Dídžej Róbert Baláž v rozhovore o svojej kariére: Kultúra v Prešove zahynula pred 20 rokmi!

Ako ste sa dostali k dídžejstvu a kedy?

Ako dídžej som začal, keď som mal 14. Je to teda odvtedy už 37 rokov. K hudbe som sa dostal cestou môjho otca s tým, že on bol nadšenec klasiky ako je hardrock, bigbít a všetky tie ostatné veci. Mal možnosť zo Supraphonu brať platne, ktoré boli limitované, tak sme mali doma Beatles, Elvisa, či Rolling Stones. Viac-menej som začal inklinovať k hudbe jeho cestou. V nejakých 14-tich som si povedal, že využijem moje možnosti a schopnosti…

…a dáte sa na dídžejstvo…

Samozrejme, na začiatku to boli len študentské diskotéky v Klube mladých a podobne. V 16-tich som potom robil prvé prehrávky, ktoré boli viac-menej povinné. Síce som nedovŕšil osemnástku, ale tie boli povinné tak či tak. Vtedy DJov zastrešovali nejaké SZM a vieme ako to za socializmu chodilo. Profesionálne prehrávky som si urobil teda po dosiahnutí plnoletosti. Jeden z prvých s Rudom Voitom a Radom Meššom. Od tých čias som permanentne hrával v podnikoch, alebo v Dome kultúry či PKO. Začínal som hrať po celom Československu.

Začiatky boli ťažké?

Iste, začínal som kotúčakmi, vynilov nebolo toľko, aby sa dala robiť diskotéka. Nebolo jasne percentuálne dané ani to, čoho sa koľko má hrať. To bolo zábavné; 75% bola naša tvorba, 25% socialistická a 5% znamenalo Iné. Nikto z dídžejov sa tým riadiť nemohol, lebo diskotéka by neexistovala. Ja som roztáčal Klub mladých na Hlavnej ulici, začiatky boli tiež na terajšej ulici 17. novembra, kde bol ďalší tento klub. Tam chodili vysokoškoláci a postupne som začínal hrávať po baroch a v tom čase asi nefungoval bar, kde by som nehral. V roku 1982 som už mal profesionálnu licenciu.

Po revolúcii sa hralo inak?

Nebolo to tak servírované médiami tak, ako dnes. Teraz sú ľudia trhom presýtení. Diskotéky sa hrali podstatne ľahšie a diskdžokej mal šancu poslucháčom ponúknuť toho oveľa viac, ako dnes. Pretože aktuálne si vieme zapnúť rádio, TV a dookola je to tam to isté. Tí ľudia sa zabávali podstatne lepšie a viac ako teraz. Pamätám si časy, keď sme hrávali v ROH o piatej poobede a to boli tzv. študentské diskotéky, hoci tam chodili aj tí, čo dávno študentmi už neboli. Klientela prišla o piatej a prvým tónom muziky bola na parkete. Kým sa dohralo do desiatej večer, tak tam boli stále a boli vďační za to, čo sa im pustilo.

Teraz je to inak?

Teraz je to tak, že ľudia prídu o jednej ráno, popijú alkohol a je im to jedno, či tam bude DJ a či niekto hrá. To je rapídny rozdiel počas toho času, čo uplynul. Nehovoriac o tom, že trh dnešnej modernej hudby je strašne slabý. Za posledných 10 rokov, keď som sa bavil aj s muzikanti aj s DJmi, tak sa v hudbe v podstate nič nové nevymyslelo. Všetko, čo je známe ľuďom je známe preto, že je to coververzia starej skladby vzniknutej v 60-tych rokoch, no urobená dnes. Dnes má DJ ťažšie podmienky ako vtedy. My sme síce používali zahraničné rádiá, ale vždy sme mali novinky na to, aby sme ľudí vedeli pritiahnuť.

Tie novinky ste získavali odkiaľ?

Všetko v rámci svojich možností. Niečo som mal na vyniloch, niečo z rádií a mal som aj jedno šťastie v nešťastí. Mal som starého otca v Západnom Nemecku a odtiaľ mi chodili veci, ktoré som objednal. Aj ďalší dídžeji odo mňa v tých časoch brali veci a nahrávalo. Mal som originály v tých časoch, vtedy bol hypermoderný aj časopis Bravo a tu to do rúk nikto nemohol dostať. Ja som tak aj rebríčky hitparád z Nemecka a bola to jedna veľká výhoda.

Aj iní dídžeji si tak zrejme od vás požičiavali hudbu…

Aj to a veľmi dobre sme spolupracovali. To zlaté jadro dídžejov v Prešove bolo: Rado Mešša, ja, Dano Franko a Rudo Voit. Vzájomne sme si nekonkurovali, každý inklinoval k inému druhu muziky a nepodkopávali sme si nohy. Robili sme všetko pre to, aby to fórum diskoték vyzeralo dobre a aby ľudia mali dobrý pocit, keď prídu na diskotéku.

