Ľubomír Hudačko Rôzne

Najobľúbenejší učiteľ prešovského gymnázia v rozhovore: Vyrastá nám nezdravá mládež!

Gymnázium na Konštantínovej ulici v Prešove už svojho najobľúbenejšieho učiteľa v rámci našej ankety takisto pozná. Stal sa ním u respondentov telocvikár Miroslav Leško, ktorého sme o jeho kariére aj vyspovedali. Nielen to, ako vidí dnešnú mládež vo vzťahu k pohybu sa dočítate v rozhovore.

Ilustračný obrázok k článku Najobľúbenejší učiteľ prešovského gymnázia v rozhovore: Vyrastá nám nezdravá mládež!
Foto: Ľubomír Hudačko / Zdroj: Dnes24.sk

Rozhovor s najobľúbenejším učiteľom Gymnázia na Konštantínovej ulici Miroslavom Leškom odhaľuje, aký má mládež v súčasnosti vzťah k telesnej výchove. Okrem toho telocvikár prezradil, či si naňho spomenú aj bývalí žiaci, alebo či je prísny.

Vždy vás to ťahalo k telocviku?

Venoval som sa hádzanej od desiatich rokov. Telesná výchova bola u mňa každý deň, trénoval som na Odborárskej, chodieval som trénovať aj do Košíc v stredisku vrcholového športu VSŽ Košice. Potom som sa vrátil do Prešova, 12 rokov som pískal hádzanársku súťaž, niekoľko sezón aj najvyššiu. Vekový strop 50 rokov ale následne znamená ukončenie činnosti rozhodcu. Tak som sa dal na trénovanie, dievčatá som viedol 2 roky. Tu bola ženská hádzaná na vysokej úrovni, ale po rozpade hlavného sponzora sa to nejako dostalo dostratena.

Mali ste k športu a telesnej výchove blízko už vďaka niekomu z rodiny?

Ja som hral hádzanú, brat ju hral, v tom čase aj sestra. My sme na Odborárskej boli hádzanárska trieda. Tam to začalo, bolo tam gro Tatranu. Teraz to už nie je také, ako kedysi. Som bývalý hádzanár a tak som šiel študovať Telesnú výchovu. K športu som mal blízko. Strednú školu som študoval v Košiciach, Vysokú potom v Prešove na Pedagogickej fakulte, odbor Telesná výchova a ruský jazyk. Nebola to kombinácia predmetov taká, ako dnes. Teraz si to môžu študenti vybrať.

Čo vám aktuálne chýba v práci s mládežou?

Chýba tu pravidelnosť súťaží, dnes sa urobí v jeden deň a je koniec. Niekedy boli dokonca pravidelné súťaže v telocviku v rôznych športoch už na základných školách. Nestačí urobiť raz za čas takú akciu a potom je hluché obdobie. Tie deti sa potrebujú hýbať každý deň, zvlášť v dnešnej dobe. Boli hlasy, že sa plánovalo na základných školách viac telesnej výchovy, no padlo to a to je podľa mňa na škodu.

Aká mládež dnes teda vyrastá?

Vyrastá nám nezdravá mládež. Nie sú naučení od základnej školy. Súťaživosť im nič nehovorí, sú slabí a keď to nemali vypestované na základnej škole, tak na strednej k tomu nemajú návyk a radšej hľadajú únik cez oslabenie. Pritom na základke chcú a na prvom stupni tú súťaživosť deti určite majú.

A aké to bolo pred takými 20 rokmi?

Mládež nemala toľko rozptýlení mimo školy. Od mobilov cez TV, kde máte vždy niečo každú minútu a plno kanálov, tak to niekedy nebolo. Ja som normálne rád, že som mal detstvo, keď bola zábava behať, bicyklovať, liezť či mať gymnastiku. Moji rovesníci by to vedeli potvrdiť, že telocvik sme mali každý deň. Naháňali sme sa, liezli, skrývali a športovali. Vedel som, že keď budem dobrý v športe, tak sa niekam dostanem, aj za hranice.

Boli ste teda dobrá partia?

Presne tak a nielen ako spolužiaci, ale aj ako spoluhráči už od žiackych čias. Chodili sme po turnajoch, po sústredeniach. Za mužov keď sme hrali, tak to bolo za nič. Nemali sme žiadne zmluvy, neboli peniaze. Povedali, že máme hrať a každý hral. Napríklad prešovská hádzaná – to bol pojem. Hrali sme za nejaké vreckové, za obed. Potešilo nás, keď o náš vyšiel článok. Hrali sme, lebo sme to mali radi. Toto mi dnes strašne chýba, každý dnes myslí na finančnú stránku. Ľudia nie sú slepí, budú vidieť, že tam nie je to nasadenie. No viem, že doba sa zmenila, my sme boli kamaráti aj mimo ihriska. Dnes vidím mladých deň pred zápasom, v meste niekde posedávať a to sa nám stať nemohlo.

Ako relaxujete po ťažkom dni?

Športom, dennodenne chodím na bicykli. Keď sa dá, tak aj do práce. Vo voľnom čase aktuálne netrénujem nikoho. Žiačky boli majsterky Slovenska a tešil som sa, že pôjdem s nimi ďalej. Rodičia či vedenie klubu ale chceli skúsenejšieho trénera, ja som bol iba bývalý rozhodca, no s nimi som dosiahol druhé miesto na Slovensku, Mal som počúvať a schvaľovať názory, s ktorými som sa však nestotožňoval. V takých podmienkach, v akých robili dievčatá šport, tak človek ich nemôže nútiť, ani znechucovať. Polovica kádra môže totiž povedať zo dňa na deň, že končíme. A nikto im nič nemôže vyčítať, pretože nemajú zmluvy. Šport sa nedá robiť so strachom, že sa budem hanbiť pre ostatnými. Chlapci sú odolnejší, no dievčatá sú citlivé. Sú náchylné na zranenia a keď pocítia krivdu, tak je ich ťažké utíšiť od plaču. Strašne rady trénovali, no báli sa zápasov, že niečo pokazia.

