Predseda Svetového združenia Slovákov v zahraničí: Že Slovensko je len Bratislava? Je to aj Prešov

Z Prešova do Prahy odišiel študovať teoretickú fyziku ako osemnásťročný. Od roku 2006 je Prešovčan Vladimír Skalský (44) predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ). Pre náš web poskytol rozhovor o svojich začiatkoch, skúsenostiach aj zážitkoch.

Vladimír, kedy a prečo ste sa rozhodli opustiť Prešov a pôsobiť v zahraničí?

V zahraničí som sa vlastne paradoxne ocitol až od 1. 1. 1993, keď sa rozdelilo Československo. Ja som odchádzal ešte do hlavného mesta spoločného štátu. Mohol som si vtedy vybrať medzi Prahou a Bratislavou. Rozhodol som sa pre väčšie mesto i školu, pre Karlovu univerzitu. Z Prešova to už z hľadiska cesty nebol taký rozdiel. Za roky vysokej školy a potom ešte i doktorandského štúdia si človek vybuduje kontakty, prenesie aktivity a zrazu zistí, že jeho svet je už skôr tam. Priatelia, vzťahy, práca, záľuby. Je to scenár veľmi obvyklý. Napríklad dnes v Česku študuje až 26 tisíc mladých ľudí zo Slovenska, viac než počas federácie. Odhadujeme, že asi polovica ich zostane v ČR, štvrtina sa odsťahuje do zahraničia inde a len asi štvrtina sa vráti.

Aká je vaša náplň práce?

Mám 44 rokov, z toho prvých osemnásť som prežil na Slovensku, ďalších 26 v Prahe a na večných cestách. Okrem podnikania, ktoré nie je také zaujímavé, som už od roku 2006 predsedom Svetového združenia Slovákov v zahraničí (SZSZ) a napríklad tiež riaditeľom Slovenského domu v Prahe a predstaviteľom jeho majiteľa, Slovensko-českého klubu. Náplň práce si teda vymýšľam sám, čo je ten najhorší prípad, lebo si na krk uväzujem ďalšie a ďalšie aktivity. V SZSZ je to okrem vyvažovania názorov stovky najvýznamnejších krajanských spolkov a inštitúcií z 24 krajín s celkovo zhruba polmiliónovou členskou základňou tiež komunikácia so štátnymi orgánmi v Bratislave, Bruseli i jednotlivých krajinách, kde Slováci žijú. Ale i kultúrne aktivity. V Slovenskom dome sú to predovšetkým práve kultúrne, ale i vzdelávacie podujatia, festivaly, či vydávanie kníh alebo časopisu Slovenské dotyky, Magazínu Slovákov v ČR.

Čo pre vás mesto Prešov znamená? Radi sa sem vraciate?

Samozrejme, nesmierne rád sa do Prešova vraciam. Navždy je to mesto môjho destva, dospievania, mojich rodičov. Som lokálpatriot. Asi je prirodzené ním byť, nech je človek odkiaľkoľvek, v prípade Prešova je to však ľahšie, lebo je to krásne mesto s príjemnou atmosférou, veľkou históriou a aj neuveriteľne bohatou hudobnou scénou. Slovenský Liverpool.

Ako vyzerá váš denný režim, kde vsade sa počas dňa objavíte?

To je rôznorodé a mne to veľmi vyhovuje. Som človek, ktorý asi nemá trpezlivosť na stereopyt, hoci si ľudí, ktorí dokážu vytrvalo, sústredene a poctivo robiť jednu vec, veľmi vážim. Niektoré dni som na cestách – po Česku, na Slovensku, za krajanmi, alebo často v Bruseli, kde som sa ako prvý zástupca nových krajín EÚ stal viceprezidentom organizácie Európania vo svete. Iné dni som v Prahe, svoju kanceláriu mám v Slovenskom dome, odkiaľ spravidla odchádzam po akcii neskoro v noci, ale v priebehu dňa absolvujem rokovania a stretnutia kade-tade. No a pár dní v mesiaci som i v Bratislave, kde ma však na sekretariáte SZSZ ani nevidia, lebo behám zo schôdzky na schôdzku.

Odporúčali by ste aj iným mladým Prešovčanom opustiť mesto a pôsobiť v zahraničí?

To je ťažká otázka a odpoveď je určite individuálna. Povedal by som, že na skusy určite. A či sa potom vrátia, alebo nie, záleží od okolností. Určite si však nemôžeme želať, aby všetci odišli a naše krásne mesto sa vyľudnilo. Naopak, potrebujeme, aby ho šikovní ľudia pozdvihli, treba im však pre to aj vytvárať podmienky. Viem, že som v prekérnej situácii, ak plédujem za návrat a sám žijem v zahraničí, lenže pravda je, že máločo z toho, čo som vyštudoval alebo čomu som sa venoval, som mohol robiť v Prešove. To zďaleka neplatí o každom. Sám sa snažím Prešov aspoň propagovať, lobovať zaň, sprostredkoval som tam i niekoľko zákaziek. Skvelé je, ak môžeme slobodne odchádzať i prichádzať, a úplne najlepšie, ak dokážeme medzi tými dvoma miestami vytvárať mosty.

