosť, jasnosť. Grafika je teda odbor pohybujúci sa na tenkej hranice komerčnosti a umeleckosti – je to niečo, v čom sa dokážem umelecky aj materiálne vyžiť.

A výtvarný talent ste zdedili po niekom v rodine?

Nemyslím, že sa v mojom prípade dá hovoriť o výtvarnom talente. Skôr som mohla zdediť estetické cítenie a práve to je základom akejkoľvek umeleckej činnosti, aj keď mnohí ľudia žijú v mylnej predstave, že talent je akási schopnosť alebo zručnosť, s ktorou sa niekto narodí. Maľba, kresba, spev, umelecká grafika, sochárstvo, vyšívanie či zručnosť v ovládaní grafického softvéru – to všetko sú len techniky, ktoré sa dajú cvikom a rokmi praxe naučiť každého človeka, ktorý prejaví záujem.

Prečítajte si tiež: Prešovská pedagogička, ktorú ocenil minister: Vyspovedali sme Jarmilu Verbovskú

Dá sa to prirovnať ku klasickému remeslu?

Áno. Máme stolárov, ktorí sú technicky dokonalí, ale celý život budú zostrojovať kuchynské linky podľa jednej a tej istej predlohy a máme stolárov, ktorí si otvoria dielňu, ateliér a koncept bežných predmetov vedia posunúť na vysokú úroveň originality, nápadu, aj keď nie všetky klince sú dokonale zabité na svojom mieste. Tu tkvie ten najväčší, pre ľudí častokrát neviditeľný rozdiel v remeselnosti a umeleckosti. Spoločnosť je nastavená veľmi materialisticky, preto je prirodzené, že človek skôr žasne nad realisticky nakresleným portrétom známej osobnosti a nechápavo krúti hlavou nad vysokou cenou akýchsi farebných šmúh na plátne.

Chodíte aj na súťaže?

Zúčastnila som sa len pár súťaží, ale nikdy nie z vlastnej iniciatívy. Učitelia na našej škole majú prehľad vo výtvarných súťažiach, do niektorých z nich nás zapájajú. Každý pracuje individuálne, je zato hodnotený ako pri realizácii bežnej práce, no s tým rozdielom, že výsledok sa posiela do súťaže a pri prípadnom úspechu je žiak ocenený aj školou.

Chceli by ste mať výstavu aj v honosnejšom sídle?

Vzhľadom k tomu, že študujem propagačnú grafiku sa klasickej maľbe ani kresbe nevenujem naplno. Venujem sa skôr dizajnu, tvorbe logotypov či fotografovaniu. Najnovšie sa snažím vytvoriť si vlastnú značku handmade šperkov inšpirovaných ľudovým remeslom. Maľujem len rekreačne, zopárkrát za mesiac. Taktiež moja momentálna výtvarná situácia nie je v stave, aby som si mohla trúfnuť mať vlastnú výstavu – ešte stále sa snažím nájsť svoju cestu a štýl. Avšak naša škola po celý školský rok organizuje putovné výstavy v Prešove aj mimo neho. Najvýznamnejším miestom, kde viseli moje práce spolu s prácami spolužiakov bola tunajšia Šarišská galéria. Bolo to vlani cez letné prázdniny.

A aký máte v živote cieľ?

Práve túto otázku si budem v nasledujúcom období klásť čoraz častejšie, pretože od septembra nastupujem do maturitného ročníka. Čakajú ma mnohé ďalšie dôležité rozhodnutia, teraz už ako dospelú osobu. Výber vysokej školy, prípadne zamestnania, určenie si konkrétneho cieľa. Od nástupu na strednú školu ma v mojom podvedomí sprevádza túžba venovať sa naďalej hudbe a spevu zápasiaca s mojou záľubou v grafike. Našťastie oba tieto moje záujmy sa pohybujú v jednej sfére. Ak sa budem venovať naplno grafike, môžem sa popritom venovať spevu. Ak sa budem naplno venovať spevu, môžem popritom robiť grafiku. Teraz mi už len ostáva vybrať si to primárne. Mojim hlavným cieľom však je byť ľuďom prospešná, nezapadnúť do davu komercie a lacných produktov a podotýkať na dôležitosť umenia v spoločnosti, nech už to bude akýmkoľvek spôsobom.

