Ostrieľaný prešovský klavirista Daniel Špiner: Prešov mám rád, ale žijem prítomnosť a posúvam sa ďalej

Ak by ste chceli mať predstavu o tom, s kým si Daniel Špiner stihol na koncertoch zahrať tak vedzte, že nimi boli umelci ako Henry Tóth, SĽUK, David Kollár, Andy Belej, alebo Illusions trio. Nezaháľa ani v súčasnosti, jeho umenie využívajú ako záskok v kapele No Name, vidieť ho môžete takisto na vystúpeniach Katky Koščovej a Andreja Šebana. Viac prezradil v nasledujúcom rozhovore.

Čo vás viedlo ku klavíru, odkedy hráte?

Základ mi položili rodičia, rodina. U nás sa stále spievalo a tancovalo, či už na rôznych rodinných stretnutiach, alebo oslavách. Takže išlo to prirodzenou cestou. Dôležitú úlohu zohral v tomto môj otec, ktorý je ešte stále aktívny muzikant. On ma navádzal k hraniu a nakoniec, keď staršia sestra prestala chodiť na klavír, zdedil som ho po nej ja a prihlásili ma na ZUŠ. Mal som šesť rokov a to je teda začiatok môjho aktívneho pôsobenia.

Ostali ste bývať v Prešove? Alebo kvôli povinnostiam dostalo prednosť hlavné mesto?

Posledný rok bývam s mojou snúbenicou v Bratislave.

A aký máte k nemu vzťah, k Prešovu?

Prešov mi dal hudobný základ, množstvo kamarátov, hudobných zážitkov, takže väzba k nemu určite je. Ale na to, aby som sa posúval ako po hudobnej, tak aj po osobnostnej stránke, musím byť v pohybe. Cesta je cieľ a preto sa občas pôsobisko mení. Na Prešov mám veľmi veľa krásnych spomienok a často tam aj chodím. Ale snažím sa žiť prítomnosť, nie minulosť. Možno to je dôvod, prečo mi tak bytostne nechýba, ale mám ho rád.

Ak by sa ďalší prešovskí klaviristi povedzme aj starší o vás vyjadrili, že práve vy ste zdrojom ich inšpirácie a považujú vás za toho, kvôli komu sa chcú zlepšovať a byť ešte lepším – čo by to pre vás znamenalo?

Bolo by to pre mňa ešte väčším hnacím motorom na sebe pracovať a zlepšovať sa, lebo by som cítil pocit zodpovednosti taký, ako cítim pred každým koncertom. Samozrejme, že ten pocit by bol príjemný, ale skôr by som im odporúčal neučiť sa odo mňa, ale možno pozrieť si moje idoly a vzory. Ako napríklad Keith Jarrett, Brad Mehldau ci Glenn Gould. No inšpiráciou môže byť akékoľvek stvorenie, či situácia.

Spolupracovali ste iste s mnohými hudobníkmi. S kým by ste si však ešte priali zahrať?

Nemám také priania. Ale prijímam čokoľvek nové a otvorený som komukoľvek a čomukoľvek. A aj nejaké plány mám, no plánovať je odovedené od slova „plano“ – takže… (smiech)

Dá sa zrátať, koľko piesní dokážete na klavíri zahrať, resp. koľko ste ich už zahrali?

Nedá. Je ich hrozne veľa. Cez vážnu hudbu, jazzové kompozície, populárne piesňové formy a až po experimentálnu hud­bu.

Chystáte sa s Katkou Koščovou aj na komorný súkromný kocnert v obývačke jej poslucháčov, ktorí si to objednali cez crowdfunding. Takú skúsenosť ste už mali?

Veruže mal. Aj ako obývačkový poslucháč a aj ako obývačkový klavirista. A poviem vám, je to zaujímavá energia.

Páči sa vám prešovská hudobná scéna, či by mohlo byť hodnotných kapiel a interpretov odtiaľ pochádzajúcich ešte viac?

Veď z Prešove je ich najviac. A myslím si, že je ich stále veľa a aj ich pribúda. Rôznorodých a originálnych. A tá tradícia podľa môjho názoru ostane aj naďalej.

A čím to podľa vás je, že ich má Prešov toľko? A napriek tomu, že je možno ťažké presadiť sa, tak odtiaľ sa hudobníci presadzujú významným spôsobom?

Nie je ťažké presadiť sa, i keď veľa ľudí tomu možno neverí. Myslím si, že ak človek na sebe pracuje a hýbe sa a ide za tým, čomu verí a dáva do toho energiu všetkými smermi, tak nie je možné, aby sa niečo nestalo. Základ je veriť, pracovať. To však, samozrejme, neznamená, že to bude hneď.

foto: archív dš