Vy ste boli zameraný na akú hudbu?

Ja som bol v podstate prvý DJ, ktorý robil popovú muziku ako takú, ale snažil som sa ľuďom vštepovať to, že existuje aj iná hudba. Nielen popová, ktorá sa hrá po rádiách. Hral som metalové, hardrockové veci a vštepoval som teda rockovú diskotéku. Pomiešal som to takto a s tým, že v 89-tom tesne pred revolúciou sme otvárali dodnes idúci Orol, kde ja som fungoval sedem rokov. Tam som začal pravidelne robiť aj československú muziku. To už bolo obdobie Elánu a Tublatanky, ľudia chodili na to. Nezaujímala ich tá angloamerická muzika a boli šťastní, že počuli rock. Počuli však aj všetko od 60-tych rokov. Vždy som bol zameraný na poprockovú hudbu, aby to ľuďom niečo dalo.

Čo je najťažšie na tejto práci, aby sa ľudia zabavili?

Dnes nie sú dídžeji, dnes sú púšťači, to je môj názor. Využívajú počítače a nemajú predstavu o tom, čo je hovorené slovo a spíkrovať. Netvrdím, že človek má hovoriť do mikrofónu hodinu vkuse, ale najťažšie je dať ľuďom to, aby diskotéka bola určitou sínusoidou. Mala by viackrát stúpať, mierne klesnúť a opäť stúpať. Nemala by padnúť dole. DJ je vtedy dobrý, keď vidí na ľuďoch, že musí trošku povoliť a potom znovu začať stúpať, aby sa ľudia bavili. Dobrý diskdžokej by mal už dopredu aspoň 90% z klientely otipovať.

Čiže vedieť, čo tí ľudia budú od neho chcieť?

V podstate by to mal odhadnúť. Je tam 20% toho ročníka, ďalších 20% iného, počúvajú swing, počúvajú niečo iné. Dnes je diskotéka úplne o niečom inom, teraz sa pustí bum-čvach v jednom rytme. Coververzia takých piesní, ktoré by som ja v živote ani nepustil. DJ by mal baviť aj 70-ročnú klientelu. Ak toto dokáže, vtedy je dobrý. Nie vtedy, keď mu otvoria klub a ľudia sa bavia je jedno na čom. To otipovanie nie je ťažké, ale DJ nemôže prísť na diskotéku s tým, že si rozloží veci, odohrá 5–6 hodín, zoberie peniaze a to je preňho celá robota. Nie, to neexistuje. On na tých ľuďoch musí vidieť, čo chcú. On vždy spolupracoval s ľuďmi, no dnes to nevidím. Navyše, viackrát som si všimol, že dnešná diskotéka je o počítačoch. Ja som tá stará klientela a nezmením sa, notebook používať nebudem. Stále používam len originálne snímky, nosím so sebou kufre, ktoré vážia pomaly cez sto kíl.

Prečo?

Nikto ma nepresvedčí o tom, že diskotéka z notebooku je lepšia, ako z originálu. To je síce moje presvedčenie a nie je zlé, ak niekto hrá z notebooku, no u mňa je to takto. Nosili sme kotúče, kazety, vynily a plynule sa prešlo na CD, ja osobne v roku 1987. Rok predtým som si kúpil prvé CD. Samozrejme, ešte fungovali kazety, ale ja som mal zhodou okolností originál kazety a to som mal výhodu. Keď som si zbežne prepočítal všetky CD, ktoré teraz mám, tak mi vyšlo šesťciferné číslo. Zbieram veci od 40-tych rokov až do súčasnosti.

Čo si ľudia na diskotékach teda pýtajú?

Ja som pred 8 rokmi zahodil striktne klasickú diskotéku noviniek za hlavu a je všeobecne známe aj dokázané, že najlepšie zarábajú podniky, kde hrajú oldies a muziku do 90-tych rokov. Tá skladba by mala byť minimálne 15 rokov stará na to, aby sa dala hrať ako oldies hudba. Dá sa vybrať aj z iba 15 rokov starej hudby niečo melodické a rytmické. Čo sa týka otipovania, čo ľudia budú chcieť, tak je tam povedzme ročník od 30 hore a nebudú počúvať pop, ale aj swing a starý bigbít či rock. Dá im to viac, akoby som im púšťal odvrhovačky, ktoré sa hrali permanentne inokedy. Viac sa bavia a z tých napríklad 100 ľudí je polovica vždy na niečo iné. Pripraviť to takto, aby sa ľudia nezberali preč, ale aby ostali. Musím zaklopať, že oldies hudba funguje. Človek, ktorý má dnes 40 a pred 20 rokmi počúval Depeche mode, tak mu to potom veľa pripomenie. Prvé lásky, školu a partiu. Sama o sebe je oldies hudba nostalgia aj československá, aj zahraničná.