Stáva sa vám, že vás bývalí žiaci zastavia na ulici?

Áno, stáva sa to, nemám s tým problém. Nepamätám si, žeby som mal nejakého žiaka nepriateľa. Aj v tom najväčšom grázlovi, prehnane povedané, je niečo dobré. Len to je nutné nájsť. Za tým zlým sa skrývajú nejaké problémy, zlé skúsenosti a návyky. So žiakmi, čo sa stretávam, tak už majú rodiny a niekedy neviem, či je to jeho rodič, alebo práve bývalý žiak. Mám dobré vzťahy, s mnohými si tykám už po skončení školy. Či už sú to automechanici, keďže som učil aj na dopravnej, alebo sú to zdravotné sestry, ktoré som učil na zdravotníckej. Tam som učil telesnú výchovu a ruský jazyk, alebo niekedy to bola mravná výchova. Tu na Gymnáziu na Konštantínovej učím tretí rok, ešte som učil aj na Dopravnom učilišti, konkrétne 12 rokov.

Ako sa vám učí na tomto gymnáziu?

Sú tu lepšie podmienky na telesnú výchovu, je tu viac žiakov a dve telocvične. Žiaci sú snaživejší, väčšia časť chce niečo dokázať a ísť ďalej, takže to je dobré.

Vidíte, ste tu len tretí rok a už vás študenti zvolili za najobľúbenejšieho učiteľa…

To neviem, ako sa mohlo stať (úsmev). Je tu veľa ďalších kolegov, ktorí sa fakt snažia vychádzať žiakovi maximálne v ústrety a sú super. Nemôžem povedať ani jedno zlé slovo na kolegov. Netykám si so všetkými, ešte nebola na to príležitosť, ale sú tu korektné vzťahy. Keď je možnosť, tak sa zabavíme, napríklad na Deň učiteľov a podobne.

Spomeniete si na vtipnú situáciu, ktorú vyparátili žiaci počas hodín?

Príhod je dosť veľa. Počas rozcvičky sa napríklad stalo, že zadovkou som trafil brankára do tváre, keď sa šiel hrať futbal a samozrejme, všetci sa začali smiať. Žiaci si skôr vedia zapamätať, keď učiteľ opakuje nejaké slovo častejšie. Hneď si to zafixujú a potom to vedia pripomenúť. Ja napríklad hovorím formulku, že „boli prípady také a také“ a oni áno, „boli prípady“ a majú z toho zábavu. Ale niektorí nevedia, kedy majú mať dosť (úsmev).

Kde sa vidíte o 10–15 rokov?

To by som mal už byť na dôchodku. Asi už nebudem učiť, už tu budú mladší. Možno, že bude nejaké trénovanie, pretože aktuálne odpočívam od hádzanej tretí rok.

Čo je na vašom povolaní najkrajšie?

To, že je človek stále medzi mladými ľuďmi. Sú tu stále nové tváre, tým je to zaujímavé. Učiteľská profesia ale nie je docenená v tejto krajine. Ak učiteľka nastúpi na prvý stupeň základnej školy a v zdraví dožije do dôchodku, mal by sa jej postaviť pamätník. Je to až nadľudské učiť detí každé z inej rodiny, niektoré aj vychovať.

Na strednej škole je trošku ľahšie?

Určite, lebo materiál tu príde trochu vytvarovaný, hoci nie dokonale. Stále sa to dá tvarovať a venovať sa žiakom, zaujímať sa o ich problémy a nielen kričať. Niekedy sú za tým vážnejšie problémy.

Sú veľké rozdiely vo výkonnosti?

Strašne veľké. Už to nie je podstatné, či sú z dediny, alebo z mesta. Či mali, alebo nemali telocvičňu, ale podstatné je to, čo sa s nimi robilo a čo nie. Niekedy prídu deti, ktoré nemali telocvičňu a cvičili na chodbách a v prírode. Pritom sú lepšie pripravení fyzicky aj herne a dá sa s nimi robiť ďalej. Niektoré začínajú z nuly. Prídu na strednú školu a nevedia udrieť do lopty. To znechutí tých, čo to vedia a nemajú rovnocenných partnerov na hru. K tejto veci by som rád apeloval na kolegov na základných školách.

Vy ste prísny?

To nie. Keď je to už na hrane, dá sa urobiť hodina aj prísnym spôsobom, to je jasné. Ale zatiaľ som nemal taký problém. Odložiť lopty a robiť nepopulárne veci, to je to najjednoduchšie, no ja to nepraktizujem.

Čítajte tiež:

Vyspovedali sme najobľúbenejšiu učiteľku prešovského gymnázia: Jej spôsob relaxovania vás zaručene rozosmeje :)

Skúška dospelosti už odštartovala: Reportáž z prvého dňa maturít na prešovskom gymnáziu

Zdroj: Dnes24.sk
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie na Dnes24.sk
Magazín
Najčítanejšie v regióne
Najčítanejšie zo Slovenska
SLEDUJTE NÁŠ INSTAGRAM