A prečo podľa vás ľudia opúšťajú svoje rodné mesto a musia pôsobiť mimo domova?

V niektorých prípadoch ich k tomu privedie prirodzený profesijný rast či láska, ale samozrejme chápem, na čo narážate – bolestne vnímam, že ekonomická situácia ani nálada nie sú v Prešove a okolí vôbec ružové. Určite aj tie desaťtisíce Prešovčanov, ktorí žijú v zahraničí, alebo hoci v Bratislave či inde na Slovensku, by sa mali, ak majú akúkoľvek možnosť, snažiť pomôcť, lobbovať za naše krásne mesto. A v rámci Slovenska, podobne ako v rámci Európskej únie, by malo byť prioritou vyrovnávanie ekonomickej úrovne regiónov. Smerovanie investícií aj do tých chudobnejśích, vytváranie pracovných miest, budovanie infraštruktúry. Teší ma, že sa konečne zlepšuje cestné spojenie do Prešova, ale napríklad i že konečne existuje priame vlakové spojenie z Prahy.

Kde ste v Prešove študovali strednú školu vy a ako si na štúdium spomínate?

Som hrdý absolvent gymnázia na Tarasa Ševčenka, ktoré už dnes sídli inde a volá sa Gymnázium Jána Adama Raymana. Bol som vtedy trochu Sheldonom Cooperom zo seriálu Teória veľkého tresku – zapáleným riešiteľom matematických a fyzikálnych olympiád až po medzinárodnú úroveň a účastníkom dlhého radu takýchto korešpondenčných seminárov a sústredení. Spomínam najmä na svoju fyzikárku Máriu Štefaňákovú a matematikára Jozefa Varcholu. Gymnázium by malo dať študentovi všeobecné vzdelanie. A ak takéhoto študenta pripravilo tak, že súčasne publikoval básne, že mohol po štúdiu v oblasti fyziky robiť to, čo ja dnes robím, že mohol ako fyzik nadviazať doktorandským štúdiom v oblasti sociológie, tak splnilo svoju rolu asi naozaj dobre. Súčasne si pritom spomínam na gymnázium ako na miesto, kde bol priestor pre mnoho recesií, kde sme organizovali pre celú školu súťaž Videopočkaj a podobne.

Ako si spomínate na svoje prvé vycestovanie mimo domova do „sveta“, aké to bolo?

To vycestovávanie do sveta bol akýsi proces, udialo sa na etapy. Úplne prvý raz som bol v zahraničí určite na zájazde, v Bulharsku, v Sovietskom zväze. O čosi vážnejším vyhliadnutím von boli už spomínané olympiády – v Rakúsku či v Holandsku. Potom prišlo štúdium v Prahe, hoci – ako som už spomínal – to spočiatku vlastne zahraničie ešte nebolo. Než sa ním stalo, bol som štúdijne v zahraničí asi tri mesiace v Innsbrucku, v Inštitúte iónovej fyziky. A napríklad prvou cestou do slovenskej enklávy v zahraničí bolo zasadnutie Únie slovenských spisovateľov, novinárov a kultúrnych pracovníkov v Nadlaku – v Rumunsku, kde sa na ulici, v obchode, všade rozpráva po slovensky. To ma prekvapilo, naozaj oslovilo a vlastne vysotilo na novú dráhu. No a dnes cestujem po celom svete veľmi často. Ale, áno, najzaujímavejšie je vždy všetko po prvý raz, to prvé prekročenie hranice. Našťastie, stále pred nami nejaké hranice a výzvy sú.

Čo pre vás dnes znamená Praha?

Som v Prahe doma. A som aj pražský lokálpatriot, je to podľa mňa jedno z najkrajších miest na svete. To sa vôbec nevylučuje s tým, že som súčasne prešovský lokálpatriot, čiže som Slovák. Každý máme mnoho identít. A čím ich je viac, tým sme bohatší. Napokon, Prahu vnímam aj ako naozaj pestré mesto, kde sa miesia rôzne vplyvy a kultúry. V tomto meste žije zhruba stotisíc Slovákov a je tak po Bratislave a Košiciach tretím najväčším slovenským mestom, aj keď neviem či práve táto štatistika sa v Prešove, ktorý je pre zmenu tretím najväčším mestom na Slovensku, zapáči.

Čomu konkrétne sa venuje Svetové združenie Slovákov v zahraničí, ktorého ste predsedom?

