Prvé dni Nežnej revolúcie prežil prešovský študent Muránsky v Prahe
Prvé dni Nežnej revolúcie prežil vtedajší študent prešovskej Pedagogickej fakulty Jozef Muránsky v Prahe, kde sa podľa svojich slov ocitol úplnou náhodou.
O tom, že by sa malo udiať niečo závažné, v skutočnosti ani nič netušil. Po návrate domov sa stal jedným z členov štrajkového výboru študentov prešovských fakúlt. Na novembrové udalosti spred 20 rokov si zaspomínal v rozhovore, ktorý poskytol TASR.
„Do Prahy som pricestoval 16. novembra. Bol som študent z východného Slovenska a nemal som nejaký veľký prehľad o pražských podmienkach, takže ani 17. novembra som sa na týchto akciách nezúčastnil. V ten večer však zazneli oznamy v BBC, v Rádiu Slobodná Európa ale aj v študentskom rozhlase na internátoch v pražskej Tróji, ktoré upozorňovali ľudí na protestné akcie. Išlo o skutočne burcujúce výzvy, a preto som na druhý deň neodolal, musel som sa ísť o tom presvedčiť na vlastné oči. Bolo to pre mňa ohromujúce, pravdu povediac, mal som aj strach, pretože som nebol vnútorne pripravený na také veci. Vôbec som netušil, do akých rozmerov to môže narásť,“ povedal Muránsky.
-V priebehu nasledujúcich dní sa k výzve svojich kolegov z ostatných vysokých škôl v republike oficiálne pripojili aj študenti prešovských fakúlt a stali ste sa jedným z členov štrajkového výboru. Aká bola atmosféra na východe Slovenska?
„V Prahe som zostal len cez víkend, a potom som sa musel vrátiť, lebo sme mali vojenskú katedru, bolo to asi 20. novembra. A už boli Košice a Prešov viac-menej na nohách. Vôbec nie je pravdou, že by východ spal. Východniari sú takí, že keď sa nahromadí energia, tak oni za svojím cieľom idú. A tej energie bolo vtedy naozaj veľmi veľa. V tom čase, pochopiteľne, Praha a Bratislava boli oveľa ďalej, preto som priniesol viaceré letáky a tlačoviny, ktoré sa už napríklad v Čechách rozdávali medzi ľuďmi. Študenti reagovali veľmi spontánne, na škole sa neučilo a v prednáškových miestnostiach sa živo diskutovalo. Po nociach sa po meste vylepovali letáky.“
-Mali študenti strach?
„Cítili sme, že držíme spolu, a to nám asi dávalo odvahu. A takto sa dal prekonať aj ten strach, ktorý určite existoval. Viete si ale predstaviť, ako sa báli naši rodičia, ktorí zažili udalosti 1968 roku. Boli sme mladí, chceli sme poznať pravdu o minulosti a súčasnosti. V tej eufórii musel ísť strach bokom, aj keď sme zo začiatku nemohli vedieť, ako to dopadne. Posmeľovalo nás to, že sa k nám pridávali mnohí naši učitelia ale aj umelci. A neustále prichádzali podporné stanoviská od robotníkov z fabrík alebo iných inštitúcií.“
-Tieto reakcie verejnosti pravdepodobne vyústili aj do aktivít študentov mimo akademickú pôdu.
„Určite. Všetko to išlo veľmi rýchlo, myslím si, že kľúčový bol generálny štrajk 27. novembra, to bola mimoriadna udalosť, a potom jednoznačne odstúpenie Gustáva Husáka z funkcie prezidenta. Boli sme presvedčení, že sa to už zvrátiť nedá. Ten priestor medzi tým vypĺňalo to, že sme chodili medzi stredoškolákov a robotníkov priamo do závodov. Jazdili sme aj po dedinách, kde bolo to prostredie, prirodzene, trošku konzervatívnejšie. Ale nielen tam sme sa stretli aj s takým odmeranejším postojom. Na druhej strane môžem povedať, že väčšina ľudí reagovala spontánne a bezprostredne. Na štrajkový výbor nám napríklad nosili jedlo ale i peniaze, aby sme mohli tlačiť letáky a vydávať nezávislé noviny.“
-Spomínate nezávislé noviny, pravdepodobne ide o Prešovskú zmenu, ktorá sa neskôr volala Premeny.
„Chceli sme dať o sebe vedieť, napísať a verejne hlásať to, čo si myslíme. Ako základný predpoklad na vydávanie novín to vtedy muselo stačiť, aj keď s písaním takýchto článkov sme skúsenosti nemali. Šéfredaktorom sa stal študent prvého ročníka Filozofickej fakulty Miroslav Ondirko. Napriek tomu, že my sme boli starší a on mal len 18 rokov, som presvedčený, že to robil skutočne dobre a s prehľadom. Nemali sme problém rešpektovať ho. Vtedy sa akosi na vek nehľadelo a dôkazom toho bol aj vzájomný rešpekt medzi študentmi a učiteľmi, ktorí do nich prispievali.“
-Tieto noviny však neboli určené len študentom.
„Samozrejme, že nie. Chceli sme svoje názory šíriť na verejnosti a toto bol najlepší spôsob, ako sa to dalo urobiť. Predávali sa kolportérskym spôsobom. Vychádzali v niekoľkotisícovom náklade a ten sa postupne niekoľkonásobne zvyšoval. Cena výtlačku bola asi 50 halierov, ale pamätám si, že ľudia nám dávali viac. Stalo sa dokonca, že študent dostal za výtlačok aj 100 korún. Nepredávali sa len v Prešove, ale aj v okolitých mestách. Neskôr vychádzali oficiálne a distribuovali sa cez Poštovú novinovú službu. Bol to jednoznačne prvý nástroj propagandy, ak to tak môžem povedať, a mal svoju váhu. Tieto noviny boli veľmi akčné a živo reagovali na situáciu. Oficiálne médiá sa v tom čase len začínali zbavovať závislosti od štátnej a straníckej moci.“
-Nežná revolúcia zvrhla totalitný režim, ponúkla ľuďom, aby sa mohli vyjadriť k veciam verejným a rozhodovať o nich. Bola plná ideálov a nádejí, ktoré sa pravdepodobne všetky nesplnili.
„Uvedomujem si, že zmeny priniesli aj niektoré negatívne veci a nie je všetko také, ako sme chceli. Ľudia dnes musia zápasiť s mnohými problémami, to je realita. Novembrové udalosti v roku 1989 vytvorili možnosti, ktoré sme pred tým nemali. Prešlo 20 rokov, mnohí ľudia už zabudli na to, ako sa tu žilo za totality, a tí mladší si to ani nevedia predstaviť. Bohužiaľ, nie každý si po novembri 89 uvedomil, že slobodný svet, ktorý s ním prišiel, sa nedá naplniť bez vnútornej slobody. Aj preto u nás v mnohých veciach prevláda stádovitosť a čakanie na autoritu, ktorá vyrieši naše problémy.“
zdroj: TASR