Aký máte názor na slovenskú hudobnú scénu, najlepšie na tú prešovskú?

Keď ostanem v rozmedzí, že ako slovenskú hudbu nebudem považovať hip hop, lebo mne osobne to nič nedáva, tak si myslím, že u nás sa vytvára veľmi dobrá hudba. Najlepšie na tom je, že v Prešove sa vytvárala vždy najlepšia muzika. Tunajšia hudba sa však prevtelí do Bratislavy, pretože tu nemá zázemie a nikdy mať nebude. Vždy to bola hudba z Prešova, alebo z východu SR. Napríklad Beáta Dubasová je dodnes skvelá a je východniarka. Keď som si ju nedávno vypočul, kde som hral, tak musím povedať, že bola úžasná. Východoslovenská hudba je vždy dobrá a vždy sa nájde kapelka, ktorá nemusí hrať poprock, ale hoci aj džez a je dobrá. Škoda, že nemajú širšie zázemie v Prešove.

Príliš tu nemajú kde hrať…

Je veľmi ťažké dotiahnuť kapely do podniku každý štvrtok, ak to má platiť majiteľ a vyplácať a o to viac, keď na ňu prídu 4–5 ľudí. Nemajú záujem a medzi Prešovom a Košicami je neporovnateľný rozdiel, čo sa týka kultúry. Tam to funguje a nie je žiaden problém. V Prešove je to 20 rokov, čo zahynula kultúra. U nás sa vytvorí reklama a môžeme byť vďační za internet a facebook, ale nič z toho. Aj oldies party je typ diskotéky, kde sa stretne veľa ľudí a pritom bežne sa nemajú kde stretnúť. Nie je to to, čo bolo roky dozadu. Ľudia majú veľa práce, problémov v hlavách a radšej pôjdu na chatu, ako by sa zastavili niekde. Už som sa zažil aj to, že ľudia sa za 2 mesiace nedokážu stretnúť.

Vy sa teda venujete aj tomu spíkrovaniu?

Áno, dokonca chodím aj na akcie, kde to je potrebné. My sme za obdobia prehrávok, kde sme robili tzv. teoretickú aj praktickú časť, tak sme museli robiť politické testy a mať nabitý politický kalendár. Dodnes nezabudnem na to, keď mňa učil bývalý spevák z Mlokov a jeden z prvých dídžejov, čo robil čaje o piatej v Prešove – Ivan Benko. Učil ma rozprávať do mikrofónu a reagovať na každú situáciu. Dostal som zopárkrát aj po hlave, takže to sú veci, ktoré dnešní dídžeji nevedia. Už som zažil, že DJ nevedel povedať do mikrofónu ani dobrý večer, ani dovidenia. To nie je dídžej.

Kde sa hráva aktuálne?

Funguje stále Orol, no veľa klubov aj zaniklo. Potom Ponorka, ale ja hovorím, že to je detská diskotéka. Robil som tam 2 roky, no takýto typ diskotéky ma nedokáže naplniť. Mňa strašne mrzí, ak sa ľudia na ňu neprídu baviť. Človek tam môže robiť hocičo a nič sa nedeje. Je to nepomer nátury Česka a Slovenska. V januári som robil ples v Česku a tam od prvého do posledného tónu, keď sa lúčim, tak tam sa ľudia prišli baviť. A je jedno, čo človek hrá. U nás je to presne naopak, poviem príklad. Už asi 7 rokov je pre ľudí geniálna skladba Dlouhá noc od Vondráčkovej. A keď ju nepočujú, diskdžokej je zlý, lebo to nepustil. Pritom je ďaleko podstatne krajších a lepších vecí, ako je toto. No to je len príklad. Ak som hovoril o tom, že tu kultúra zdochla tak to je aj o tom, že my tu nemáme stánok, kde by sa niečo dialo. Ak chce človek niečo urobiť, tak musí tvrdo bojovať o to, že 2 roky bude platiť zo svojho. Ja mám jeden projekt pripravený do klubu Kramiky, no ako to dopadne, uvidíme.

Robíte aj vlastné skladby?

Nie, hoci 1–2 skladby som robil s kapelou Bumerang, keďže kedysi som im robil zvukára. No ak by som sa tomu chcel venovať, tak by som potreboval vlastné štúdio a kopu času, ktorý nemám.

Zažili ste kuriózne situácie?