Kreslíte aj doma?

Áno. Rada maľujem abstrahovanú krajinu, vrámci cviku si len tak skicujem figurálne kompozície. Cez leto sa zväčša venujem šperkárstvu.

Aký máte vzťah k Prešovu?

V Prešove trávim veľa času počas školy, ale aj mimo školský rok. Mám blízky vzťah k prešovským divadlám, ktorý som si vybudovala už v útlom veku a to najmä vďaka štúdiu na ZUŠ. Možnože raz budem žiť niekde ďaleko od Prešova – to neviem na isto – ale už teraz viem, že na toto mesto budem spomínať s láskou a úsmevom na perách. Trávim tu predsa jednu z najkrajších častí môjho života.

Koľko času denne venujete spevu a koľko grafike?

Čas, ktorý venujem spevu a grafike sa nedá určiť v nejakom pravidelnom intervale. Skrátka, mám časy keď sa viac venujem škole – grafika, a časy, kedy sa venujem aktívnejšie spevu – napríklad pred Vianocami, keď mám program nabitý koncertmi a generálkami. Taký mesiac jún je pre mňa rizikový mesiac. Okrem toho, že sa končí škola v sprievode záverečných testov, odovzdávania prác, robenia ročníkovej práce a obhajoby pred komisiou sa v tomto čase v Sabinove konajú aj Dni mesta, na ktorých sa každoročne podieľam svojim účinkovaním. Prirodzene, súčasťou každého vystúpenia sú generálky či zvukové skúšky alebo samotný proces cvičenia konkrétnej piesne alebo predstavenia. Sabinov je malé mestečko, ktoré má málo kultúrnych inštitúcií a jednou z najväčších je práve ZUŠka.

Prečítajte si tiež: Talentovaná parkúristka Slávka (18) z Prešova: Najkrajšia je spätná väzba od koňa, keď počúva a sme jedno telo

Preto sú jej žiaci tak časovo vyťažení?

Áno. A niekedy som kvôli generálkam a vystúpeniam vynechala aj školu, avšak vedenie bolo ku mne stále tolerantné, za čo som pani riaditeľke nesmierne vďačná. Okrem ZUŠky sa venujem aj cirkevnej hudbe ako kantorka v kostole v mojej obci, takže spev je u mňa takmer na dennom poriadku rovnako ako škola.

Máte vysnívané miesto, kde by ste chceli vystupovať?

Divadlo. Akékoľvek. Najlepšie by bolo prešovské (úsmev).

Čo považujete za doposiaľ svoj najväčší úspech v hudbe?

Ako žiačka ZUŠ v Sabinove som mala možnosť spievať na niekoľkých väčších podujatiach spolu s inými umelcami na javisku. Ako 14-ročná som spievala duet s Katkou Koščovou – lyricko-klavírnu úpravu ľudovky Ked ja na Toryše a A ja taka čarna. O rok neskôr som spievala v role Sabíny pri odhalení sochy Sabíny v Sabinove skladby z rockovej opery Sabinax Rex. V septembri 2014 som spolu so ZUŠkou navštívila Taliansko, kde som ako členka zboru a sólistka účinkovala v Bazilike sv. Petra vo Vatikáne a katedrále sv. Ondreja v Amalfi. V máji tohto roku som so zborom a orchestrom ZUŠ ako sólistka účinkovala na celoeurópskom festivale EMUSIK v Španielsku. Mojím posledným úspechom a zároveň rozlúčkou so štúdiom spevu bolo účinkovanie so špičkovým slovenským klaviristom Richardom Rikkonom. S jeho famóznym klavírnym doprovodom som spievala pieseň z muzikálu Bedári.

Čo by ste odkázali vašim rovesníkom, ktorí možno tiež majú na niečo talent, ale nevedia ho rozvinúť a skôr ho utápajú napríklad pri nevhodných pouličných aktivitách?

V prvom rade je dôležité určiť si priority. Ak je človek pevne rozhodnutý venovať sa rozvíjaniu svojho talentu, nebude mať čas na žiadne nevhodné pouličné aktivity. Treba skúšať konkurzy, školy, prihlásiť sa na záujmový krúžok. Život človeka vždy dovedie na správne miesto, ak kráča po správnej ceste.