Presadzuje záujmy dvoch miliónov Slovákov, ktorí žijú v zahraničí, spolupracuje so SR a jej diplomaciou. Realizuje aktivity, ktoré presahujú jednu krajinu a ktoré preto nie sú v akčnom rádiu našich členských organizácií. Organizujeme každý rok v inej krajine Dni slovenského zahraničia, kde sa zídu Slováci z celého sveta, aby videli, ako sa ktorej komunite darí. Tento rok sa uskutočnia v Rumunsku, boli už aj v Izraeli, Maďarsku, Poľsku, na Ukrajine, v Srbsku či Česku. Vydávame Svetový kalendár Slovákov, vydali sme i trojdielnu antológiu ich literatúry. Prevádzkujeme v Bratislave sekretariát, chceme otvoriť i Centrum slovenského zahraničia, ktoré by v Bratislave trvalo prezentovalo históriu i súčasnosť krajanov formou muzeálnej zbierky, prezentácie živej kultúry, ale i krajanskou gastronómiou. Udeľujeme ceny tým, ktorí sa o uchovávanie slovenskosti vo svete najviac zaslúžili, vyprácúvame štúdie, organizujeme programové konferencie. Ale tiež prezentácie folklóru a kultúry v SR i v zahraničí.

Aký je váš pohľad na dianie v Prešove z pozície človeka pôsobiaceho v hlavnom meste ČR?

Neviem, či mám dostatočné penzum informácií, aby som sa k tomuto vedel vyjadriť. Chápem preto, že s mojím subjektívnym pocitom nemusí každý súhlasiť. V Prešove je mnoho šikovných ľudí, v podnikateľskej, akademickej či umeleckej sfére. Niekedy je však toto mesto akoby málo ambiciózne, skromné, zahľadené nanajvýš na rozmer regiónu. Mám radosť, keď sa to darí prekonávať. Pocit, že to robí, som mal z bývalého primátora p. Hagyariho, ktorý má široký záber a zmysel pre marketing. Čím ale nechcem povedať, že to súčasné vedenie mesta nerobí, ľahko som sa s tými aktivitami totiž mohol minúť.

Čo by ste zmenili na fungovaní nášho mesta vy, ak by ste mali takú možnosť?

Najmä by som chcel, aby sa zo Slovenska vytratil pocit, že Slovensko je Bratislava. Je to aj Prešov! Ale chápem, že tento boj je celoštátny a mimoriadne ťažký. Samozrejme, neviem, či by som to dokázal zmeniť. Iste sa o to snažia aj iní. No a celkom určite je hlavnou výzvou pritiahnuť do mesta viac peňazí, investícií, dotácií, vytvoriť pracovné miesta. Viem, že to nie je nič objavné. Povedať, že dva plus dva je štyri, je síce nudné, ale povedať, že je to osem a pol lesnej víly, je síce invenčné, ale nie je to pravda.

Aké máte motto, kto je váš vzor a čo vás poháňa vpred počas vašej kariéry?

To sú ťažké otázky. Určite by som mohol vymenúvať hodiny múdre vety, vzácne osobnosti a vari i tie motivácie. Asi jediná možnosť, ako odpovedať, je zmieniť prvé, čo mi napadne. Spomeniem M. R. Štefánika, po ktorom Svetové združenie Slovákov v zahraničí nazvalo aj svoje najvyššie ocenenie a dve podobizne ktorého od Noémi Kolčákovej Szakállovej visia aj v mojej kancelárii. Bola to totiž osobnosť nesmierne renesančná, teda širokého záberu a tiež človek súčasne moderný, fascinovaný technikou, i konzervatívny v ľpení na hodnotách. A jeho výrok? „Ja sa prebijem, lebo sa prebiť chcem.“ To je asi i motto i motivácia – spolu: mottivácia.

Spomeniete si, aké kuriózne situácie ste už pri svojej práci zažili?

Kedysi sme šli s kolegyňou na služobnú cestu na Ukrajinu a zrazu som si s hrôzou uvedomil, že som si v Prahe zabudol pas. Povedal som jej to, ona vytreštila oči a ukázalo sa, že ho zabudla aj ona. Jej manžel a moja priateľka nám ich potom, ťukajúc si na čelo, museli posielať nočným vlakom, na ktorý sme nadránom čakali, aby sme mohli zasa nasadnúť do auta a pokračovať v ceste.

A máte v Prešove aj svoje obľúbené miesto, kde radi chodievate?

Určite ich je viac. Torysa, kde som sa ako dieťa bicykloval. Kalvária, na ktorú mám výhľad z rodičovského bytu. Pochopiteľne, naša výstavná renesančná Hlavná ulica. Nedávno som bol na novootvorenej vodárenskej veži, teším sa na zrekonštruovaný Solivar.

Môže vás zaujímať:

Barista z Prešova sa v Londýne uchytil v prestížnom podniku: Pracuje v najlepšom bare na svete!

Prešovská exučiteľka otvorene o svojich skúsenostiach: Nikola to u nás zabalila, odišla do Kanady

Prešovčan v USA zažil chvíle, na ktoré nikdy nezabudne: Naháňal ho los!

foto: Paša Tovtin