Určite, je ich veľmi veľa, mám niečo zapísané a raz by to šlo možno dokonca aj vydať dokopy s hláškami cestujúcich, ktoré zachytil pre zmenu môj kamarát taxikár. Stalo sa, že ma chcel ktosi vystriedať pri pulte, tak som povedal, tu ho máš a ja sa na teba budem pozerať od baru, ale dones si svoje CD. Ľudia si myslia, že robiť dídžeja je lízať med, no nie je to tak. Keď sa to robí poctivo, tak máte čo robiť 5–6 hodín a rozmýšľať, čo ešte ponúknuť. Ja strašne nerád opakujem skladby, stane sa mi to možno raz za mesiac. Má to byť o tom, že človek si bude ešte ráno spievať niečo melodické a nie dookola to isté ako Dlouhá noc.

Kedy ste hrali naposledy?

Minulý piatok. Nemám problém zahrať aj hokejové veci, keďže teraz to frčí. Hoci, aj keď hymien je k hokeju dosť, najnovšiu púšťať nebudem. U mňa nie je problém na májovej diskotéke dať aj Kaťušu a podobné veci, ktoré sa hrali na pochodoch na 1. mája. Ak je klientela od 30 rokov hore, tak sa zabavia a budú ešte aj pochodovať.

Je nejaká diskotéka, ktorá vám udrela do pamäte a dodnes na ňu spomínate?

Nikdy nezabudnem na Čierny orol, ktorý som roztáčal od roku 89 do 95 a to boli skvelé diskotéky. To sa dnes bude už ťažko opakovať, deň čo deň bolo plné. Tam sa hralo každú noc, veľmi dobre si na to spomínam. Bol som trošku z toho paf, pretože som hral každú noc v týždni a 5 rokov vkuse. Voľno bolo len počas sviatkov na Vianoce. Počas dňa, samozrejme, som fungoval normálne. Hotel Sigord je tiež niečo, na čo nezabudnem. Tam sa chodilo na víkendy z Prešova, vybavovali sa chaty. Kapacita bola 140 ľudí, no my sme mali 220. Dopredu sa rezervovali stoly a boli to krásne časy, boli tam aj Kool & the gang. Rád spomínam aj na Klub mladých, tam tiež chodilo veľa ľudí. Tam som robil prvý diskomaratón v Prešove a ťahali sme ho 78 hodín vkuse.

Dá sa zrátať, koľko diskoték ste odohrali?

Keď si zoberieme len tých 5 rokov mimo Vianoc hrania vkuse, to je 362 dní krát 5, tak to je strašne veľa. Nehovoriac o plesoch a akciách a ďalších spíkrovaniach. Nedávno som za 4 dni dohromady spal len 6 a pol hodiny. Medzitým tréningy s Taekwondom. Oddychujem teda počas nich, hoci cítim, že po 37 rokoch som unavený. Niekedy som ťahal viac, teraz potrebujem oddýchnuť. Biorytmus je obrátený za ten čas, no viem, že každá práca má svoju daň. Pre niekoho je to nepredstaviteľné, čo práca dídžeja obnáša.

Čiže nie je to len o tom, že príde a pustí…

Ak by som sa narodil v dnešnej dobe, možno by to bolo super. K hudbe som bol postavený ináč, pretože to, čo sa pustí musí mať hlavu a pätu. Môže to byť aj stará skladba, ale keď je to o ničom, ja to nepustím. Ja napríklad Jede, jede mašinku na svadbe sám od seba nepustím. Je to obľúbené a ak sa to doslova vyžaduje, tak sa to pustí. No ak by som si to mal dať do svojej diskografie, čo budem hrať, tak si to tam nezaradím. Je ďaleko viac lepších skladieb, na ktoré budú ľudia skákať aj po kolenách. Je to vždy môj subjektívny názor, nech si každý púšťa po svojom. Československá hudba sa hrá na svadbách často. Bol som aj na takej svadbe, kde DJ nemal jedinú ľudovku ani československú skladbu. A to je už asi problém. Stalo sa mi to na svadbe, kde som bol konečne pozvaný ako hosť a nie ako DJ a nakoniec to dopadlo tak, že som musel ísť pre aparatúru a odohral som to ja. To je na margo kuriozít.

Prešovský dídžej Daniel Franko: Najťažšie je ľudí na parkete udržať

Známy dídžej prehovoril o svojom chlebíčku: Neveselá spoveď o scéne v Prešove!

Prešovský dídžej o diskotékach vtedy a dnes: Platne za socializmu mu zháňali hokejisti

Prešovský dídžej spomína na obdobie spred Novembra 89: Diskotéka bola za socíku udalosťou!

foto: archív rb